Ivana Zacharová patrí medzi stabilné prispievateľky nášho magazínu. Vždy nám v hlave vŕtalo: ona knihy, ktoré recenzuje, aj číta? Ako to všetko stíha? Dá sa to vôbec? Tu je odpoveď z pera Ivany Zacharovej, príklad nech si z nej zoberú v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde niekedy dvaja či traja čítajú jednu knihu aj mesiac!

Starý rok s novým si čoskoro podajú ruky, ale už teraz sa zrejme niekde nad krvavou obeťou pohanským bohom dohadujú, ako nám nováčik okorení život v nasledujúcich 365 dňoch. Na konci roka je zvykom bilancovať, a ja sa chcem poohliadnuť hlavne za dominantnou oblasťou môjho života – čítaním a písaním o knihách. V zarábaní miliónov na bitcoinoch som sa totiž zatiaľ dostatočne nezdokonalila.

Množstvom prečítaného sa nechváli

Čítam rada, veľa (veľmi veľa) a v každej možnej chvíli. Množstvom prečítaných titulov sa nechválim. Aj tak by mi to nik neuveril. V tomto článku sa venujem len a len sama sebe a niektorým knihám od slovenských autorov, ktoré vyšli tento rok a stihla som ich prečítať. Často sa stretávam s názorom: „Ja nečítam slovenských autorov, zatiaľ som nečítal/a nič, čo by stálo za to.“ Vtedy sa nadýchnem, v duchu napočítam do päť a pomyslím si (alebo aj nahlas poviem): „Veď načo čítaš treťotriedne romány Katky Hormilovej, Xénie Florákovej, Fera Mánesa či Jonatána Zoláka? Nepočul/a si ešte o Šikulovej, Fulmekovej, Rozenbergovej, Rakúsovi, Onderčaninovi, Ballovi, Taragelovi, Rankovovi, Kopcsayovi, Rumanovskom, Madro, Gibovej, Turzákovej, Micenkovej a ďalších?“ Slovenská literatúra veru má čo ponúknuť.

Neje, nepije ani nespí, len číta

Mnohí sa ma pýtajú, ako to všetko stíham. Jednoducho. Som taká Zhŕňajova nevesta, akurát namiesto inhalovania destilovaného vzduchu z dreveného stĺpa, sa živím príbehmi a zhŕňam knihy. Nemusím jesť, nemusím spať, čítam a to ma drží pri živote. Ak si predsa len na chvíľu zdriemnem (musím, pretože susedia sa na mňa začali čudne pozerať, keď som týždeň v kuse svietila od súmraku do úsvitu a kamarátka ma začala upodozrievať, že som upírka), svoj deň ráno začínam... chvíľka napätia, bubnové sólo... knihou. Neraz vstávam o piatej ráno, aby som dočítala príbeh, na ktorom mi spočinula v noci hlava, lebo som už nedokázala udržať oči otvorené. To sa mi stáva bežne, naposledy so zbierkou poviedok Jany Turzákovej Krídla z papiera (KK Bagala).

Dá si kávu a opäť číta!

Hneď po zobudení si uvarím za hrnček kofeínového životabudiča. Chutí mi a navyše to patrí k budovaniu imidžu bežného smrteľníka. Kým káva vychladne, väčšinou dočítam, čo som si zaumienila. Potom z nej pozbieram mŕtve muchy, ktoré sa na hladine prekorčuľovali až do dôchodku, vylejem ju do výlevky, uvarím si druhú a sľúbim si, že nezačnem čítať, kým ju nevypijem. Dobre, teraz klamem, ďalšiu knihu otváram ešte počas zbierania mŕtvych múch. Hovorím si, že trebárs útly debut Jakuba Speváka Po funuse  (KK Bagala) alebo zbierku poviedok Michaely Rosovej Nepokojní spáči (Artforum) prelúskam rýchlo.

Čmára do kníh!

Svojim knihám venujem náležitú pozornosť. Ľúbim ich, preciťujem, absorbujem a ukladám do pamäti. Čítam nadpisy, čísla strán, všetko medzi riadkami, pod riadkami aj nad riadkami. Čokoľvek mi chce autor povedať, pozorne vypočujem. Veľmi dôsledne som napríklad načúvala Úzkosti Denisy Fulmekovej (Slovart). A zapisujem si. Podčiarkujem, srdiečkujem, smajlíkujem, píšem na stránky kníh poznámky. Krížom-krážom som počarbala napríklad knihu Kornélie Beaty Balogovej (Ikar), Muža Ester Weissovej – Fekete (Artforum) alebo Dedičov posmrtnej ríše Dominiky Madro (Artis Omnis). Inokedy sa stane, že si svoje myšlienky zapisujem na zdrapy papiera či na najbližší voľný povrch. Susedov pes – naháč - sa mi od istého incidentu s poznámkami z knihy Mafiánske balady od Dušana Taragela (Slovart) oblúkom vyhýba a deti si dávajú pozor, aby sa mi v bielom tričku neotočili chrbtom, odvtedy, čo som im ich popísala poznámkami o románe Mateja Rumanovského Príbeh nekonečných koncov (PT Marenčin)

Knihy ju milujú

Neprečítané knihy sa mi prihovárajú, lepšie povedané, prosia ma o pozornosť. Na rovinu, občas sú to uvrieskané beštie. Prechádzam sa okolo poličky s čakajúcimi titulmi (tou poličkou myslím policu, podlahu, komodu, sporák, chladničku, parapetu a hocičo, kam sa dajú položiť knihy) a počujem výkriky: Mňa si vyber, mňa, mňa vezmi do rúk, haló, aj ja som tu!  No tak, ľudia... teda, knihy, veď majte nejakú úroveň! Niekedy to vyzerá, že mám police plné zubatých príručiek starostlivosti o zázračné tvory z Harryho Pottera, také sú nespratné. Ale aj tak ich milujem a vždy im odpustím. Keď dám nejakej knihe prednosť pred inou, tú druhú aspoň pohladkám a sľúbim jej, že nabudúce príde čas aj na ňu.

Čo číta?

Inak, čo sa týka kníh, vôbec nie som vyberavá. Mám rada romány, pri ktorých je problém pochopiť už aj anotáciu, aj tie, ktoré čitateľovi dolámu srdce takým spôsobom, že ani celý kongres kardiológov ho nedá dohromady (tu musím spomenúť prekladové tituly Malý život, Osamelosť prvočísel a Zbohom, smútok). Ak si potrebujem oddýchnuť, dám priestor fantasy - trebárs Zakliaty kláštor Ďura Červenáka alebo YA román Jána Gálika Kriedou alebo mečom (obe Artis Omnis), niečomu vtipnému - Kontrola cestovných lístkov od Ondreja Kalamára (Pars Artem), prípadne vezmem do rúk cestopis  - Pavel Dvořák Moja čínska dekáda (Vydavateľstvo Rak) alebo dám prednosť krimi žánru - Srnka Frankieho Kozmona (Ikar). Mám rada aj detské knihy. Veľmi. Koniec koncov, v knihách pre deti je mnohokrát viac múdra, než sa zmestí do nejednej dospelej hlavy. Očarili ma dve detské knižky Veroniky Šikulovej Pozor, bodkovaný pes! a Zelená pošta, Fantazmagorický kamarát Alexandry Salmely, Tvojazem  Barbory a Filipa Némethovcov a mnohé ďalšie.

O knihách aj rozpráva

Keď práve nečítam a nepíšem, o knihách rozprávam. Chcem, aby sa každý dozvedel, čo za úžasnú maľbu zo slov a viet autor v tom–ktorom diele vytvoril. Chválim, spievam, básnim, prehováram, snažím sa ukázať ostatným čitateľom fantastický svet, ktorý som našla medzi stránkami. Napríklad trebárs ten v poviedkových zbierkach Dom pre jeleňa Dominiky Moravčíkovej a Dôvod na radosť Sone Urikovej. Rada sa nechám unášať aj na vlnách poézie, tento rok ma uchvátil Jozef Mokoš so svojimi Štyrmi nočnými obdobiami. Často o mne v čitateľských kluboch vravia, že by som dokázala predať aj telefónny zoznam, tak pútavo a s nadšením dokážem rozprávať o knihách. Pche, tie som predávala pred desiatimi rokmi, teraz to skúšam s návodmi na obsluhu vzducholode. Nechcete jeden? Otvoria sa vám nevídané obzory!

Bez kníh to nedokáže

No dobre, ono to nie je úplne tak. Chcela by som byť Zhŕňajova nevesta, ale pravda je taká, že pre obživu musím robiť viac, než len čítať knihy. No predstava je to krásna a rada sa ňou zabávam. Aj ja musím chodiť do práce a starať sa o domácnosť. A keď si splním pracovné a rodičovské povinnosti, sadám ku knihe alebo k notebooku, do ktorého ťukám takmer každý deň ako ďateľ, aby som sa o svoje dojmy z románov podelila s ostatnými literatúry chtivými ľuďmi.

 To ostatné však myslím vážne. Knihy sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života a za ten rok mi ich prejde rukami, mysľou a srdcom slušné množstvo. Mnohé si získajú čestné miesto v mojom preplnenom srdci, iné... nuž, tie azda očaria iných. O všetkých vám raz porozprávam. Alebo možno vy mne.

Pozdravuje vás Ivana Zacharová