Alexandra Pavelková, kráľovná slovenskej fantasy, musí mať v ostatnom čase nepokojný spánok! Na jej miesto sa zhurta derie Dominika Madro, samozvaná princezná! Svoj nárok na trón preukazuje aj najnovším eposom nazvaným Dediči posmrtnej ríše. Podporuje ju kohorta nadšených recenzentiek, ktoré na túto čerstvú knihu pejú ódy! Čo ich nadchlo? Čo ich zaujalo na fantasy rozprávke, plnej postáv, ktorých mená si nikdy nezapamätáte? Prezradí vám to recenzia, ktorú len pre Literát napísala Ivana Zacharová!

„Zrodilo sa čosi veľkolepé. Možno počiatok prepracovanej ságy o novom svete. Žiadne detské fantasy od nevypísanej začínajúcej autorky alebo od niekoho, kto si len plní dávny sen či dopĺňa sériu hobby, ale veľkolepá kvalita, ktorá potrebovala dozrieť. Madro napísala knihu, aká tu už dávno nebola.“ Takto sa o románe Dediči posmrtnej ríše vyjadrila v recenzii v Magazíne o knihách Lucia Lackovičová. Pridávam sa k jej nadšeniu. Po dočítaní knihy som z hlavy sňala pomyselný klobúk a v stoji zatlieskala.

Grandiózna a úchvatná

Dominika Madro si medzi fanúšikmi fantastiky urobila dobré meno už ako autorka poviedok v rôznych literárnych súťažiach a poviedkových zborníkoch. V roku 2019 sa stala víťazkou v súťaži Martinus Cena Fantázie. V rovnakom roku debutovala folklórno – mystickým románom Svätyne a minulý rok popustila uzdu svojej grandióznej fantázii a vydavateľstvo Artis Omnis publikovalo jej úchvatný fantasy román Dediči posmrtnej ríše. Odpustite mi množstvo superlatívov sršiacich nadšením, ktorými vás v texte zahltím. Ale ako hovorí klasik: Keď ju miluješ, nie je čo riešiť.

Neošúchané a nevídané!

Dominika Madro napísala knihu, ktorá sa v žánri slovenská fantasy len tak nevidí. A nielen slovenská! Perfektne prepracovaný príbeh, s dômyselne vykreslenými postavami, je napísaný úchvatným autorským štýlom. Jej rozprávanie intenzívne dýcha poéziou a netají, že miluje J. R. R. Tolkiena a inšpirovala sa jeho archaickým jazykom. Nemusíte súhlasiť, ale ja si ju dovolím prirovnať k srbskému velikánovi Miloradovi Pavićovi. Neošúchané a nevídané prirovnania, prívlastky alebo metafory, ktorými je text prešpikovaný, vzbudzujú úžas a navodzujú intenzívny literárny zážitok. „Lono podsvetia chrlilo temnotu ako život. V jednom hrdzavom kúte žialila Vammatar zamotaná do čiernej látky utkanej z duší tých, čo posledným výdychom odpúšťali. A tých, čo posledným výdychom prosili o odpustenie, mala zakrútených do svojich veľkých vlasov. Z tohto kúta ju nebolo počuť ani k Rieke mŕtvych, ani k otcovmu trónu. Sem chodila vytrhávať zo seba krivdy a bolesti.“

Dräkavrš a Kryčina

Mytológia je stará a pestrá ako ľudstvo samo. Všetky národy sveta si svoje mýty uchovávajú ako vzácne kultúrne dedičstvo. Dominika Madro sa inšpirovala fínskou mytológiou a na jej základoch vystavala štyri božské ríše s ich bohmi a bohyňami. Stvorila dve krajiny – Dräkavrš a Kryčinu, oddelené morom Solzo, ktoré zaľudnila množstvom pestrých postáv a príšer. Vymyslela nový svet s vlastnými zákonmi a pravidlami. V jednotlivých ríšach vládnu saanovia a saany. Nad všetkými panuje jaspani Öissanna, disponujúca „vzácmocou“ načúvať bohom.

Krvavá vojna

Počas vlády Öissanny vedie Dräkavrš krvavú vojnu proti vidmám. „Dräkavršania nemali z Junky a jej podobných strach pre nadprirodzeno, ktoré chrlili. Videli zásahy bohov – krvavé i nekrvavé -, rituály v ich svätyniach im boli prirodzené ako pečenie chleba, lenže to, čo robili vidmy a bylinkári, nebolo zasvätené hádam ani len bohu smrti.“ Dräkavršania a Kryčinci vďačia za stvorenie života čarokrásnej panne Ilmatar, bielej kráske vznášajúcej sa „v svrbivých dutinách vetrov a meluzín“, ktorej svet sa nikde nezačínal a nekončil. Osudné Ilmatarino rozhodnutie vybrať si spomedzi práve zrodených bohov boha Tuonely, teda podsvetia, viedlo k tomu, že Smrť získala najväčšiu moc. Biela panna Ilmatar porodila Galjama a Galjanku a ich potomstvo zaľudnilo zem. Bohovia lesov, riek, morí a mrazu sa márne rozčuľovali.

Dej ako vrkoče

V úvodnej genealógii sa dozvieme, ako potomkovia božských detí vybudovali jednotlivé ríše, akí panovníci sa na trónoch vystriedali a akí saanovia a saany v súčasnosti vládnu. Príbeh sa odohráva v neurčitom čase v atmosfére dávneho stredoveku, ba až staroveku. Priblížiť alebo, nedajbože, vyrozprávať rozvetvený dej tohto diela by bolo priveľké sústo. Je poprepletaný ako vrkoče Galjanky a zamotaný ako vlasy odpornej vidmy Junky. Neustále pribúdajú nové a nové postavy, nové a nové interakcie.  Hoci autorka rozbieha svoje rozprávanie pozvoľna, neubránite sa miernemu stresu z obrovského množstva informácií. Vydržte. Počiatočný chaos, ktorý sa do vás zahryzne v úvode, sa s pribúdajúcimi stranami stráca. Pomôckou pri orientácii v miestach a mestách sú mapy Petra Madra na predsádke. Dominika Madro veľmi dobre narába s dejovými i časovými postupmi, príbeh plynie logicky a zrozumiteľne. Niet sa čo diviť, vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku. Viem si predstaviť ten veľkolepý film, ktorý by niekto podľa jej predlohy natočil.

Nádej menom Kaija Zázrak

Napätie sa stupňuje od okamihu, kedy si Dräkavršania uvedomia, že sú v ohrození, vojsko vidiem a bylinkárov chce ovládnuť krajinu. Saanovia a saany sú odhodlaní zabrániť tejto skaze. Čaká ich však nielen boj proti zlým silám, ale aj proti ľudskej a božskej zlobe a nenávisti. Bohovia i ľudia toho majú na rováši viac než dosť. Nádej však prinesie až dieťa saana Juusiho Nádejotvorného a jeho manželky Keiji menom Kaija Zázrak. Jej sila, odhodlanie a múdrosť vám od začiatku zaimponujú. Dovoľte jej, aby vás previedla úchvatným eposom o Galjamovi a Galjanke a boji dobra so zlom. Možno vám bude najviac imponovať Milija Svetlá z Dračej noci, s vláskami jemnými ako padáčiky púpavy alebo Agumd, dieťa – nešťastník, ktorý má na rováši rozmach temných síl. Nech je tak lebo tak, obľúbite si všetkých.

Pokračovanie?

Dominika Madro evidentne svet, ktorému vdýchla dušu, miluje, a vy ho budete milovať rovnako. Až tak, že sa vám z neho nebude chcieť odísť a budete autorku bombardovať prosbami, aby rýchlo napísala pokračovanie.

Pre Literát.sk napísala Ivana Zacharová