Bohviekto obľúbenej autorke Denise Fulmekovej poradil, aby svoju najnovšiu knihu pomenovala Úzkosť. Áno, je to úderný jednoslovný názov, ktorý nám hneď prezradí, o čom kniha je. To je jeho výhoda. Lenže chce toto prípadný čitateľ? Chce čítať o cudzej úzkosti, keď má dosť vlastnej? Určite sa nájdu aj takí, veď meno autorky je zárukou výborného, často objavného, odvážneho a najmä úprimného textu. Možno si čitateľ alebo čitateľka povie: volá sa to Úzkosť, možno tam budú nejaké rady proti úzkosti. Takže - je táto kniha naozaj o úzkosti? Potrebujete pri jej čítaní škatuľku lexaurínu či kartón červeného vína, aby vaša úzkosť nenarástla? Vo svojej recenzii vám to prezradí naša spolupracovníčka Ivana Zacharová. 

Denisa Fulmeková sa podľa jej vlastných slov už ako štvorročná hrávala na spisovateľku. Odvtedy uplynulo veľa rokov a dnes patrí medzi uznávané a obľúbené autorky. Jej najnovší román Úzkosť (Slovart, 2022) sa od predošlých diel líši svojou formou. Ide o fragmentárne rozprávanie o žene po päťdesiatke, ktorá sa (okrem iného) zamýšľa aj nad tým, či stihne vypotrebovať nahromadený život. Starne, rekapituluje, spomína, pohlcuje ju starostlivosť o vlastnú rodinu a zostarnutých rodičov. Aby toho nebolo málo, vo svete zúri covid a nahromadenú úzkosť ešte zvyšuje. „Pýta sa Lýdie, či na nej vidno, ako zle sa cíti. Keď včera vyšla z domu do daždivého dňa, zdalo sa jej, akoby mala svoju úzkosť napísanú na čele. Rozumie ľuďom, ktorí sa v jednom okamihu rozhodnú radšej už nevychádzať.“

Starnutie

V románoch Denisy Fulmekovej vždy vystupujú silné ženské hrdinky. Obyčajné ženy, aké poznáme, na nič sa nehrajú, sú prirodzené a čitateľky sa s nimi ľahko stotožnia. Takou je aj spisovateľka Arleta, hlavná hrdinka prózy Úzkosť. Má po päťdesiatke a ako každá žena, aj ona pociťuje úzkosť a strach zo starnutia. „Arleta je presvedčená, že nech si ho prajeme či nie, v podvedomí ten svoj hrobček už oprašujeme a rovnáme na ňom kvety.“ Podobným pocitom, ktoré sa ako mokré tričko v určitom veku lepia na väčšinu žien, ale dovolím si tvrdiť, že aj na mnoho mužov, sa pravdepodobne nik neubráni. „Muž je na ňu akýsi milší, možno naňho tiež doľahla clivota za tým, čo je definitívne preč.“

Prach si a na prach sa obrátiš

Počas toho, ako sa jej desaťročná dcéra Danka hrá na detskom ihrisku, Arleta sedí na lavičke, hompáľa nohami a premýšľa o tom, že „nestáť pevne na zemi je privilégium detstva. (...) V detstve sa jej veľmi páčilo, keď videla nejakú postaršiu tetku, napríklad v autobuse, ktorej takto viseli nohy v lufte. Akoby tým strácala dôstojnosť dospelej osoby, no zároveň, v protiklade so svojím strohým tmavým oblečením a staromódnou kabelkou, aj prejavila nečakanú hravosť. Teraz je tou tetkou ona.“ Hoci Arlete napadajú všelijaké myšlienky a nostalgicky spomína na svoje detstvo a mladosť, nie je patetická. No dobre, sem-tam sa pátos objaví, ale okamžite ho zaženie a premení na čierny humor. „Prach sme a na prach sa obrátime. Možno raz bude víriť v niečej obývačke a vezmú na ňu navlhčenú handru.“

Rodičia

Arletine historky z obdobia dospievania sú úsmevné, ba dokonca vtipné. Úsmevné sú aj jej návštevy starnúcich rodičov. Po nich jej hlavou víria myšlienky, ktoré mnohé a mnohí z nás taktiež veľmi dobre poznáme. „V mladosti v sebe rodičov nenachádzala tak často ako teraz. Lež ako starne, podobnosti v gestách, výraze tváre či prejavoch telesného úpadku (...) sa zvýrazňujú. A nevdojak kopíruje aj ich postoj k životu. (...) A pritom sa tak urputne bráni!“ Fulmeková výborne zobrazila to, ako vekom začíname pokladať rodičov za čudákov a zároveň cítime, že k čudáctvu začíname sami smerovať. Ako sa na nich nechceme podobať a predsa sa v nich vidíme čoraz zreteľnejšie.

Aj my sa minieme

Fulmekovej hrdinka má toho naložené na pleciach dosť. Otec má zdravotné problémy, ona s ním chodí po ambulanciách, pri návratoch do rodičovského domu sa stáva svedkom nielen dobrosrdečných prekáračiek a nezhôd, ale aj fyzického úpadku rodičov. Popri tom všetkom ju máta strach z covidu. Sama ho prekonala, nechala sa zaočkovať, dodržiava všetky nariadenia a s ľuďmi, ktorí nákazu zľahčujú, s antivaxermi a šíriteľmi hoaxov, si už nemá čo povedať, hoci kedysi patrili k jej priateľom. Zo života sa jej vytráca mnoho známych, ľudí srdcu blízkych a milovaných, akým je aj deväťdesiatjedenročný pán Imko, britký komentátor literátov. Dožíva svoj život v domove dôchodcov a pomaličky „odchádza“. Fyzicky aj psychicky.

Jeden za druhým

Arleta reflektuje aj obdobie, kedy zomierala jedna známa osobnosť za druhou. „Umierajú výtvarníci, speváci, herci. Ľudia, ktorí ilustrovali knižky, na ktorých vyrastali celé generácie, vrátane jej. (...) Arleta pred obrazovkou počítača pozoruje, ako sú jej vrstovníci náhle znepokojení, že postupne všetko, čo tvorilo bezpečný a vľúdny svet ich zdanlivo nedávneho detstva a dospievania, mizne. (...) Spomína si, ako sa zvykla jej babička rozosmútiť, keď sa dozvedela, že zomrel nejaký známy umelec. „V poslednom čase umiera toľko ľudí!“ hovorievala. Až teraz Arleta chápe, prečo to babičku vždy tak vykoľajilo.“ Generácia (nielen) päťdesiatnikov babičke taktiež určite veľmi dobre rozumie.

Úderné fragmenty

Denisa Fulmeková vystavala knihu z úderných fragmentov, stačí jej pár viet a je z nich mikropoviedka. Krátke epizódy spolu vytvárajú ucelený príbeh. V knihe som si, okrem iných, poznačila aj vetu o tom, ako Arlete podchvíľou vyhŕknu slzy, pretože by chcela niekomu o svojich pocitoch porozprávať, no takých uší niet. Fragmentárny spôsob písania je dobre premysleným a funkčným spôsobom, ako na čo najmenšom priestore vypovedať čo najviac. Väčšina textu v knihe sa týka Arlety, autorka ho však poprekladala úvahami na rôzne témy. Zabavila som sa na odseku o literárnych kritikoch a pasáž o smrti – rozprávka verzus realita – ma nadchla.

Úryvok o živote po svadbe

„Vďaka „žili šťastne“ si od útleho veku predstavujeme, že pointou je svadba. A po nej iba samé šťastné dni, keď sa princ s princeznou môžu posunúť nanajvýš k statusu kráľ a kráľovná. Primyslíme si k nim aj nejaké prípadné deti, samozrejme, za ideálnych okolností a bez popôrodných splínov, zničujúcej únavy a vzájomného obviňovania. (...) V skutočnom závere by sme sa však mali dozvedieť, či princezná zvládla trepať sa z lekárne s objemnými balíkmi plienok, alebo ako si zúfala, keď ju nevládny princ sekíroval.“

Píše o sebe?

Spisovatelia a spisovateľky neraz priznávajú, že do svojich postáv vložili mnoho zo seba a svojho života. Môžeme iba hádať, nakoľko Arletin život korešponduje s autorkiným. Tá sa netají, že príbeh je čiastočne autobiografický a zároveň univerzálny. Ja som Arleta, ty si Arleta, ona je Arleta, my všetci v Arlete nájdeme kus seba. Príbeh je do posledného slova uveriteľný, mnoho z čitateľov sa v ňom nájde. A hoci je o strachoch a úzkostiach ženskej hrdinky, bude zaujímavým čítaním aj pre mužov. Možno v Arlete spoznajú svoje manželky a priateľky, azda ich budú vedieť lepšie pochopiť, a nejeden sa nájde v texte aj sám, pretože akokoľvek hrdinsky sa muži tvária, strachu zo starnutia a smrti sa ani oni nevyhnú.

Pre Literát.sk napísala Ivana Zacharová

Rozhovor Ivany Zacharovej s Denisou Fulmekovou o jej najnovšej knihe si môžete prečítať tu: