Recenzia

Pokúsila sa nájsť definíciu muža! Ako to dopadlo

Takýchto pokusov sme tu už mali. Spisovateľov, ktorí skryli svoju identitu za pseudonym a nikdy nevystúpili verejne. Dominik Dán, Maxim Matkin, Peter Pečonka či prednedávnom Michal Franka. Máme však aj spisovateľky, ktoré nikto nikdy nevidel: Lindu Benkovičovú, Annu Sneginu, Riu Valé či Henrietu Ruf. Teraz k nim pribudla aj Ester Weissová-Fekete. Vymyslené meno bez tváre a životopisu. Keby napísala zlátaninu, jej identita nikoho netrápi. Zdá sa však, že jej kniha bude literárnym šlágrom, pretože zbiera len pozitívne recenzie a to mení situáciu. Dobrovoľná anonymita prinesie neznámej autorke ešte množstvo preplakaných nocí: napríklad jej nikdy nezavolajú z Rádia Devín, aby o svojej knihe porozprávala v Rannom ladení, nikdy nebude mať čítačku v Martinuse a jej fotografia sa nikdy nezjaví na titulnej strane Rozumu či Magazínu o knihách. A čo ak jej kniha vyhrá Anasoft literu 2023? Kto si pôjde prevziať cenu? Nechajme túto autorku, nech si voľká vo svojej anonymite a prečítajte si, čo o jej knihe napísala naša recenzentka Ivana Zacharová.

Ester Weissová-Fekete je pseudonym, pod ktorým vo vydavateľstve Artforum vyšiel román slovenskej autorky a prekladateľky s názvom Muž. Ester si ma omotala okolo prsta od prvej strany. Uchvátila ma štylistická zručnosť, aká sa často nevidí. Dlhé súvetia, opakovanie slov, slovných spojení, viet, ba celých úsekov evokuje v niektorých momentoch poéziu. Keď spomínam opakovania, hneď musím podotknúť, že jej slovná zásoba nie je chudobná, naopak, je bohatá, košatá. Kĺzala som sa textom s údivom a nadšením, neraz aj s dojatím.

Ukážka o písaní príbehov

„Je strašne, strašne, strašne ťažké písať príbehy, Mami, písať ich žitím, písať svoj vlastný príbeh a príbehy tých, čo s nami nerozlučne a neodvolateľne súvisia, príbehy ľudí, za ktorých sme zodpovední, príbehy, ktoré vydržia, je strašne ťažké napísať akýkoľvek príbeh, ktorý vytrvá v čase, je strašne ťažké písať príbehy, aj tie, ktoré na prvý pohľad vôbec nevyzerajú, veď to ty, Mami, vieš lepšie než ja.“

O čom píše?

Dielo pôsobí ako osobná výpoveď spisovateľky, no môžeme si len domýšľať, čo je pravda a čo fabulácia, keďže jej totožnosť nie je známa. O svojej knihe povedala, že je o životoch, pocitoch, myšlienkach a životných púťach. „O zákrutách a slepých uličkách všetkých Ester alebo Ev alebo Lilith, milujúcich a nenávidiacich svojich Adamov, Martinov, Jozefov alebo Jánov. Praotcov, otcov, manželov, priateľov, milencov a synov... a cez nich zase svoje mamy, macochy a staré mamy a dcéry a sestry. A seba samé.“

Každý sa tam nájde

Hoci by sa mohlo zdať, že autorkinou témou je úprimné rozprávanie o vlastnej rozvetvenej rodine, o svojom vzťahu k mužom, a mužov i ženy definuje skrz rodinné vzťahy a históriu svojho rodu schovaného pod pseudonymom, kniha je skôr o mužoch a ženách všeobecne. Iba sama autorka pozná pravdu, koľko autenticity vložila do textu. My sme tí muži a ženy. Prózu môže každý čitateľ uchopiť inak, jeden v nej nájde to, iný ono, niekto uvidí podobnosť so svojím osudom, ďalší s rodinou známeho. Je to síce Esterin príbeh, no môže byť aj náš.

Nič čiernobiele

Rozprávačka Ester sa narodila do rodiny, o ktorej sa veru nedá povedať, že je všedná a už vôbec nie čierna a biela, čo by nám sprvu mohol našepkávať pseudonym. Opak je pravdou. Hýri farbami ako autorkina poetika.

„Ani z tajných ošúchaných zošitkov desaťročia schovaných v tajných šuplíkoch sa človek nedozvie všetko. V niektorých rodinách je jedným zo spôsobov, ako sa riešia životné tragédie, samovražda. A niektoré rodiny o tragédiách nehovoria a neodpúšťajú.“

Ester tie staré zošity pomyselne otvorila, poskladala informácie, a tak ako opisuje krásne a pohodové chvíle, rovnakou mierou servíruje tie bolestné.

Ukážka o živote

„Život nie je med lízať, hovorievala naša Mamula, ktorá zažila veľa nemedového, ale aj veľa medového, život nie je med lízať, ale tam to, žiaľ, nekončí, život je niekedy horkejší než najhorkejšia káva, černejší než najčernejšia smola, život je niekedy jednoducho zlý. A predsa sa s ním treba nejako popasovať, všetci sa s ním vždy nejako pasovali, po tisícročia padali na kolená a vstávali, klesali na dno a odrážali sa od neho (...) utierali cudzie slzy a vracali ľuďom vieru, že nie sú iba samé čierne diery, že hviezdy neprestali existovať...“

Kategórie mužov

„Som na mužov prísna. Ukrutne prísna. Čo ukrutne, ukrutánsky. A ani trochu sa z toho neteším.“ Len čo sa týmito slovami kniha otvorí, vzápätí sa ozve hlas prednášajúcej profesorky: „Definujte mi muža!“ Tá je impulzom pre rozprávačku, ktorá sa okamžite vracia do spomienok a s analyzuje mužov, ktorí ju v živote ovplyvnili. Zaraďuje ich do kategórií, predstavuje nám deduškov, hercov, mizantropov, bruškatých, perfektných, štbákov, udavačov, architektov či lekárov. Nekritizuje, nesúdi, neodsudzuje a ak aj miestami áno, robí to s nadhľadom, humorom a iróniou.

O udavačoch aj Mirekovi

To však neplatí na donášačov a udavačov, tam humor nehľadajte. Mnoho spomienok sa týka Československa poznačeného komunizmom, eštebákmi a pretvárkou. V kapitole o donášačoch a udavačoch nespomína iba rodinných priateľov a učiteľa, z ktorých sa vykľuli krysy, pod krycím menom Mirek ľahko rozpoznáme Jaromíra Nohavicu. „Vedela by som mu rozumieť. Vedela by som počúvať jeho piesne. Ale nechcem.“

Kto je muž?

Verte, že definícií muža nájdete v texte mnoho. Všetky do jednej sú obalené do krátkych príbehov. Je preto ľahké ich uchopiť a porozumieť im. „Definovať deduška je omnoho jednoduchšie ako definovať muža,“ no s platonikom alebo klaunom to už také jednoduché nie je. Aj Bohu sa jedna ušla: „Boh je fičúr a možno by mu niekto predsa len mal definovať hranicu, za ktorou končí fičúrstvo a začína krutosť.“ Tá veta nie je rúhanie, pochopíte, keď sa začítate do Esteriných spomienok. Autorka – rozprávačka píše o mužoch bez výčitiek a trpkosti, a hoci zažila ťažké chvíle, nežaluje sa a nesťažuje, že jej niekto dobabral život. V živote ju ovplyvnilo veľa mužov a aj napriek tomu, že ich zaradila do vyššie spomenutých kategórií, mnohí prechádzajú z jednej do druhej, pretože si dobre uvedomuje, že je zložité ľudí striktne škatuľkovať. Ak teda čakáte, že vám dá presnú odpoveď na otázku Kto je muž?, zabudnite. Napokon, každý človek je výnimočný.

Kto chce, odpoveď nájde

Z úst profesorky padne niekoľko výziev a jednou z nich je: „Viete mi aspoň definovať životnú tragédiu, keď už neponúkate zrozumiteľné príbehy?“ Pani profesorka totiž neznáša metafyzické pseudofilozofovanie. Kamarátky by sme neboli, pretože ja Ester veľmi dobre rozumiem. Prúd jej myšlienok a slov je ľahko uchopiteľný a zrozumiteľný aj v záplave súvetí. Ale tiež dokážem porozumieť aj čitateľom, ktorí budú stáť, podupkávať a rozmýšľať, čo tá Ester vlastne chce povedať a kedy sa dozvieme, kto je teda MUŽ? Pozorný a empatický čitateľ odpovede nájde. Podarilo sa jej famózne vykresliť celé mužské pokolenie.

Treba sa dať unášať

Muž nie je nenáročné čítanie, treba sa naladiť na tú správnu vlnu, nechať sa unášať rozprávaním a preciťovať každé slovo a emočne bohaté pasáže. Jej rozprávanie má často horkú príchuť, najmä keď opisuje rôzne rodinné tragédie, ktoré žiadala profesorka. A že ich nebolo málo! Esterine spomienky sú striedavo úsmevné, vážne a nostalgické. Nestíhala som si podčiarkovať silné myšlienky a krásne vety. Najviac ma dojímali pasáže o blízkej rodine a deťoch. Na chvíľu som sa ocitla v Nadikinej kuchyni, s Dibom na koncerte alebo s Papuškom pri počúvaní odbornej prednášky.

Empatia bez pátosu

V recenziách nie je žiaduce, aby recenzentka okato dávala najavo svoje nadšenie, ale ja si tento prehrešok pokojne čas od času dovolím. Mňa kniha úplne dostala a intenzívne zasiahla. Autorkin štýl a forma sú z tých pravých orechových, ktoré si užívam a plávam v texte ako ryba vo vode. Ester Weissová-Fekete napísala kultivovanú, silnú, vynikajúcu prózu, plnú empatie a úprimnosti bez pátosu. Verím, že o autorke budeme ešte počuť, dúfam, že zďaleka nepovedala všetko, čo má na srdci.

„Čo ty máš stále s tými emóciami a tou empatiou?, robíš z toho celého okolo pocitov zbytočne mystiku, povedal trochu nahnevane môj známy a rozplakal sa nad svojou osamelosťou. Ach.“

Pre Literát.sk napísala Ivana Zacharová.

Prihlás sa na odber noviniek a získaj prehľad o slovenskej literárnej scéne
Prihlásením do newslettera súhlasíte so zasielaním obsahu prostredníctvom e-mailu. Kedykoľvek sa môžete z odberu odhlásiť.