Zahráme sa s vrecúškami

rozpráva Čučko

Videli ste už niekedy skákať vydru? Že vydry skákať nevedia? Len bežať a plávať? To nie je pravda! My skákať vieme! Ale nie vysoko, a to ma hnevá. Hop a hop a hop. Som pružina a skáčem po lúke. Boň, boň, boň, vydržím skákať dlho. Lenže nedočiahnem ani na najnižší konár najnižšieho stromu a to ma zlostí!

„Malinka, chcem vyskočiť vysoko, hore, až do oblakov,“ preskakujem Malinku, ktorá si práve ľahla do trávy a suší si na nej mokrý kožuch. Šúcha sa po tráve ako had, šh, šh, šh a ja skáčem ako lúčny koník, pik, pik, pik. Spolu vydávame smiešne zvuky, dup a šuch a švoch a bác! Šmyknem sa a padám k Malinke do trávy, kopŕc, žuch, bum!

„Kam asi tak plávajú,“ vzdychne si Malinka pri pohľade na lenivé oblaky. Typická baba. Také veci ma vôbec netrápia.

„Mňa skôr zaujíma, ako sa k nim dostať,“ naťahujem k oblakom labku.

„My sme vydry a nie vtáky,“ pozrie sa na mňa Malinka, ale v očiach jej vidím šibalstvo. Žeby vedela, ako mi vymyslieť krídla? Stanem sa orlom a huš, huš, huš, s hukotom vyletím k nebu!

„Poznám spôsob, ako k oblakom niekoho vyslať a ten ti možno kúsok z nich prinesie na zem,“ žmurkne Malinka.

„A kto to je? Ty máš cvičeného vrabca? Alebo sojku?“ dobiedzam.

„Nič také. Za to ty máš kopu prázdnych vrecúšok a tašiek, do ktorých ti mamka balí desiatu, keď ideme na výlet. Prines aspoň tucet, vyberieme najlepšie. Ja idem po plastelínu, nožnice a silón. Kto bude skôr späť?“ podpichne ma Malinka a rozbehne sa do dielne.

Čo to mám priniesť? Premietam si v pamäti Malinkine slová, kým letím do izby. Pazúriky mi klopkajú o drevené brvno, ktoré musím prebehnúť, ťuki-ťuki, ťuk-ťuk-ťuk-ťuk a už som tu. Otváram zásuvku, ššššššk a ššššššuisss, vypadli z nej všetky tašky a vrecúška. Rýchlo ich pochytám, ššš sem a ššš tam a teraz ich už len vziať... koľko ich to mám vziať? Tucet?  A koľko je to tucet? Poradíš mi? Ja budem rátať vrecúška a ty mi povedz, kedy ich mám dosť, dobre? Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedenásť, dvanásť... dosť? Naozaj stačí? Aha, čiže dvanásť je rovný tucet. Už to viem! Už si to zapamätám! Ďakujem ti za pomoc. Rýchlo vrecúška naskladám jedno do druhého, ššš sss ččč ccc ššš a bežím za Malinkou.

„Už som tu, už som tu!“ kričím, hoci tam ešte nie som.

„Aj ja, aj ja, aj ja!“ kričí Malinka, aj keď ju ešte nevidím.

„Sme tu obaja naraz,“ smejem sa.

„Remíza!“ teší sa aj Malinka.

„A teraz už môžeme letieť k nebu?“ spýtam sa, mením sa na lietadlo. Vžžžžummm, oblietavam okolo Malinky a krídlami hladkám okraje tučných oblakov, puf, puf, puf.

„Nech sa páči, vezmi si kúsok plastelíny a vymodeluj z nej svojho letca. Môžeš ním byť aj ty, ak sa ti podarí vyrobiť peknú vydru. Ale pozor, nemala by byť príliš veľká, lebo inak lietať nebude,“ povie Malinka a ja sa už aj pustím do toho.

„Čo robíš ty?“ pozerám na ňu jedným okom. Z tucta vrecúšok a tašiek, ktoré som priniesol, vytriedila tie deravé. Vzala si dve najpevnejšie tašky a z každej vystrihla štvorec.

„Hneď všetkému porozumieš. Každý roh teraz odstrihnem, takže zo štvorca bude osemuholník. A teraz do každého rohu urobím dierku a previažem cez ňu silón. Potrebujem už len letca, je hotový?“ otočí sa ku mne.

„Samozrejme! Vydra Čučko, pilot prvej vydrej letky na svete, je pripravený!“ podávam jej svojho plastelínového dvojníka a pozorne sledujem, čo s ním robí.

„Priviažem ho k padáku, tak. Teraz vyskočím a zároveň ho vyhodím smerom k nebu,“ povie Malinka a presne to aj urobí.

„Jeeej, ako sa hojdá vo vzduchu! Ako je to možné, Malinka?“ vytriešťam oči na svojho pilota, nad ktorým sa nafúklo vrecúško ako bublina. Letel síce krátko, š-š-ššš a bam na zem. Ale predsa letel. To sa doteraz žiadnej vydre nepodarilo.

„Na chrbte má padák. Keď sa otvorí, vzduch ho pribrzdí, preto môže chvíľu plachtiť a nežuchne hneď na zem. Čím väčší bude mať padák, tým dlhšie bude lietať,“ podáva mi Malinka nový osemuholník už aj so silónmi. „Ale budeš musieť dať na svojho pilota pozor, pretože ak bude príliš ľahký, vietor ti ho odnesie preč. Daj mu na chrbát nejaký ruksak, napríklad tento kamienok, ktorý ho trochu zaťaží.“

„To je ale padáčisko! Pilot Čučko si práve nakladá do ruksaku výbavu potrebnú na krájanie oblakov,“ ukladám kamienok na chrbát svojho plastelínového pilota, „uviaže si padák, všetko skontroluje a letííí,“ vyskočím, koľko vládzem, ale pilot Čučko sa opäť udrží vo vzduchu len chvíľočku, znovu ššš, bam. A je na zemi. „Prečo to nefunguje, Malinka?“

„Skúšaj nájsť lepšiu štartovaciu rampu. Napríklad tamten kameň,“ ukáže Malinka na vysoký kameň pri rieke. Mením sa na lietadlo, vyletím naň, vyskočím a môj pilot konečne letí a letí, ššššuiiiii, plachtí vzduchom, šššššššš, krája pri tom oblaky!

„To je ale paráda! Ale čo keď sa Čučkovi roztrhne padák na smrekovom konári?“ napadne mi.

„Nič to, veď si mi ich doniesol celý tucet. Kým budete lietať, ja ti zošijem ďalšie,“ usmeje sa Malinka a ja viem, že mám najlepšiu kamošku na svete. Kým ona šije, ja lozím po kameňoch a starých pňoch, vymýšľam pilotovi Čučkovi stále novú štartovaciu rampu a ten celý deň len lieta a nosí mi z neba vždy kúsoček bielych oblakov.