Rýchly román

Ivana Mláková už zase nestíhala. Ako zástupkyni šéfredaktora spravodajského denníka sa jej život ohromne skomplikoval, keď prišlo na svet druhé dieťa. Starší syn už chodil do školy, mladšia dcéra práve nastúpila do škôlky a Ivana vstávala o pol piatej ráno, aby nachystala, upratala, obliekla, umyla, vypravila, odviezla, vypočula, vychovala, v pretekárskom štýle viezla na druhú stranu mesta, vyprevadila, prezula, pobozkala, prezliekla si spotené tričko, dala nový deodorant, nový mejkap, prečesala vlasy, letela do kancelárie v centre a tam písala, redigovala, počúvala, chlácholila, riešila, telefonovala, sledovala, viedla porady a v strese čakala na čísla predajnosti a čítanosti.

Od pol tretej popoludní sa jej žalúdok zvieral v úzkosti, keď riešila uzávierku a rátala minúty, kedy najneskôr môže vyraziť z práce, aby stihla vyzdvihnúť dcéru z druhého konca mesta a letieť po syna a potom ešte vydržala byť pri zmysloch ďalšiu polhodinu monotónnou cestou domov na nové sídlisko za mestom.

Muž ju nechal už rok po narodení syna. „Aká ty si šéfka? Ty si rohož. Saténová rohož, boha. Dobre na teba ľahnúť. Ale inak o teba ani topánky neotrieť. Urvalo by ťa,“ povedal jej. Nevzali sa. Ale mali potom ešte jedno dieťa. Dcéru. Nenasťahoval sa späť.

Ivana Mláková vtedy dojčila, odprevádzala, korigovala a po nociach prekladala lacné braky, aby deti uživila. Nemala čas ľutovať, čo sa stalo.  Ako robot sadala zas a znova do auta, aby deti viezla do škôlky a do jaslí, potom seba do práce, potom do podateľne, na poštu, na nákup a zase tou istou dráhou späť a večer monotónnou cestou domov. Každý druhý deň ju tá cesta takmer uspala, hlava jej neraz klinkala, štípala sa do bicepsov, fackovala a šúchala si oči.

„Iná by v takom smrade nechcela,“ povedal jej asistent inzercie Juraj Okapa, keď mu po tretí raz otvorila spodnú náruč na firemnom záchode pre invalidov. Povedal jej, že si ju vezme. Z Ivany Mlákovej bude Ivana Okapová. „Z mláky pod Okapu, poď,“ chytil ju pod sukňu a Ivana sa pozrela na hodiny. Za päť minút štyri. Mala na to presne tri minúty. Dve minúty ešte bude trvať, kým schváli výplaty a vypne počítač.

Ponáhľala sa dnes opačne, najprv po syna, ktorému sa družina končila skôr, potom dookola celého mesta po dcéru, bola smädná, syn dostal trojku, bol smutný, chcel sa vyrozprávať, dcéra stratila keks, plakala, Ivana stískala zuby, potila sa, dala hlasnejšie rádio, deti sa rozkričali, dala tichšie a myslela na to, ako pôjde z mláky pod Okapu.

Doma navarila, upratala, telefonovala, čistila, nachystala, umyla, čítala, uložila, vypočula, zapla počítač, aby dobehla, čo nestihla v kancelárii, telefonovala, bežala k plačúcej dcére, utíšila, vrátila sa, pracovala, prekladala.

A ráno zas.

„Keď sa vezmeme, predáme byty a kúpime si dom,“ povedala na záchode Ivana Mláková Jurajovi Okapovi. Potiahol chrcheľ, napravil si náklad v slipoch, vypučil spodnú peru a pokrčil ramená. Ivana rozmýšľala, či Juraj pokrčil ramená na znak súhlasu, alebo že nevie, alebo že možno, alebo že mu je to jedno, alebo že urobí, ako ona povie, alebo že si to ešte premyslí.

Ešte šoférovala, keď jej zase zazvonil mobil. Už bola na monotónnej ceste, tak to dvihla. A potom dupla na brzdy. Volala synova učiteľka, že kde je. Zabudla na deti. Otočila auto a pálila do mesta.

Rozmýšľala nad tým, ako bude vyzerať spálňa. Akú farbu bude mať obývačka. Dá urobiť veľký záchod, aby sa tam mohla s Jurajom zatvárať a otrčiť mu, kedy bude chcieť. Bude síce ešte viac čistiť, upratovať, behať, opravovať, udržiavať, drhnúť, prať a žehliť, ale pribudnú jej mužské spodky na balkóne a to bude fajn.

Syn už bol naložený, keď jej ešte raz zazvonil telefón. Na displeji svietilo meno dcérinej učiteľky.  Ivana sa natiahla po mobile, aby jej povedala, že už ide, ale padol jej na podlahu. Ivana zaostrila do tmavého rohu auta, uvidela mobil, zohla sa po neho, ale nedošlo jej, že robí sprostosť, lebo už je v meste. Neprirodzeným pohybom na sedadle stočila volant doprava, v plnej rýchlosti narazila do stĺpu, otočilo ju do protismeru a tam ju nabrala električka.

A bolo po všetkom.