S Rusom nikdy

Zle nastavené reproduktory malomestskej diskotéky kladivami búšili ľuďom do spánkov, bum, bum, bum, každým úderom z toho tancujúci dav osprostieval, bum, bum, bum, nedalo sa to vydržať.

„Prines jiščo!“ urobil Sergej, majiteľ lahôdok a príležitostný umelecký prekladateľ, rukou nad stolom kruh. Čašník ho nepočul. Ale pochopil. Štyria ľudia pri stole už štyri hodiny pili dookola štyri pivá, slivovicu, borovičku, marhuľovicu a chili likér.

Sergej sa potil ako prasa. Vetranie na hovno a ešte musí tancovať. Sadol si na plyšovú sedačku a rukou zavadil o vytŕčajúci molitan z vyšúchaného čalúnenia.

„Poď, poď ešte,“ ťahala ho zase do stredu pajzlu Hana, šúchala sa o neho chrbtom ako medveď o strom, on tam len stál ako debil a robil bruchom hop, hop, hop. A ona, aj keď študovala špeciálnu pedagogiku, vyzerala lascívne, žeby jej nikdy svoje decko nezveril. Z hop, hop, hop skoro dostal infarkt. Keď sa Hana otočila, zase si sadol.

„O rok končím školu,“ skočila mu na kolená. „Celý rok budem tvoja. Len tvoja. S iným nepôjdem. Ale iba rok. Potom odídem preč. Berieš?“ vrešťala mu do ucha. Sergej vybral zo zadného vrecka svoj pas. Otvoril ho a strčil jej ho pod nos.

„Znaješ ty, skoľko mam rokov?“ ďobal prstom do o desať rokov mladšieho Sergeja na fotke. Hana mu odbila ruku. Spitými očami hľadala rok narodenia.

„1968. No a? Čo sa ti už nepostaví?“

„Sevodňa o rok bľiže k tomu, že sa mi už nepostaví.“ Hana ho chytila za zips na nohaviciach. Sergejovi zvlhli oči.

„Tak čo, ideme ku mne alebo k tebe?“

Bezstarostná Hana si počas roka, kedy temenom v pravidelnom rytme narážala do čela Sergejovej postele, občas spomenula na vyhrážky svojej mamy, ktorá ju vystríhala pred ožranmi, žiarlivcami a Rusmi. A aj keby už dotyčný bol ožran alebo žiarlivec, nech. Ale s Rusom nikdy! Hana preto tento svoj román s plánovaným koncom držala v prísnej tajnosti.

Mama bola na vysokej, keď do mesta vtrhli tanky. Bol  august 1968 a všetky ich sny, plány a radosť spláchli Rusi do žumpy. Sklamaná, zhrozená a zúrivá vyliezla na jeden tank, trieskala na poklop topánkou. Ľudia okolo sa chytali za hlavy. Všetci obeleli od strachu, každý myslel, že sa začala vojna, ale Hanina mama ako zmyslov zbavená hystericky plakala a trieskala o poklop, z ktorého vyliezol chlapec, ešte mladší, ako bola ona.

„Znajet tvaja mama, kde ty? Znajet, kde ty?“  ziapala po ňom. Hlas jej preskočil do fistuly, Rus sa len bezmocne poutieral od jej slín a pokrčil ramenami. „Kak tebja zavut? Slyšiš? Kak tebja zavut?“ nedala mu vydýchnuť.

„Ivan Ivanovič Pravkin,“ vypľul zo seba.

„Net, Ivan Ivanovič Pravkin!“ vrieskala po ňom Hanina mama. Keby nebol zakliesnený v úzkom otvore, tak by ním triasla, až by z neho dušu vytriasla, ale to už z vedľajšieho tanku vyliezali vojaci. Nabili samopaly a bežali chlapcovi na pomoc. „Mir! Drug! Baľšoj brat! Tak tebja zavut! Tak...“ nestihla dopovedať, lebo ju za nohy ťahali spolužiaci z ročníka. Dievčatá plakali a chlapci mali plné gate, ale stáli pri sebe. Už nikdy potom nestáli všetci tak blízko pri sebe, ako v ten moment, keď Haninu mamu odtrhli od mladého Rusa a bežali s ňou do najbližšej brány, pretože veliteľ vedľajšieho tanku strelil do vzduchu a dav sa rozpŕchol. Hanina mama streľbu nepočula. Adrenalín ňou lomcoval tak, že by bola schopná ich pozabíjať nechtami na nohách.

„Hanka, ja ťa asi mam rád,“ povedal Hane Sergej, keď do konca jej školy chýbali už len dva dni. Potom budú štátnice a Hana sa po nich, tak, ako mu sľúbila, mala odsťahovať a na všetko zabudnúť. „Vsjo buďet, vsjo, što ty chočeš, aj dieťa, aj peniaze, ja som omladol pri tebe,“ hladil ju po líci.

„Ale kde, veď máme dohodu,“ pošteklila ho po chlpoch na bruchu. Rok so Sergejom bol najlepší aký zažila, správal sa ku nej ako ku kráľovnej, nikdy sa k nej žiaden chlap tak nesprával. Ale bol Rus. Mama by ju s ním vyrazila oknom. „Poď, dáme ešte jedno kolo a pôjdem domov,“ vyskočila na neho. Sergej ju objal a ťažko si vzdychol.

O mesiac sa Hana vrátila. Trieskala mu na dvere bytu a keď jej Sergej otvoril, buchnátovala ho päsťami a jačala niečo, čomu nerozumel. Chytil ju za päste a roztiahol jej ruky, aby ju zastavil.

„Ten poslednýkrát! Ten poslednýkrát si si nedal pozor! Urobil si mi to naschvál! Urobil si mi to naschvál...“ vydýchla a rozplakala sa.

„Neplač, Hanka,“ vzal ju do náručia. „Bude to krásny chlapec. Dáme mu meno po dedovi. Ivan Sergejevič Pravkin.“