Ivan Medeši, obľúbený rusínsko-slovenský autor, laureát ceny Anasoft litera 2019, vydal v slovenčine druhú knihu nazvanú Vilkovia. Množstvo pozitívnych recenzií potvrdilo vysokú literárnu úroveň tohto diela a zdôraznilo svojský humor autora. Popis cesty rozprávača Teštvira za nákupom kapusty na Ukrajinu a pobyt vo Ľvove patrí k perlám najlepšej reportážnej literatúry a vy si ho určite užijete tak, akoby ste tam sami boli!

Chrním. Budím sa neskoro v noci, ktoviekoľko je hodín. Telefón už zvoní asi osemdesiaty štvrtý raz. 

„Ty, Teštvir?“

„Ja, kto tam?“

„Satan.“

„Nie, kto je, nemám náladu…“

„Kto je… rodina, bratu.“

„Á, ty… čo sa deje?“ bratanec mi volal, čitateľu.

„Ideme na Ukrajinu, bude biznis. Je tam pizdária! Ukrajinci pučia od kapusty, zarodila im jak nikdy a je nehorázne lacná…“

„Pozri… som v dajakých hovnách, nemôžem teraz o takých veciach…“

„Nemáš čo riešiť, pozri, mám informáciu, že v Macedónsku je drahá jak fas. Prídeš na Ukrajinu, berieš kapustu a vezieš do Macedónska. Čistý zisk. Obchodníci sa vždy mali najlepšie.“

Bezpochyby. Tak vravia i naši dedinskí biznismeni, ktorých o siedmej ráno stretneš v kaviarni v centre, o tretej popoludní zas a o siedmej večer znova, na futbale ich vidíš, a keď ideš zo zápasu, zasa sú v centre a už sedia na káve.

• • •

Do rána som pobalený. Neviem, čo robím a kam idem, ale do školy viac nejdem, len ak ma v truhle po nej ponosia, čo asi nehrozí. Nedal som im ani vedieť, kam idem a kde budem. Nič. Nech nevedia.

Viezli sme ešte jedného človeka od nás z dediny. Počul, že ideme na Ukrajinu, tak nám prišiel povedať, že aj on ide. „Dobrý deň, ja som Onder. Celý život som staval kachľové pece.“ Išiel na Ukrajinu po ženu a pece viac nestaval, bol dôchodca.

Zašli sme poňho ráno. Nevedel som, že ide s nami, tak som bol nasratý, že už je po pohodičke. Ďalšie poznanie bolo ešte horšie a jeho predtucha ma premkla už na našej benzínke. Onder nezatváral ústa… Najprv rozprával, odkiaľ pozná našich rodičov, potom koho každého pozná, 

o má dačo s nami, odtiaľ prešiel na históriu obce a od nej na jugonostalgiu. Najotravnejšia téma zo všetkých tém v týchto končinách. Smrteľná chyba, že sme ho vzali, pochopená na dedinskej benzínke. Bratanec tankoval a ja som počúval. Teda nepočúval, ale som ho počul a nedalo sa to vypnúť.

„Celý život som chodil na tanec! Počúvaš ma? Jak sa to kedysi tancovalo a spievalo! Dnes sa už mladí nevedia veseliť!“ Potom mi spieval akúsi rusínsku ľudovú, kde bol akýsi debilný refrén: „Tut že, tut že!“ O čom ten točí? Potom sa rozplakal. Lebo mladí sa už nevedia veseliť a inak to kedysi bolo. V starej Juhoslávii. Vyrazili sme a ten človek sa nehasil. 

„Všade sme chodili s tancom. Rusko, Poľsko, Ukrajina, Československo, Maďarsko, Chorvátsko, sme sa veselili, dvanásť párov sa pobralo z toho súboru. Vieš si predstaviť, ako nám dobre bolo? Ej, vtedy sme ľudia boli… Bol som chorý na pečeň. Syrová diéta. Len syr som jedol za jeden čas. Hnusoty som mal. Hemoroidy, hematómy, cikal som krv, podliatiny na varlatách, skoro i raka, a potom zistili, že mám tuk na ľavom vajci. Pečienku keď máš chorú – len syrovú diétu. Po tancovaní som spieval v zbore,“ a spieva nám v aute a potom nespieva a plače. Potom znova spieva a raz spieva, raz plače. Len nemlčí nikdy.

Dávame rádio na plné gule, aby stíchol. Alebo aby sme dačo iné počuli. Nie, ten kričí a ešte to nech si vypočujeme… Potom sa ženieme stopäťdesiatkou, aby sa zľakol, tak hádam stíchne. Nie, páči sa mu, ťahá ma za rukáv a vysvetľuje, ako si ženu našiel: „Šiel som do ukrajinských kúpeľov. Boli dve sestry. Najprv som s jednou. Potom s druhou. Potom jednej vravím, ty ideš so mnou, a ty ostávaš, druhej, a vybavené, mám ženu. Idem teraz za ňou…“ Potom o vnukoch: „Vnuk je najlepší basketbalista v dedine.“ Poznám mu vnuka, čitateľu, chlapec je drevo, nemá dve percentá talentu na basket, vždy iba zavadzal, nedajbože ani s ním, ani proti nemu. Blokuje hru, lopty odletujú, potkýna sa, padá, udiera sa a plače so sopľami. 

„Robil som aj v obecnej nábytkárni, to ešte stará Juhoslávia bola… A ešte vám poviem, kto je najväčší zlodej v dedine… A my sme bojovali do poslednej kvapky, aby sme fabriku zachránili, ale nie, zlodej je zlodej a všetko odral, čo fabrika mala… Chcel som ísť aj na front do Bosny, bol som aj v druhej svetovej. Tlačím na známych, že chcem rukovať, ale tlačia aj moji synovia. Tlačím ja a tlačia oni, tak som nakoniec nerukoval, lebo synovia majú lepšie známosti ako ja, už sú raz takí, každého majú vo vrecku v tomto štáte… Syn mi bol najmúdrejší v škole, ale si naňho zasadli…“

Všetko sa raz skončí a toto nemohlo. Či už nie sme v pekle a toto Guantanámo má večne trvať?

Ukrajina. Prvé dojmy. Sráč na hranici. Umyváreň a dve kabínky s misami plnými hovien. Vau! Do tej misy keby si chcel položiť ešte jedno hovno, alebo by vypadlo, alebo by vytislo daktoré druhé. Úplne plná kopa hovien. Som človek, ktorý sa máločoho zbridí, ale stalo sa – zbridil som sa a musel som ruku na ústa položiť a len čo som šabľu nehodil. Ale azda som videl, že tu ani bľuvaninu niet kam uložiť. Našťané bolo ponad dverný prah, stál som na plytčine. 

Jedna vec mi nešla do hlavy… 

Ako sa ten posledný človek vysral? Už nebolo jedno či dve hovná v mise. Normálny človek sa i toho zbridí, jedného hovna v mise. Ale tu bolo dobrých osemdesiatšesť hovien a ich úlomky dookola. To sa prv muselo vojsť dnu. Na zemi šťaniek, koľko vošlo, a zvyšok sa prelieval do umyvárne, kde stojím. Vysoké riziko pokĺznutia. Museli sa stiahnuť nohavice a gate, vytrčiť riť na koordinátu epicentra misy a capnúť tam i to svoje. Vypustiť projektil na hovnový Mont Blanc a nedbať na možné fŕkance toho najhovnovejšieho, čo môže z druhých ľudí vyjsť. Ako sa ten posledný, predposledný a tretí od konca vysrali? Na čo mysleli? Akú muziku počúvajú? Majú radšej Van Goghove krajinky alebo Boschove vízie pekla? Myslia na smrteľné choroby, keď podstupujú také dobrodružstvá? Alebo sú to sérioví serátori, ktorí sa viac ráz vracajú na miesto činu? Možno sú to títo tu, colníci a polícia. Na čo myslia, keď si po obede kladú špáratko do zubov, pijú kávu a chystajú sa pridať nové na kopu? Ako sa dotýkajú ženy v milostnej predohre a či žena tuší, aký bacil ju obchytáva? Alebo sú to len akútni serátori, ktorí nedbajú, kde sa vyserú a aké sráče ich čakajú? Na čo myslia pri káve po takom sraní? Nevplýva to na potenciu? Nezjavuje sa to v noci a netrhá pokojný spánok? Toto sú otázky, ktoré musia navždy ostať nezodpovedané na maďarsko- ukrajinskej hranici. 

A či to Maďar nezasral?!

Kde mám cikať? Do umývadla? Nie, nemôžem. Na zem vedľa misy s hovnom? Skúsim. Postavím sa na prah. Nie, nedá sa. Vidím hovnového Cheopsa. Tyčka by mi ušami vyšla. Erupcia vyhodí hlavový dekel do povaly, rozbijem elektriku a naveky ostanem v žumpe. Von odtiaľ! Všade polícia. Vysolia mi pokutu, keď ciknem, kde netreba. Museli naschvál také nachystať. Maďarsko-ukrajinská zrada na človečenstve. Neuveriteľné, napriek fúre času a otvorenému sráču budem trpieť… Kriste Spasiteľu! Do auta, nahnevaný a trpieť. Sledujem Turkov v päťkrát lepších autách. Huh, nebude ich boh milosrdnejší? 

Vycikal som sa o hodinu kamsi do poľa. Bolo to lepšie ako prvá manželská noc. 

Cesta samá diera. Išlo sa tridsiatkou. Diera za dierou a bez prestania. Diery boli rôzne. Boli malé, čo si si myslel, že sú malé a plytké, a oni boli malé a hlboké a bolo nebezpečné do takej vojsť, lebo sa spravidla pohybovali v kŕdľoch. Potom boli troj-štvormetrové, do tridsiatich-štyridsiatich centimetrov hĺbky – do takej keď si vošiel päťdesiatkou, mohol si sa vrátiť po nápravy a cvičiť si na nich tricepsy, kým ťa neprešla túžba vraždiť. Pri veľkých bola výhoda, že si ich videl zďaleka, tak sa dali obísť. A boli ešte miešané typy, krížence dvoch hlavných. Aj tie sa pohybovali v kŕdľoch a musel si hnať dvadsiatkou-tridsiatkou, keď si chcel mať vozidlo i zajtra. A náš šofér chcel.

Dohoda znela, že Ondera necháme za hranicou na daktorej autobusovej zastávke a on odtiaľ pôjde do Ľvova.

„Keď ma tu necháte, tak sa zabijem. Ozaj vám hovorím, zabijem sa!“ 

Sedíme v aute. Vyčerpaní. Nazlostení. Najedovaní. Potade sa malo vytrpieť a to malo stačiť. Nič. Do Ľvova a trp ďalej. Najhoršie v živote je, keď si naplánuješ dajaké utrpenie, nastavíš si naň svoje nervové a časové rezervy, a ono sa začne preťahovať o desať, dvadsať, štyridsať i šesťdesiat percent. Vtedy vie nejeden z nás, ľudských tvorov, prehodiť: „Všetko je hovno!“ alebo „Všetko je hovno a niet perspektívy!“ „Zdrhaj!“ „Jebem aj taký štát!“ „Hitler nebol blázon, on by s takým…“ a „Všetko do pizdy materinej!“

Viezlo sa. Šliapalo sa na plyn, koľko sa dalo. Muzika trešťala. Nie David Bowie 

i experimentálne obdobie Milesa Davisa medzi sedemdesiatym a sedemdesiatym piatym, ale balkánsky turbo-folklór. Toto mal šofér na cédečkách. A do toho výklad o turnaji veteránov dedinského domu kultúry. Uvažoval som, ako sa dá zabiť v aute, keď si v bunde a nemáš nič tvrdé pri sebe.

Len sme šli a trpel som. A potom, ako to v živote býva, najprv si myslíš, že toto asi nevydržíš, a aha – prešlo a došli sme.

Centrum Ľvova. Takto som si vždy predstavoval Prahu. Dá sa povedať, že Praha a Ľvov sú dosť podobné mestá, ale iba ak je Praha práve taká, akú si predstavujem. Bol studený február, už pár rokov tak chladno nebolo. Na mesto sadala riedka hmla. Staré jadro mesta. Ktoviekoľkodesaťročné či storočné budovy ohradzovali tieto uličky. Pohodlne tu mohli natáčať filmy z druhej, ba i prvej svetovej, a dosiahla by sa presvedčivá atmosféra. Azda i Praha je taká. A tu a tam dajaká stará krčma trčí z pivnice do ulice. Vždy som chcel ísť do Prahy – a pozri tu na jej ukrajinskú verziu! Ale občas je ilúzia lepšia ako skutočnosť, tak ktovie, či nakoniec nezažijem Prahu v tomto Ľvove posolenom predstavou o Prahe získanou z Kafkových románov, skôr než ju raz zažijem naozaj – s riekou turistov, čo by sa po desiatkach fotili raz s Golemom, raz s Jozefom K. a tretí raz s upáleným Husom. 

Okolo nás sa prechádzajú intelektuálne oblečené nádherné ženy. Uh, možno má Praha krajšie pivo jak táto falošná Praha, ale tieto ženy nie sú faloš! Kabáty a plášte, kožené čižmy na štekli, hodvábne pančuchy. Tých historiek, čo som sa napočúval o ľahkých Ukrajinkách… Hneď som videl, že všetko je inak. Ja som bol v rozgatených teplákoch a vietnamke. Prešli popri mne jak popri odhodenej, spola dopitej dvojlitrovej PET fľaši piva. Takto sa veru vo Ľvove nepredám… Len toľko k ilúzii.

„Tade, chlapci, poďte,“ unavený Onder sa rozhodol nás viesť. Nezabil sa. Tu je a chce nás ku komusi odviesť a my tam budeme cenení jak dajaká stará skriňa, ktorú pritiahol z Balkánu, a ktorú keď domáci uvidia, na tvárach im zažiari, že čo za čerta si to dovliekol?!

Stratili sme sa. Nevie, kde sme. Nevie, kam máme ísť. Ale vie, že tu dakde sme. Desať večer. Od rána na ceste. Treba vyložiť záťaž a pokračovať a dakde v Ternopile prespať v dajakom bordeli. Voláme ľuďom na telefón. Ostaňte, kde ste. Ostávame, kde sme. O desať minút po nás prichádza zmätený človek, ktorý nie je ani tak opitý ako nasiaknutý alkoholmi jak stará špongia. Vedie nás. Popod lešenia. Reštauruje sa fasáda. Jediné, v čom je Praha určite krajšia, je, že Ľvov má veľmi zanedbané fasády, a tým pádom tratí všetky šance byť Prahou, tvrdím ja, ktorý som sedemnásť minút vo Ľvove a v Prahe som jakživ nebol.

Hore schodmi a pozri, byt. Vchádzame a dochádza mi, aká chyba bola sem chodiť. Tu sa ukazuje kľúčový rozdiel medzi Srbskom a Ukrajinou. Srbsko je chudoba, ale s peňažitou minulosťou. Ukrajina je chudoba a už dlho je sirota chudobná, všetko to možno pochopiť po pár desiatkach sekúnd v jedinom príbytku, v ktorom som v živote na Ukrajine bol.

Prečo bola chyba sem vojsť?

Za asi dvojmetrovou chodbou bola miestnosť, v ktorej na posteli ležala žena v ťažkom utrpení. Alebo vo veľkej horúčke, alebo v hnusnej, ťažkej a dlhej chorobe. Prichorá, aby mala čo len jednu osobu v izbe a nie troch domácich a ešte troch hostí zo sveta. Pojebaná chyba! Čo robíte, ľudia, veď nám umrie! Za stolom sedela jedna osoba pri pohároch s vodkou a zjavne sa pilo s naším navigátorom. Tretia osoba sedela na posteli pri chorej a potichu jej čosi hovorila. Možno sa modlili. Čo my tu robíme a, ajde, už aj mažme odtiaľ – prvé, čo mi preletelo hlavou. Netrebalo nás tu.

Navigátor nás necháva a sadá si piť. Žena, ktorá sa modlila, vystreľuje jak z pušky: „Pálenku ste priniesli?“, na čo tí dvaja vyskakujú od stola jak oparení. I oni čakali, len nachvíľu akoby zabudli, ba až do melanchólie upadli, bo vodky už nebolo a nevedeli, ako si dnes dobiť pol štvrtého promile, ale pozri, spomenuli si. Tváre im zažiarili nádejou, akoby chorá náhle vyzdravela. 

Onder vyberá pálenku. Nastáva radosť, čo využívam na akciu. 

„E, človeče, hneď sadáme do auta a pokračujeme na Ternopiľ,“ šepkám bratancovi. „Netreba nás tu. Pozeraj na toto…“ 

Pozrel na mňa akoby prekvapene, ale potom si rýchlo spomenul, že i on tak myslí a že áno, ozaj by bolo šialenstvo stráviť tu ešte pol hodiny života.

„Ok, cikaj ty, cikám ja a ideme.“

Rukujeme sa s domácimi a ideme cikať na smeny. 

A teraz povedať, že my ideme. Je trochu trápne ich prerušiť, treba vystihnúť správny okamih. Vycikaní stojíme na chodbe. Ostatní sa už vybozkávali a posadali piť pálenku.

„Khmm, khmm,“ prečisťujem hrdlo, aby si ma všimli, „nič, my ideme, chceme aspoň po Ternopiľ stihnúť, tam potom máme spať v jednom moteli…“

„Hííí,“ ostali v šoku domáci. „Nie, nie a nie. Musíte ostať u nás, keď ste nám hosťa priviezli, my sme sa dvadsať rokov nevideli. Zlá cesta je na Ternopiľ, budete ešte hodiny putovať a máte už dosť. A zajtra vám Jurij ukáže Ľvov.“ 

Bránili sme sa rukami-nohami. Ale možno to nie je zlý nápad konečne ľahnúť do postele. 

Spali sme obaja v jednej. Ledva sme sa zmestili. Posteľ i krátka, i úzka. Ale kým neľahneš, nevieš, aký si ustatý. Keď som bol už na diaľnici do sna, otvárajú sa dvere a vchádza náš súputník. Sadá si na posteľ a znova začína rapotať, mlieť a neprestávať. Po dvadsiatich rokoch vo Ľvove, prvé dojmy. Neprestáva, ide jak kombajn, obracia mlynské koleso, piesty zabíjajú klince do motora. Začína­me sa so šoférom triasť od smiechu, nahnevaní, zúfalí, frustrovaní, na smrť unavení a s rozbitými nervami – smejeme sa jak diabli, jak dakto, komu na fronte všetkým kamarátom z jednotky odrezali hlavy a teraz je rad na ňom a ostáva ti len skriviť ústa a rehotať sa.

Vyspali sme sa a dobre nám padlo. Dnes si narýchlo pozrieme Ľvov a ideme ďalej. Lenže to, čo nasledovalo, nebola bežná prehliadka jedného mesta, ale gurmánsko-turistická exploatácia Ľvova. 

Raňajky. Mali sme sendviče z domu, tak sme ich pojedli nad taškami v izbe, kde sme spali. Na posteli. Teraz sme všetci v kuchyni. Oni jedia, my pijeme kávu. Pred Jurim, naším včerajším navigátorom, pollitrová fľaša vodky. Leje z nej do decového pohára. Druhí jedia. Varená kura a pri tanieri kečup a majonéza. Štipkajú kadejaké pagáče a ďobú do kury jak holuby. Jurij vypil prvý pohár. Ha, nič, písalo mu na tvári, lej druhý. Vypil. Huh, lejeme tretí… A je po fľaši.

„Jurij vám teraz ukáže Ľvov,“ nakazuje nám Onder.

Konečne von. Studená ľvovská ulička. Jurij v tvári modro-červený. Vykročil doprava a potom prosto. Mlčíme a chodíme za ním. Prešiel päťdesiat metrov, stáča doľava. Nepozerá, či ho nasledujeme. Náhle znova zahýba – do krčmy. Prvej od domu. Naručuje pol litra. Prehliadku mesta máme za sebou. V kozube puká. Blikajú ozdobné žiarovky. 

• • •

Dorazili sme na destináciu. Mykolajiv. Kedysi zakázané mesto, cudzincom neprístupné. Tu sa stavali lode pre Sovietsky zväz. Treba sa už radiť o biznise. Ako previezť kapustu do Macedónska? Kto ju prevezie? Nepokazí sa cestou? Plno vecí treba vyriešiť.

Človek, za ktorým sme prišli, mal reštauráciu a v tej istej budove disko. Na Ukrajine vraj celkom bežné. Keď uvážiš, tak i logické. Chceš piť jak satan, tak jedz ako boh, bo ináč môžeš len skúšať piť jak satan a zrežeš sa jak holub, ktorý vletel do vrtule jumbojetu a v ostatnej chvíli si isto povedal, že krajšie by bolo ukončiť život v nedeľnej polievke.

Pred diskotékou kdesi na konci Ukrajiny a skoro dvetisíc kilometrov od domova nás dočkali traja veľkí mocní chlapi, od ktorých by som v živote nekupoval jazdené auto. Podávali nám ruky, pozovierali dlane, ako keby ich chystali na fašírku. Tri mená presvišťali vzduchom. Či aj tu nebol daktorý Jurij? Všetky som hneď zabudol. Či sme priniesli zo Srbska pálenku. Slávabohu, priniesli sme. Ajde, tak putuj po pálenku a vchádzaj dnu. 

Kam som to prišiel a kto ma tu mŕtveho nájde? 

Prechádzame s nimi cez lokál. Ľudia sa vystupujú a periférnym videním skúmajú, ako vyzerajú tí mafiáni z opačnej polgule. Sadá sa do boxu, prekrásna čašníčka prináša džbán vody a poháriky. Leje sa pálenka. Na zdravie! Prvý pohár. Druhý pohár. Na zdravie! Tretí pohár, na zdravie! Prichádza chlapík, za ktorým sme prišli. Človek z nášho kraja. Dokonca vzdialená rodina mojim rodičom, tak i mne. Pijeme ešte po jednom. 

„Chlapci, máme tu pár pravidiel.“

„Aha?“

„Čakaj…“ a šepká čosi čašníčke. Ráta nás. Zdá sa, že nasleduje večera.

„Takže. Sami v noci nechodíte nikam. Druhé: svoje peniaze netrošíte. Tu tebe a tu tebe,“ vyberá peniaze a dáva nám do rúk – dal nám asi po dvesto eur. „Ďalej, nič nejebeš bez antikoncepcie. Alebo prezervatív, alebo penová tabletka.“

„Čakaj, aká tabletka?“ opýtam sa.

„To v Srbsku nemáte. Položíš tabletku do piči, ona sa spení a potom tá pena pozbiera spermu a dievka neotehotnie. Od pohlavných chorôb ťa to neochráni, tak s tým jebeš len známe. Ja neznášam gumu,“ hovoril mi a výdatne sa podrbal medzi nohami, čo mal byť možno žart a možno nie. 

Naša fľaša je vypitá za sedem minút. Somári, na také privítanie trebalo priniesť aspoň dve.

A je tu jedenie. Tácne s rôznymi druhmi mäsiska. Jeme. Prichádzajú krígle s pivom.

„Eh, a čo kapusta? Ako to bude? Ako ju máme previezť, viete dačo?“

„He-he-he! Daj teraz pokoj kapuste. Ste moji hostia a nebudeme miešať kapustu so zábavou.“

Ok, v poriadku. Dobre mi padne trochu sa uvoľniť. Potom trochu pijeme. Na stôl prikvitajú vodky, pálenky, koňaky, ďalšie pivá. Potom ideme do striptízového baru. Dievky sa nám krútia po stole jak hady, telá ako z gumy sa plazia po vyliatych pivách. Naučil som sa dačo nové. Striptérkam sa tu dávajú peniaze a papierik s číslom telefónu. Na kieho čerta som to robil? Kde som to bol? Kde je náš sľúbený hangár kapusty? Potom do druhého baru. Pi ešte. Kórejci, čo zišli z jednej lode, a my. Striptérky, čo netancovali, behajú holé, celkom holé po krčme. Daktoré sedia s nami a pijú jak kone. Tu sa nesŕkali zriedené koktaily. Opité boli jak amury. Horúco. Mihotanie svetiel. Natreli sme sa farbami, ktoré sa blyštia v disko reflekto­roch. Tancovali sme kankán. Blížilo sa ráno. Nahnali ma do džípu, vlez dnu, ideme ďalej. Vozíme sa po tej ukrajinskej chudobe. Výťah. Dvere bytu. Telefón, na ktorý sa máme zajtra hlásiť. V chladničke jedenie. Opitá noc. 

O tretej popoludní sme povstávali. Navarili kávu a skúšali zistiť, kde sme a prečo tu sme a čo s tým má kapusta, a či vôbec bolo dačo s tou kapustou alebo to bola len čiasi halucinácia. My sme pili alebo nás dakto pil? Dá sa takto žiť? Ukazovalo sa, že hej. Obrovský betónový obelisk, ktorý nám zatiaľ nespadol na hlavu. Ukrajina. A ten obelisk ťa občas trafil a občas nie. Dakto s ním žil na šiji a dakto sral naň. Na kopu sral, a keby ešte jedno hovno prihodil, predošlé by už začali vypadávať – a to bola udržateľná stratégia prežitia, kopa hovien, ktorej sa mohlo povedať i jebem ťa, i či sa vydáš za mňa, i že mám všetko v riti.

Nasledujúci deň nebol iný. Navarili nám obed. Núkajú pálenku a že na zdravie! Huh, nemôžem viac. Ale zošmykla sa. A čo je najhoršie, presne to som potreboval, aby som sa dal dohromady. Pojedla sa rybia polievka. Potom klobásy a mäso. Najedení a odpočívať na byt. Dnes sa už pomaly hneme. Budeme sa radiť o biznise. Odbavíme pár káv a džúsov a uzavrieme prípoviedku.

Večera. Pálenka. Potom pivá. Veľa mäsa. Reči o prostitútkach. Kam sa dnes ide? Ešte pivá, ešte pálenky. Či voláme dievčatá na telefón? Nie, madam sa na nás minule urazila, vysvetľujú Ukrajinci. Druhý raz, až vyžehlíme. Viac sa nepýtam. Ideme do baru so striptízom, len na iné poschodie, tu je len obyčajná krčma. 

Na stole fľaša vodky. S nami tri dievčatá. Vedia, že sme zo Srbska. Videli naše auto. Na zdravie! – Na zdravie! Lej ešte! Fuk pol fľaše. A potom celá. Bola ona v Srbsku. Čo tam robila? Špeditérku. Čudujem sa, že dievča robilo šoférku. Chlapi sa zo mňa smejú, že nerozumiem, že šľapala po Balkáne… Život sa mi zhnusil. Zaraz je prázdna i druhá fľaša. Prichádzajú pivá, odnášajú sa prázdne krígle. Zlievaj do úst, ďalšia rieka piva letí vzduchom a tlama ju hlce. Cucla si z fľaše vodky, smiech, štekle, silonky, krikľavo červené rúže. Chichotanie. Mesiac na nebi kolabuje. Som strašne opitý. Dievčatám je nič. Jedna ma objíma, do huby tlačí jazyčisko, utekám von. Neviem, kde som. Podíde ku mne jeden mladý, pýta zapaľovač, nechcem vyzradiť, že som cudzinec, mávam rukami, potom hovorím: „Serbija, Serbija,“ tu sa zo tmy vynára druhý. Utekám ku svetlám, tam narážam na moju družinu. Ideme ešte piť inam. Vysvietený bar plný nervóznych lysých goríl. Chcem sedieť za barom a počúvať blues. Duní otrasné disko, hostesky sú krásne jak anjeli, neodbytné jak hemoroidy, majú za úlohu otriasť nás z peňazí. Z otupnosti si lejem ďalšie pivo. Ideme komusi na byt. Kúpili sa dve grilované kurence. Trháme a pijeme. Ženy chodia v tangách a podprsenkách. Pijeme vodky, kávy a pivá. Vezieme dievky domov. Okolo siedmej ráno. Vchádzame do chudobnej vidieckej štvrte. Brána ledva drží. Nechytáme ju, len sa pretláčame dnu. Pootvárané. Mačky behajú po kuchynskom stole. Totálna chudoba. Dievka opitá. Jej babka kladie na stôl čaj, chlieb a džem. Ostaňte u nás, ostaňte. Rozhliadame sa dookola. Necháme dvadsať eur pod obrusom. Slnko. Bytovka. Výťah. Odomykanie dverí. Spíme, v bruchách zreje kvas. Smrdíme, presolení a mastní od potu. Niekoľkohodinová smrť.

Obed. Rybia polievka. Pálenka. Veľa mäsa. Reči o alkohole a krčmách, kde sme boli, čo ktorá dievka hovorila a ktorá aká bola, odborné posudky. A ako som veril, že hentá bola šoférka špedície. A ha-ha-ha! Poobedňajšia siesta. Večera. Niet pálenky. Pije sa pivo a koňak. Rýchlo sa opíjam. Vyrážame do Fatamorgány – najväčšej diskotéky v meste. Pľantám sa, aký som opitý. Disko je spravené do kruhu, dá sa chodiť po balkóne a sledovať parket alebo vojsť do daktorej miestnosti po obvode. Držím sa rúry a chodím dookola. V daktorých izbách vidím, že fajčia vodnú fajku. Chytám pod krk jedného z mojich hostiteľov, ktorý by ma na uzol zaviazal, keby ma nemusel trpieť, lebo som rodina jeho gazdovi. 

„Chcem fajčiť ópium, chcem fajčiť ópium!“ kričím mu do tváre.

„Ale tí ľudia nefajčia ópium.“

„Chcem fajčiť jebané ópium a ty mi to máš zariadiť.“ 

Vchádzame do jednej z miestností. Hovorí s osadenstvom. Raz hľadia naňho, raz na mňa. Vychádzame a ťahá ma za ruku inam. Berieme si ešte pivá. Uvádza ma do inej miestnosti. „Sadaj tu a ťahaj, až prídeš na rad.“

Šiša horí. Hipsteri, vegáni a tuční budhisti sedia okolo vatry a ide črievko dokola. Som na rade, ťahám, syčím a črevo z pysku nedám nikomu. Eh, tu potom môj domáci berie šišu a ťahá jednu jej časť hore. Také čosi jak pumpu, a potom tlačí dolu. Myslím, že mi para aj ušami vyšla. Potom ešte ťahám a on ešte pumpuje. Zo mňa sa dymí jak zo starej lokomotívy. Na parkete tancujem jak Travolta v Tarantinovom filme. Myslím, že aj tá muzika ide. Čierno. Prebúdzanie v byte. Jedna popoludní. Nezomrel som.

Dni bežali a takto sme žili. S menšími či väčšími odchýlkami. Asi desať dní sa víťazilo nad životom. Jedného rána zvoní telefón. Okolo jedenástej. Náš domáci zjavne nespí toľko, čo my. 

Dali sme ho nahlas: „Ľudia, posrali sme to!“

Huh, čo sme ešte mohli posrať? Zúčastnili sme sa na rituálnom znásilnení? Pripravili sme o česť dcéru dajakého oligarchu? Ukrajinskej mafii sa nepáči, že tu sme, a ešte pred piatimi dňami vraveli gazdovi, nech nás posiela do piči domov, a on nám zabudol povedať, a teraz mu držia elektródu na vajciach a máme sa vzdať, aby nás rozpredali na orgány? Či daktorá ostala hrubá a právnici už pochystali papiere na alimenty a čakajú nás pred budovou súdu? Alebo, ešte horšie, že keď nás toľko hostil, tak je načase vrátiť a s dačím pomáhať, fyzicky robiť, utierať prach v klube, vynášať koberce alebo vysávať s Kirby vysávačom, alebo preniesť kufor neznámeho obsahu do Bruselu – jedným slovom smrť?

„Čo bolo?“ vystrelili sme naraz.

„Ha, neviem, ako vám povedať. Asi sme to posrali. Ale aby bolo jasné, je to hlavne moja vina.“ 

No čo sme posrali, prešli sme dakoho a kamery nás nahrali, použili naše auto na rozvoz heroínu a čakajú nás na fizlárni alebo nám našli štvordňový trup v kufri?

„No čo bolo, do chuja…?“

„Ha, čo, kapusta v Macedónsku zlacnela.“ 

Huh. „Jak zlacnela?!“ odľahlo nám. Biznis prepadol, plánovaná námaha nás obišla.

„Nie, neoplatí sa, hotovo, nebude to rentabilné.“

„Takže len to? Jebať na kapustu, každá robota je hovno, každý biznis je sračka, viac peňazí, viac sračky v živote – tu to máš!“ smolím múdrosti ešte ožratý a zdutý od orientálnych olejov.

„Len to. Asi im doviezli. Či po mori dajaká loď, či vlakom, nemám šajny, ale nestojí to už za to, trh je plný.“ 

Vravím, čitateľu, nevadí. 

Najšťastnejší v živote som bol, keď som nemal ani fuka. Vtedy sa nemusíš stresovať, nemusíš nič plánovať, a to je najlepšie hniezdočko tvojej ľahostajnej a pokojnej budúcnosti. 

Veľký kšeft na Ukrajine je za nami. Nastal čas vrátiť sa do Srbska, naspäť do reality, a robiť čo? To, čoho som sa najviac v tom posratom živote bál. Chodiť a prosiť, či mi nevrátia robotu v škole. Prekvapilo ma, ako rýchlo a pokojne som sa zmieril so starým stavom vecí. Musel v tom byť dajaký čert. To bolo aj po tme jasné. Do školy a prosiť o prácu v knižnici. O svojich tridsať, či koľko už dajú, percent pracovného úväzku, či by sa pre mňa nedali naškrabať.

Ešte deň sme ostali. Hajde si pozrime mesto. Cez deň. Nech vidíme, kam sme prišli. Súdiac podľa doterajšieho sme ešte vždy mohli byť vo Vrbase.

Mykolajiv. Stopäťdesiat kilometrov od Čierneho mora. Nikdy som nevidel Čierne more. Aj Odesu som chcel vidieť. Nič z toho neuvidím, už niet kedy. Darmo. Chceli sme prcať ľahké Ukrajinky a chceli sme slopať, opíjať sa a hnať alkohol do gágora, ako keď chceš krtka vyhnať z diery. Jediná diera v tom pláne bola, že ľahké Ukrajinky – vlažný sen a stereotyp, ktorý sa mal potvrdiť a pojebať – ostali druhým. Čo s kondómami, ktoré som nakúpil? Uvidím ešte. Ale nevzdám sa tak ľahko!

Ideme si pozrieť tú famóznu mamutiu lodenicu. Tu stála kedysi flotila ZSSR. Neverím. Vidno, že sa tu stavajú lode, ale nemohla tu stáť celá flotila. Okolo závodu stále stoja vysoké múry s ostnatým drôtom. Sem kedysi nesmela vkročiť cudzia noha, zaujímavé. Ideme do stredu toho fjordu, preskúmať, ako vyzeralo miesto, kde sa v Sojuze nesmelo byť. Pachuť biedy dookola a jedno ohromné fabričisko podriadené džinovi, ktorý riadil milióny východných duší. Čo sa tie duše pýtali? Zdieľal sa život v barakoch, prežívali tuhé zimy, jedlo sa málo, pila sa dobrá lacná vodka, prituľovalo k najkrajším ženám planéty… Či sa tak dalo zažiť šťastie? Nepochybne, ako i v deväťdesiatich percentách sveta, keď si nevedel o lepšom, tak hej, a ľudia nevedeli o lepšom… Predsa len tomu ťažko uveriť, tu, v tomto februári a v tej chudobe dookola. 

Oproti stavenisku bolo nábrežie, asi najkrajšie miesto mesta. Potom čosi jak radnica a pred ňou veľký Leninov pomník a trochu ďalej plameň, ktorý sa isto nehasí od pabédy v druhej svetovej. 

Ok, stačilo prehliadky. Nepôjdeme si pozrieť ani múzeum lodného staviteľstva. Ideme do krčmy. Aké stereotypy sme si priniesli, také si aj odnášame. Videli sme Lenina, lodiarsky priemysel z kilometrovej vzdiale­nosti a za desať dní sme opitými očami spoznali nočný život, zopár žien, zopár chlapov a mažeme domov, kde môžeme s pokojným srdcom zaujať stanovisko a prednášať na tému: čo je Ukrajina, akí sú tam ľudia, obyčaje, hospodársko-politická situácia, aké ženy, ZSSR cez prizmu Mykolajiva a tak ďalej.

Do ktorej krčmy? Premrzli sme jak comple na tom nábreží, pozorujúc lode pri vzniku. Eh, reklama na pivo s kozou. Také som pil na turné opíjania po Slovensku. Sem vchádzame. Hmm, dosť slušné miesto. Prvý raz, odkedy som na Ukrajine, mám pocit, že som vošiel do lokálu nad moju úroveň. 

„Dajte nám pivo od tých kôz!“

Sedíme a pijeme. Prekrásne čašníčky. I hostia upravení. Až trochu odskakujeme, lebo sme tu najhoršie oblečení. My v menčestrákoch a svetroch a zvyšok klientely skôr v košeliach a hodvábnych nohaviciach. Periférne videnie zachytilo cenu piva. Do riti, tri ráz drahšie ako inde. Ale hajde, pijeme. Jebem ti, len či aj budeme mať čím platiť... Huh, červenanie. Idem cikať, tak tam porátam, či mám dosť. 

Sráč a nové zážitky zo sráča. Nikdy som nebol na takom sráči. Zatočila sa mi hlava. Stoj a dýchaj. Čakaj, musia byť kamery dookola. Obzerám sa a hľadám. Nič. Čo bolo iné na tom vecku? To, že bolo iné ako všetky druhé, v akých som v živote bol. Prvý dojem bol, či nie som prvá osoba, ktorá sem vkročila. Jak keby ten sráč bol exponát na dajakom veľtrhu sráčov budúcnosti. Smelo sa tu vôbec cikať? Ozaj nepríjemné vytiahnuť vtáka a vyliať svoj esid do toho rajského zákutia.

Idem von. Pýtam sa čašníčky: „Toto tu je záchod?“ 

Žena nechápe, podíde ku mne a vraví: „Closet, bathroom,“ a otvára mi tie isté dvere a ukazuje, že tu, kde som bol, a čomu nerozumiem?

Ok, nepýtam sa už nič. Každý pisoár tu má svoj drevený box asi meter na meter a dvierka ako na kovbojskej krčme. Vybral som pipík a skúsim cikať. Nejde. Hajde, hajde, len tlač. A ide… pomaly. Ide, ide, a vycikané. Pre lepšiu koncentráciu som trochu žmúril. Uprostred cikania vidím, že dve kvapky zasiahli okraj pisoára. Do riti! Nemôžem také nechať. Hm. Vyberám z vrecka papierovú vreckovku. Utieram. Prvý raz v živote, čo v dajakej známej či neznámej krčme dačo také robím. Doma keď cikáš, utrieš za sebou. Na návšteve utrieš alebo nie. Závisí u koho. V krčme? Nikdy! Teraz som musel. Tu, na Ukrajine. Choď do riti. 

Zabudol som porátať peniaze. Upozorňujem kolegu na ceny nápojov. Do čerta! Počítaj. Vyberám ja, vyberá on. Syp na stôl. Ženy na nás hľadia zvysoka. Sme tu omylom. Toto nie je naša liga. Ledva sa narátalo dosť. Polámané cigarety a potrhané vreckovky sa zhrnuli zo stola a vrátili nazad do vrecka. Padáme.

Ukrajina. Najhorší a najkrajší sráč, aký som v živote videl. 

Prehliadku máme za sebou. Bratanec sa šiel rozlúčiť so striptérkami, s ním sa chceli pozdraviť a mňa nevolali. Lebo som bol ticho, melancholický, a elán sa mi dvíhal, len keď išla reč o krízach a životných hovnách Srbska a Ukrajiny, a to ženy nikde na svete neľúbia. Šiel som na byt a rezignovane vymasturboval do všetkých štyroch prezervatívov kúpených na nedajbože.

Keď sme sa vracali a boli na ukrajinsko-maďarskej hranici, kondómy triumfálne zavŕšili na štíte hovien v tom najhoršom sráči, aký som v živote videl. To bol môj podpis, ktorý som nechal Ukrajine a stal sa tak lepším od jej najhorších. Oni srali na hromadu a ja som si honil. Nenarodeným deťom dal plodný štart.

• • •