Literat.sk

Dlho, veľmi dlho sa otriasali hnusom a hrôzou čitatelia/ľky, ktorí siahli po knihe Ivana Medešiho Jedenie očakávajúc, že v nej nájdu recepty na rázovité jedlá z Ruského Kerestúru. Namiesto lahodných pokrmov sa dočkali záplavy vulgarizmov, fajčenia marihuany, a urážlivého výsmechu.

Čo však bolo najhoršie, toto všetko bolo napísané s literárnou bravúrou a humorom takým chytľavým, že podaktorým čitateľom aj bránice od smiechu pukali. Jedenie získalo Ivanovi Medešimu cenu Anasoft litera 2019 a aj záplava recenzií a kritických článkov uznala, že ide o dielo, aké na Slovensku dlho nevzniklo.

Prichádzajú Vilkovia

Ivan Medeši nezaspal v Ruskom Kerestúre na vavrínoch, ale pomerne rýchlo vyprodukoval novú knihu, ktorú nazval Vilkovia. Tú ešte rýchlejšie preložil do ľubozvučnej slovenčiny Maroš Volovár a vydal ju vo svojom vydavateľstve Valal. V anotácii sa píše: „Dystopická vízia trpkého údelu mužnej lenivosti kvíliacej pod ostrou čižmou emancipácie. Aké šance má tradičná dobrosrdečnosť autentických lajdákov proti železnej usilovnosti vysnených spasiteliek, bravúrnych gitaristiek a ostrieľaných špeditérok?“

Nevymäkol

Z takejto anotácie nikto nezmúdrie, preto som sa pustil do čítania a už po prvých stranách som si uľahčene vydýchol: Medeši nevymäkol, nezjemnel, sláva mu neudrela na mozog, práve naopak. Vyčistil zbrane, pripravil muníciu a začal páliť salvy viet nabitých obraznosťou, vulgarizmami a humorom, bezohľadne likvidujúcich všetko, mužov, ženy i deti, očakávajúcich vznešenú literatúru, hodnú predstaviteľa národnostnej menšiny.

Vilko

Medešiho nová kniha je zostavená z dvoch dlhých poviedok. Prvá sa volá Vilko a je záznamom života dedinského mumáka, neschopného nájsť si poriadnu prácu, ani ženu, ktorá by mu poskytovala pravidelný sex. Žije s matkou, vypomáha u bohatého gazdu, nemá žiadnych priateľov, všade naráža len na výsmech a poníženie a zmyslom života je mu snívanie počas fajčenia marihuany, ktorú si sám dopestoval. Nie, že by bol od prírody hlúpy, dokonca je aj mierne sčítaný, ale život na dedine mu nedáva ani najmenšiu šancu čosi zmeniť na svojom osude. Vo chvíli, keď má pocit, že našiel ženu svojho života, zamiloval sa a konečne si aj poriadne zasúložil, dostane ďalšiu ranu a zo žumpy, do ktorej spadne, ho vytiahne len zázrak na úplnom konci poviedky.

Február

Druhý príbeh nazvaný Február je sondou do života správcu školskej knižnice a zároveň vychovávateľa (či skôr dozorcu) na školskom internáte. Pri jeho čítaní sa strážcovia morálky naježia do nepríčetnosti, pretože autor, zjavne vychádzajúci zo svojich životných skúseností, si neberie servítku pred ústa a poskytne jedovatý obraz celého školského systému. Zrejme najlepšou časťou tejto poviedky je opis výletu na Ukrajinu s vidinou zárobku množstva peňazí. Mnohí slovenskí cestopisci pri ňom určite ozelenejú od závisti.

Fekálna poetika

Čo môžeme Medešimu vytknúť? Aj otrlého čiteľa môže zraziť na kolená jeho fekálna poetika. Srania a hovien je v jeho texte toľko, že by nimi zaplnil aj traktorovú vlečku. Nuž a občas je zdĺhavý, utápa sa v košatých vetách a príbeh nikam nejde, akoby mu došla munícia. Ale potom opäť nahodí spadnutý remeň a paľba môže pokračovať. 

Barborík

Na novú Medešiho knihu pozitívne zareagovala aj kritika. Guru slovenskej literárnej vedy Vladimír Barborík napísal pre PLAV výbornú štúdiu, ktorá prekvapuje svojou svižnosťou a štýlom. K Medešiho vulgarizmom veľmi presne poznamenal: „Expresívne výrazové prostriedky sú u Medešiho nielen vtipné a nápadité, ale aj motivované zúfalstvom postáv. Každý sa bráni, ako vie, a keď vie, že sa neubráni, uchyľuje sa k poslednému prostriedku, k obrane jazykom.“ Autor na inom mieste píše: "Medeši s ľahkosťou prepája rozvíjajúci sa dej s reflexiou a zároveň sa od situácií odpútava, prechádza k úplne iným témam a do iných svetov. Disponuje pružným asociatívnym myslením, dokáže k sebe priblížiť motívy zdanlivo odťažité. Do rozprávania sa mu podarilo včleniť aj na prvý pohľad cudzorodé žánre, akými sú autonómne náladové eseje a glosy venované rockovej hudbe alebo nedeľnej polievke. Z rozprávania „netrčia“, stávajú sa jeho integrálnou atmosférickou zložkou."

Garaj

Pre Denník N napísal pochvalnú recenziu publicista a recenzent Patrik Garaj. Nazval ju Na hnusný svet hnusná záplata a z nej vyberáme: "Prečo čítať knihu, ktorú miestami chcete držať v hygienických rukaviciach? Jednak pre bravúrny jazyk (a bravúrny Volovárov preklad). Je naozaj nevídané, ako Medeši dokáže do každej druhej vety vložiť pointu či prekvapenie, ktoré by iní hľadali týždeň. V hlave sa mu nazbieralo významové skladisko a britkou kombinatorikou ho dokáže vypľuť ako literatúru. Vzniká tak plynulé kontinuum textu, ktoré baví (aj keď niektoré odbočky by si mohol odpustiť). Medeši býva v hlavách svojich postáv, podáva dokonalý psychogram utrpenia týchto „intelektuálnych dedinských mystikov“. Navyše pri nich nejde o špecialitu vojvodinskej pampy. Ľudí, ktorým ušiel zmysel a vlak, nájdeme aj v našich končinách nadostač."

Micenková

Spisovateľka a publicistka Jana Micenková, ktorá vtrhla na slovenskú literárnu scénu po dlhoročnej hibernácii v Prahe, napísala pre literárny mesačník Rozum (6-7/2021) vášnivú recenziu s rozsahom tri časopisecké strany. Nazvala ju Protijed na život, ktorý žijeme a je ódou na Medešiho: "Jedna z Medešiho silných stránok je, že z každej témy (aj tej najobyčajnejšej) dokáže "vydojiť" maximum, ide na dvesto percent a nezastaví sa pred ničím." Na inom mieste pateticky kriči: "Inými slovami - chvíľami to pôsobí, akoby Lemy z Motörhead spieval Heideggerove texty!" A napokon aj vysvetlí, v čom je Medeši tak odlišný od súčasnej slovenskej literárnej produkcie: "Medeši je podľa mňa skutočný pankáč. Ale čo to dnes vlastne znamená, byť pankáč? Dnes sa predsa za pankáča považuje každý týpek, čo má fasa kérky a nechal si u "barbera" vyholiť boky a popíja v hipsterskej kaviarni remeselnú IPU. Dnes už je pankáčom dokonca i ten, čo sa zvládne vykakať do drevenej latríny... Ak však pank znamená akúsi osobnú anarchiu a skutočnú vnútornú slobodu, tak v tomto prípade je Medeši skutočne PANKOVÝ objav súčasnej literatúry."

Goodreads

Svoje čítanie najnovšieho Medešiho pár vetami zhrnula na Goodreads Vladimíra Čavojová: "Prvá kniha bola osviežujúca ako ľadová sprcha v horúcom dni - originálny jazyk, obrazy aj postavy. Pri Vilkoch sa autor už často opakuje. Stále je v nej kopec jazykových skvostov, len sa topia v záplave hovien. Možno keby to boli zas poviedky, tak by to viac šlapalo, takto som mala pocit, že sa brodím žumpou a v podstate zbytočne." Iný čitateľ však svoj dojem vyjadril takto: "Totálny masaker, Medeši je diamant!"

Štúdiu Vladimíra Barboríka si môžete prečítať tu: