Keby vedela do čoho ide, nikdy by tú prácu nevzala!
Gabriela Magová patrí medzi naše najlepšie prekladateľky z maďarčiny. Vynikajúco preložila takých náročných a vychytených autorov, ako sú György Dragomán, Sándor Márai či Antal Szerb, najviac práce však mala s démonickým Lászlóm Krasznahorkaiom!
Lászla Krasznahorkaia (1954), najprekladanejšieho a najoceňovanejšieho súčasného maďarského autora, si vďaka Gabriele Magovej a vydavateľstvu OZ Brak konečne môžeme prečítať aj v slovenčine. Melanchólia vzdoru prvýkrát vyšla v roku 1986, odvtedy ju preložili do množstva jazykov a samotný autor pozbieral za svoju tvorbu množstvo medzinárodných cien. Slovenskí čitatelia a čitateľky, ktorí si už Melanchóliu vzdoru stihli kúpiť a prečítať, hovoria o silnom zážitku, neporovnateľným s ničím od ktoréhokoľvek slovenského autora.
Temné, brutálne, ťaživé a odporné
Spisovateľka Veronika Šikulová vo svojej recenzii Melanchólie vzdoru napísala toto: "Krasznahorkaiove romány sú komplikované, temné, brutálne, prostredie v nich je zväčša ťaživé a odporné, dej je obyčajne situovaný do Maďarska, a keďže ide o susedov, cítite sa v nich trochu ako doma. Myslím tým Krasznahorkaiove kulisy… Ľudia, ktorých stretávate, sú zväčša škaredí a nešťastní, a ak aj sú pekní, tak iba preto, aby sme si lepšie všimli tú škaredosť."
Ironický, emptický, nemilosrdný aj láskavý
Recenzentka Zora Handzová v Pravde napísala: "Majster apokalypsy... László Krasznahorkai, preniká hlboko do ľudskej podstaty, vie byť rovnako ironický aj hlboko empatický, nemilosrdný aj láskavý. Ako vizionár si kladie, a to bez pátosu či cynizmu, tie najzásadnejšie otázky bytia. Láska, súcit, dobro či krása, všetko môže zhorieť ako krídla anjela, keď už ani obloha nie je na svojom mieste. Pretože, ako spozná jeden z hrdinov, niet boha ani pekla, pretože okrem toho, čo je, nedá sa odvolávať na nič ďalšie“.
Krasznahorkaiove vety
A ešte raz Veronika Šikulová: "Krasznahorkaiove texty sa čítajú ťažko, spočiatku leziete po strane ako mravec, riadok po riadku, občas sa skĺznete po diagonále, to, na čo natrafíte, je melanchólia, možno dystopia, no napriek tomu sú ukotvené tu, v tomto priestore, hneď vedľa nás, v nás, to sme my, tí hnusáci škaredí, čo sú v tých knižkách, to sú naše útulné domovy raz plné kvetov, inokedy kníh, naše slová a vety, len sme napísaní, dobre napísaní. Na dôvažok, ťažko sa to číta, Krasznahorkaiove vety sú dlhé, no inak dlhé, ako keď čítate Prousta, tam sú chodníkmi, odbočíte, dva aj trikrát, no Proust vás vždy privedie na hlavnú alebo do cieľa, hoci, existuje cieľ?, skrátka niekam, kde, povedzme, nájdete úľavu. Krasznahorkai vás však vodí trochu za nos, bludiskom čitateľsky strašidelným, nastavuje nohu, zámerne, literárne, aby ste si to užili…"
Krasznahorkaiove vety 2
Vzácnu príležitosť vypočuť si prekladateľku Gabrielu Magovú, rozprávajúcu o tom, ako prekladala Melanchóliu vzdoru, vám ponúka Rádio Devín. V rozhovore s Andreou Makýšovou Volárovou prezradila: "Keby som poznala jeho tvorbu, ani by som sa do toho nepustila... Nebola to intelektuálne, ale skôr remeselne veľmi náročná práca." O nekončiacich vetách povedala: "Mnohí priznávajú, že existuje krasznahorkaiovská veta, ktorá je nesmierne zložitá, dlhá, ale je zároveň aj veľmi presná, nie je tam ani slovo navyše. Sú to vety, ktoré akoby mali niekoľko smerovaní, akoby mali oči vpredu, vzadu aj naboku, akoby chceli vstrebať všetko, čo je v ich dosahu, aby, keď skončia, prenechali miesto ďalšej vete. Je to úsilie zachytiť dokonale všetko, nielen pozorovaním okolia, ale aj spomienky, pozerá sa dozadu, čo sa stalo, ale aj predvídajú, čo sa stane, sú to vety ako chápadlá. Pritom sú veľmi harmonické."
Nuž, po takomto opise textu knihy, ktorá v roku 2015 získala Man Bookerovu cenu, žiadnemu literátovi či fanúšikovi dobrej literatúry neostane nič iné, len okamžite vyskočiť a knihu si bezpodmienečne zohnať a prečítať. Zatiaľ si však môžete vypočuť Gabrielu Magovú či prečítať recenziu Veroniky Šikulovej. Tu: