Keď na konci minulého roka vyšiel román Rozptylové lúky (Signum, 2020), na chodbách Ústavu slovenskej literatúry SAV zaznel rázny dupot a ktosi nahlas kričal: „Kolenič! Vyšiel nový Kolenič!“ Potom dupot doznel, kdesi buchli dvere a zostalo ticho. Na literárnu udalosť roka začal padať prach a Koleniča viac nikto nespomenul. 

Nech by Ivan Kolenič napísal čokoľvek, hoci aj hodné Nobelovej ceny za literatúru, on sám si môže za to, že na jeho knihy sa zabudne hneď po vydaní. Jeho vydavateľka si môže aj ruky zodrať od balenia a rozposielania recenzných výtlačkov, nič jej to nepomôže. Ak predá tridsať Koleničov, je to úspech a vo vydavateľstve otvárajú šampanské. Má autora, ktorý je živou legendou, prekliatym básnikom, anjelom zla a každá kniha, ktorú napíše, je udalosťou hodnou titulnej strany všetkých literárnych magazínov. Lenže tento autor, Ivan Kolenič, odmieta akýkoľvek kontakt s médiami, dostať z neho desať viet do novín je rovnaké, ako z hluchonemého vymámiť vianočnú koledu. Čitatelia sú idioti, ktorí ničomu nerozumejú, zúčastniť sa čítačky je pod majstrovu úroveň, dať sa odfotografovať neprichádza do úvahy, napísať čosi na sociálnu sieť či do literárneho média? Pche!

Kolenič žije

Predchádzajúci odstavec bol určený pre tých čitateľov, ktorí meno Ivan Kolenič počujú prvý raz, prípadne mali pocit, že tento autor už dávno zomrel. Jeho kniha Rozptylové lúky je dôkazom, že Ivan Kolenič stále žije a tvorí a jeho kreativita ani zďaleka neochabla. Hoci porota Anasoft litery 2021 túto knihu nevzala na vedomie a neposunula ju aspoň do finálovej desiatky a on sám ani prstom nepohol, aby ju aspoň trocha spropagoval, napokon sa našlo niekoľko recenzentov, ktorí túto prácu urobili zaňho.

Majster predstavivosti

Prvá recenzia sa objavila v denníku Pravda a jej autorka Helena Dvořáková ju nazvala takto: Rozptylové lúky: Pri čítaní tejto knihy sa zľakneme aj sami seba. Jej nadšenie bolo až takéto: „Kolenič je majster predstavivosti, otvára krátery fantázie, tunely, v ktorých sa stráca dej, aby sa vynoril v úplnej inej realite... Autor strká prsty do rán a kladie drzé otázky. Všetko je vyjadrené silnými obrazmi, lebo autor je aj výtvarník. Neštíti sa vulgárnosti, drsnosti, rád vyvoláva hnus, ale je to funkčné. Bez servítky vykreslí a nechá konať jednak postavy zo suterénu veľkomesta, ale aj tých fajnovejších ľudí, ktorí nemajú charakter, cit a ktorých život nemá zmysel.“

Kujon Kolenič

Básnik a publicista Andrijan Turan nazval svoju recenziu (opäť v Pravde) Koleničovo ihrisko halucinácií a píše: „Snaží sa nám kujon Kolenič veľmi nenásilne a zrejme aj zábavne naznačiť, že vlastne nikdy nie sme a nebudeme strojcami vlastných osudov, ale že náš život bol od počiatku limitovaný a editovaný niekým iným? Sme bábky v jednom megaobrovskom divadle, kde ťahá za nitky niekto neznámy a náramne sa pritom baví? Je potom skoro ľahostajné, ako túto vyššiu, inteligentnú silu pomenujeme: či je to Energia, Boh, Svetlo, Satan alebo nejaká univerzálna, vesmírna múdrosť a esenciálna vedomosť, čo prechádza priestorom a teda prenáša sa aj na bytosti z našej planéty.“

Kniha ako cieľ aj výsledok

Aby sme však neboli nespravodlivý voči Ústavu slovenskej literatúry SAV, najdlhšiu a najfundovanejšiu recenziu priniesla Eva Palkovičová, pracovníčka tejto inštitúcie. Vyšla v odbornom magazíne PLAV a nazvala ju Rozptýlený cieľ snových asociácií. Okrem iného si všimla aj toto: „Hravým, ironickým, hoci nie úplne originálnym trikom je vlastne aj dotyk sveta fikcie so svetom čitateľov v objekte samotnej knihy: príbeh jednak opisuje cestu spisovateľa za svojím námetom, jednak môžeme knihu chápať už ako jej výsledok, ktorý držia čitatelia práve v ruke.“

Snové asociácie

Na rozdiel od kamarátskych recenzií v Pravde, Eva Palkovičová Koleničovu autorskú stratégiu prekukla: „Zdá sa, že pozornosť autora sa sústreďuje na niečo celkom iné: na písanie samotné. Hlavnou postavou tohto románu je autorské gesto, všetko ostatné ustupuje do úzadia a slúži ako zámienka na predvádzanie sa bez mantinelov a pravidiel.“ Takmer na konci recenzie dodáva: „Tak ako som si ja pri písaní tejto recenzie potrebovala ozrejmiť štruktúru knihy, aby som napokon prišla na to, že nič z toho nie je dôležité, tak sa aj čitateľ (keď sa už na to dá) musí prehrýzať cez 182 strán v podstate irelevantného deja, postáv, obrazov, emócií, aby prišiel na to, že problém knihy (a autor to, predpokladám, dobre vie, keď si to tam napísal) najlepšie vystihujú slová terapeuta určené jej hlavnej postave: „Mám taký pocit, že ste si urobili cieľ zo snových asociácií“ (s. 122).“

Terapia hypnózou

Škoda, že sa Ivan Kolenič odmietol podeliť s čitateľmi o okolnosti, ktoré ho priviedli k napísaniu Rozptylových lúk. Ako výnimočne prezradil len nám v krátkom rozhovore, kniha je výsledkom terapie hypnózou: „Knihu som napísal v reálnej hypnóze. V skutočnom preprogramovaní (za prostých 300 €). Zažíval som neuveriteľne živé a ostré sny, po prebudení mi trvalo hodnú chvíľu, kým som rozoznal dennú realitu od sna. Prelínania boli na zošalenie. Možno preto je štýl textu taký nejednoznačný..."

Čítanie na pokračovanie

O výnimočnosti knihy svedčí aj to, že Kolenič za ňu získal Prémiu Literárneho fondu za rok 2020 v kategórii próza a Rádio Devín ju odvysielalo v čítaní na pokračovanie. Vďaka tomu si môžete Rozptylové lúky vypočuť vo vynikajúcej interpretácii herca Alexandra Bártu a vychutnať si tak mysteriózny príbeh autora, ktorý podstúpi psychoterapiu, aby sa stal lepším človekom.