Rozhovor

Kto sa chce vzoprieť, je blázon

Ivan Kolenič, básnik a prozaik, mal byť podľa všetkého už dávno mŕtvy. Pre literatúru, aj pre verejnosť. Viac ako písaniu sa venuje maľovaniu, komunikuje len veľmi neochotne a novinárom odmieta poskytovať rozhovory. Zriedkavo je však prítomný na sociálnej sieti a práve tam som zachytil, že koncom roka mu vyšla nová kniha: Rozptylové lúky

Už od svojho debutu (Prinesené búrkou, 1986) je Ivan Kolenič ovešaný prívlastkami: kontroverzný, dekadentný, bohém, outsider, hedónista, búrlivák, rebelant, ale aj pozér, manierista, šašo, exhibicionista, komediant a škodoradostný cynik. V ani jednej svojej knihe sa nepokúsil čosi na týchto charakteristikách zmeniť a nikto nespochybnil ani to, že je výnimočným a neprehliadnuteľným básnikom a autorom. 

Rozostrená hranica

Rozptylové lúky sú síce prozaický text, lenže hranica medzi realitou a dajme tomu snom, je v ňom poriadne rozostrená, takže túto knihu by sme mohli označiť aj za poéziu. Čitateľ sa však nemusí obávať básnického blúznenia, v Rozptylových lúkach je solídne rozpracovaný príbeh, kapitoly vypointované a jednotlivé postavy sú ako živé. A čo je možno pre Koleniča netypické: túto knihu môžete čítať ako humoristický príbeh. Môžete, ale nemusíte, závisí od toho, ako vážne budete brať jej autora. 

Prechádzka peklom

Téma knihy je však smrteľne vážna, ba až tragická: hrdina knihy má pocit, že vo svojom živote napáchal plno zla, preto sa rozhodne podstúpiť psychoterapiu. Výsledkom však je, že neprechádza očistcom, ale priam peklom rôznych skúšok, pričom v rukách drží aj osud ľudstva. Viac netreba prezrádzať, prečítajte si sami. Nie je to ľahké prvoplánové čítanie, ako autor hovorí nižšie „niektoré epizódy vyžadujú od čitateľa schopnosť dôvtipu“, jeho obraznosť je však stále silná a šokujúca, doslova lezúca pod kožu.

Rozhovor s básnikom!

Aby som však vzácnym čitateľom prvého literárneho žurnálu Literát.sk priniesol aj niečo, čoho sa inde nedočkajú, tak je to tu: rozhovor s Ivanom Koleničom o jeho najnovšej knihe. Po mesiaci domŕzania sa autor unúval odpovedať na zopár otázok a ja verím, že jeho odpovede budú pre vás dostatočne inšpiratívne, aby ste si Rozptylové lúky zakúpili a prečítali.

Ako vznikli Rozptylové lúky?

Knihu som napísal v reálnej hypnóze. V skutočnom preprogramovaní (za prostých 300 €). Zažíval som neuveriteľne živé a ostré sny, po prebudení mi trvalo hodnú chvíľu, kým som rozoznal dennú realitu od sna. Prelínania boli na zošalenie. Možno preto je štýl textu taký nejednoznačný. Pôvodný názov knihy znel Hradby hypnózy. Ponúkol som ju známemu vydavateľovi, ale nereagoval. Neozval sa pre údajné etnické zvýraznenia. Dve postavy sa v príbehu vyjadrovali ako členovia neziskoviek, financovaných zo zahraničia. Všetko sme nakoniec redakčne upravili, zaoblili. Poprosil som vydavateľa, aby rukopis vymazal a odstránil. Či mi vyhovel, to sa už nedozviem.

Hrdina tvojej knihy sa zverí do rúk odborníka, ktorý mu má pomôcť s výčitkami svedomia a s hľadaním námetu na nový román. To, čo sa však začne diať, pripomína skôr zlý sen, nie terapeutickú pomoc…

Pripusťme, že svedomie je najvyšší mravný korektív. Jednou zo základných línií príbehu bola snaha hlavnej postavy uľaviť si od jeho vplyvu pomocou terapie. Netreba pripomínať, že nijaký duchovný vodca, spasiteľ, ani vymodlený ideál človeka nevykúpia, v najlepšom prípade mu pomôžu hľadať cestu z bludiska. Lenže kto vie, či stretneme dobrodinca a nie prefíkaného šialenca, ktorý nás manipuláciou nenavedie na zločin? Od tohto okamihu sa odvíjajú ďalšie motívy. Kniha je napísaná v reálnej magnetickej sugescii, v skutočnom preprogramovaní. Niekoľko paralelných tém sa prelínalo cez dennú realitu do neobyčajne vybudených snov. Videnia, spomienky a bežný život splynuli a vytvorili dej. Zaznamenával som všetky impulzy tak rýchlo, ako som stíhal. Niektoré epizódy môžu pôsobiť medzerovito, vyžadujú schopnosť dôvtipu – ako keď v hudobnej skladbe zaznie dvakrát refrén a tretíkrát si ho stačí domyslieť. Razancia takéhoto záznamu znamená odstránenie filtrov autocenzúry a výsledok si vyžiadal korekcie. Museli sme redakčne zaobliť niektoré spoločensky ťažko akceptovateľné motívy, s ktorými nechcú mať vydavatelia nič spoločné.

Názov Rozptylové lúky zvádza k čomusi záverečnému, takmer rozlúčkovému, pretože rozptylové lúky sa nachádzajú v blízkosti krematórií, či na cintorínoch. Pozostalí na nich môžu rozptýliť popol svojich zosnulých. Ty však ponúkaš iné vysvetlenie: “Toto sú rozptylové lúky, pán môj, nikto nevidí nás a my nevidíme nič, čo zvádza z cesty…” hovorí v závere knihy jedna z postáv. Máš na mysli rozptyľovanie ako odvádzanie pozornosti od podstatného, čo sa deje okolo nás?

V otázke je odpoveď. Úvaha by mohla pokračovať: neisté priestory sú všade, kde sa ľudia ochotne nechajú voviesť do pasce a zlynčujú sa pre veľkolepé chiméry. Nikto ich nevidí, pretože vyrobiť si problém navyše je vysiľujúce. V dennom živote je obecný človek iba nepatrne odolný. To, že môže na dvoch nohách opustiť miesto, nie je znak inteligencie. Nie je nič ľahšie, ako odsúdiť kohokoľvek za zdedené kazy v povahe a vydierať ho. Správame sa ako zvieratá a nezreteľným zábleskom vyšších stavov nevenujeme pozornosť. Takmer nikto nemá vlastný názor, omieľame len to, čo nám vtĺkli do hláv v školských poučkách, v literatúre a v čudných televíznych debatách o emancipačných bludoch, podpore potratov, uľahčení zomierania a zrušení zákazu drog. Každý žiada od iného rovnaký názor, aký má sám, inak ho označí za nepriateľa spoločnosti. O pár dní sa objaví iná pravda, progresívnejšia, vyvolávajúca ďalší sociálny a morálny chaos. Zdá sa, že cykly vesmírov sú usporiadané hierarchicky, nie agresívne demokraticky. Konkrétne vysvetlenie je šikovne zahmlené, takže spor o povahe sveta vyznieva ako bezcenný. Ujsť sa nedá. Kto sa chce vzoprieť, je blázon. Možno postačí ľahký úsmev a cítiť sa dobre k sebe a k tým, čo v nás nechcú vidieť priateľov...