"V Prahe pribudnú ďalší výkonní kolegovia, jeden z nich je už pod obraz, ale on môže, on dnes nečíta. Druhý číta, takže sa ožere až potom," píše vo svojom cestovnom denníku Ivana Gibová a vy si teraz môžete prečítať jeho druhú a záverečnú časť!

KOŠICE

Najlepšie kníhkupectvo je v Košiciach, ale tam nečítam s vychodňarskym prízvukom, lebo tam by počuli, že som z Prešova. Podujatie je pekné, Košice milujem. Ale nikdy si z nich veľa nepamätám. Asi ani dnes nebudem.

Spred asi pätnástich rokov si pamätám, že jeden kníhkupec tam bol moja veľká láska. Ja jeho nie. Raz keď som toto povedala pred nejakým kolektívom spisovateľov, že: „Keď som žila v Košiciach, som bola strašne zaľúbená do kníhkupca,“ na to sa istý výkonný prozaik z Košíc vyjadril: „... ako aj každé dievča v Košiciach, ktoré malo... oči.“ Kníhkupcovi občas v duchu ďakujem, že ma nechcel, lebo keby chcel, nebola by som teraz výkonný umelec na turné, ale žena v domácnosti. Asi. Chvíľu aj rozmýšľam, či by to nebolo lepšie. Neviem. Ani na to dnes neprídem, z dumiek ma vytrhne dialóg:

„Ešte tri whisky, prosím ťa!

„Čo vám šibe? Ja nie som barman, ja som kníhkupec!“

„Ta si nemáš robiť vzadu v kníhkupectve krčmu.“

ROŽŇAVA

Nikdy by som si nemyslela, že čítačka akurát v Rožňave v Kláštore bude jednou z najpríjemnejších vecí, čo som kedy zažila. Bola. Ľudia, priestor, rozhovory, všetko bolo také dobré, že ma pojala chuť prenajať si byt v Rožňave. A aj by som si, keby som sa nemusela na druhý deň presunúť na ďalšie podujatie v ďalšom meste.

BRNO

Dostať sa z Rožňavy do Brna je veľká sranda. Ale stojí to za to, lebo brnenský MAČ je najväčší hajlajt letnej literárnej festivalovej sezóny, kam sa prichádza radšej deň vopred, lebo potom miznú dni. V deň môjho príchodu si výkonní umelci a spol. chcú dať rum. Čašníčka im vraví, že všetok včera vypili. Na druhý deň poobede v inej hotelovej izbe v inom meste počas kozmetických procedúr (akože snažím sa nemať kruhy pod očami) počúvam rádio Devín, kde ten istý človek, čo sa včera o tretej ráno sklátil zo stoličky, rozpráva o tom, ako sa podujatie zatiaľ darí. Menuje, ktorí autori už doposiaľ vystúpili. „Boli to skvelé čítania a vynikajúce spoločenské večierky,“ uzavrie.

Rozmýšľam, ako sa on vlastne teleportoval do Bratislavy a ja do Ostravy. Aj o tom, či si recepčná v ostravskom hoteli o mne myslí, že som absolútna socka, keď som sa ubytovávala spôsobom, že som chcela za vodu zaplatiť občianskym a vypýtala som si fajčiarsku izbu. To už inak málokde majú fajčiarske izby v hoteloch, ale v Ostrave hej. Výkonný kolega, ktorý tam ide deň po mne, túto informáciu veľmi oceňuje.

OSTRAVA

Agresívny budík, ešte v polosne matné spomienky na večer, chvíľu ani neviem, kde som, hodinky, onedlho mi zapne – vlak do Bratislavy, mám dvadsať minút, aby som sa dostala na ostravské Hlavní nádraží, nahádžem veci do kufra, bez sprchy, bez umytia zubov, bez mozgu, do troch minút vystrelím z hotela, pešo to nestíham, električková zastávka, bežím, spotená; nastúpim, ani neviem, či je to smer Hlavní nádraží, ale aj tak ma to upokojuje, posielam sms ostravskému dopravnému podniku, lebo som poctivý blbec, čo si vždy kupuje lístok, v sekunde, keď mi príde správa, že zo slovenského čísla by to nešlo, sa nad mojou hlavou ozve: „Slečna přistoupila?“ a v mojej hlave: „No doprdele.“ A ozve sa správne, lebo nado mnou stojí dvojmetrový revízor; no, a si v háji, slečno. Áno, pristúpila, ukazujem revízorovi telefón ako chabý pokus demonštrovať svoju snahu o zakúpenie lístka, samozrejme ho to nijako nedojíma, pýta si občianku a ja si pýtam pokutu, ešteže mám honorár zo včera, chcem sa revízora zbaviť rýchlo a keš, ale on nie, to tak nefunguje, slečno, on potrebuje občianku a vypísať mi pokutový lístok, vysvetľujem mu, že posledné, čo chcem, je mať dlh u ostravského dopravného podniku, ale nie, to tak nefunguje. Rezignovane vyťahujem občiansky, na ktorom vyzerám ako luxusná eskortná kurva, revízor neveriaco pozrie na fotku a potom na mňa, smradľavú spotenú socku s mastnými vlasmi a neumytými zubami, ešte raz na fotku, chvíľu mu to hlava neberie a potom sa spýta, čo slečna vôbec robí v Ostrave, tak mu slečna popravde odpovedá, že jej vyšiel český preklad knihy a že včera ho bola krstiť. Revízor pochybovačne pozrie na slečnine vlasy. Nejako to asi spracuje a povie: „Tak vy ste známa osoba, vás nemôžem pokutovať.“ Vysvetľujem mu, že známa nie som ani na Slovensku, nieže ešte v Ostrave, a tak ma pokutovať pokojne môže, ale hlavne rýchlo a keš, lebo musím stihnúť vlak do Prahy. Revízor chvíľu rozmýšľa a potom sa opýta, či mám tú knihu so sebou, hrabem sa v kufri a hľadám, nachádzam, vyťahujem; pozerá sa na mňa, na knižku, na meno na občianskom, na meno na knihe, chvíľu asi zvažuje, či som neukradla občiansky aj knihu, potom príde s nápadom: „Viete čo? Ja vám nedám pokutu a vy mi dáte knihu.“ A slečna nie aby bola rada, že z toho tak lacno vyviazne, ona povie: „Ale ja vám ju nemôžem dať, ja mám len túto jednu.“ Revízorov pohľad povie ty si ale trafená krava a slečna sa spamätá, povie no tak dobre, vezme knižku a napíše venovanie neinvazívnemu ostravskému revízorovi, v tej chvíli sa ocitáme na konečnej zastávke Ostrava Hlavní nádraží, vybieham zo spoja, mám štyri minúty, vbieham do budovy stanice a zisťujem, že vlak má hodinu meškanie.

PRAHA

Cestou vo vlaku som napísala strašne dobrý text, ktorý som si neuložila, takže bol možno úplne nahovno, ale radšej si ho budem pamätať ako strašne dobrý, lebo aj keby nebol, nikto sa to nikdy nedozvie.

V Prahe pribudnú ďalší výkonní kolegovia, jeden z nich je už pod obraz, ale on môže, on dnes nečíta. Druhý číta, takže sa ožere až potom. Hoci... iný kolega si raz v inom meste počas čítania dával halucinogénne huby na pódiu, otvorene priznal, čo konzumuje a zapíjal to pivom či vodku, už neviem. Ale huby mu nezabavili, takže žiaden škandál sa nekonal, iba si kolega dal ešte ďalšie huby, ktoré s ním tiež nič nespravili, takže sme len na pódiu čítali všetci takmer triezvi svoje texty navzájom, niektoré v šarištine alebo s východniarskym prízvukom, keďže sme po prvej takejto akcii v trojici niekde v hlavnom meste neviem už akého štátu dostali prívlastok performeri a potom si v ďalších mestách evidentne mysleli, že robíme nejaký literárny standup alebo čo. Čo sme síce asi robili, ale nevedeli sme o tom. Okolo druhej ráno sme sa niekoľkí zhodli, že ideme spať. Tých, čo sa s nami nezhodli, sme doniesli do hotela, ale tak sa traduje, že tam dlho nezostali, asi sa šli prechádzať po nočnej Prahe alebo čo. Isté je, že na druhý deň sa domov nedostali, asi ani na ten ďalší. Ale to sa dá pochopiť, z Prahy sa ťažko odchádza. Pokiaľ viem, o nejaký čas boli videní v Ružomberku.

CESTOU DOMOV

Na messenger mi prichádza správa od ostravského revízora, že setkání s mojí osobou bylo příjemné a milé. Zakončí to srdiečkom a pozvaním na kávu, až budem zas v tam. Asi si zapamätal meno z občianskeho a zjavne mu v pamäti utkvela viac fotka než moja skutočná podoba.

BRATISLAVA, SWEET HOME

Na bratislavskej stanici sa so mnou dáva do reči ťažko artikulujúci muž a pýta sa, či nemám predať nerozumieť čo, čiže asi vyzerám super. Míňam nápis na chodníku „Life is porno“ a o pár metrov ďalej stretávam bratislavského výkonného kolegu. Vyzerá, že si niekde tiež dobre počítal.

A teraz vážne: byť výkonným umelcom nie je problém ani pseudoproblém, iba číra radosť, lebo na tých čítačkách sa prozaičke ešte nestalo, že by nestretla ľudí, s ktorými by potom neprekecala (a hej, aj neprepila, čo sa budeme tváriť) celý večer. A ktorých by inak možno nikdy v živote nestretla. A to asi stojí aj za viac než za tie honoráre, ktoré tam na tých podujatiach vlastne (samozrejme, veľmi dôstojne a na úrovni) spotrebuje.

Koniec!