Literat.sk

Po vyše pätnástich rokoch života v talianskom Turíne vkladá Ivana Dobrakovová do tohto mesta i postavy svojho najnovšieho románu, ktorým sa pýta: „Je naozaj možné uniknúť z miesta, ktoré sa do vás zakvačí svojimi pazúrmi, z miesta, kde ste sa stali niekým, koho ste si nevedeli predstaviť ani v tých najhorších nočných morách?“ Prečítajte si krátku ukážku štvornásobnej finalistky Anasoft litera a laureátky Ceny Európskej únie za literatúru. Román vyšiel túto jeseň vo vydavateľstve Marenčin PT.

Michele mi potom povie, ako ležíme vedľa seba na pohovke: „Nemyslel som si, že mi dáš na prvom stretnutí.“ 

Rozruší ma to, horúčkovito rozmýšľam, akože na prvom stretnutí, veď predtým bol ten basketbal, ten bozk na štadióne, dal mi aj ten papierik na Halloweene, so svojím telefónnym číslom, nevideli sme sa dnes prvýkrát, nie je mi to cudzí muž, nie, bože, je to manžel mojej najlepšej kamarátky.

A vôbec, čo tým myslí, čo tým naznačuje, že som kurva, isteže, a pozriem sa naňho trochu vydesene, trochu naštvane, na to nové vysoké a šľachovité telo, ktoré v ten deň začnem spoznávať, ktoré si začnem prisvojovať. 

Keď zbadá, ako sa tvárim, hneď sa poopraví, s úsmevom, „veď mne to vyhovuje, len vy ženy máte také hlúpe pravidlá.“

„Aké pravidlá,“ v čoraz väčších rozpakoch.

„No, neviem, robíte drahoty.“

Takže nerobím drahoty. 

Aha, takže som.

Prečo mi to chce ex post celé pokaziť? 

S roztrasenými rukami som doniesla na pult v lekárni krabičku troch kondómov, s roztrasenými rukami som si ich strkala čo najskôr do tašky po zaplatení, aby som sa s tou kúpou nepredvádzala príliš dlho, lebo veď čo keby niekto vošiel do lekárne. A pristihol ma. 

Sedemnástka, ktorá si kupuje alkohol a cigarety.

A kto tak mohol vojsť do tej lekárne? Olga? Marco? Veď si to kupovala v čase, keď si si bola istá, že ona je v čistiarni, on vo firme, a ešte k tomu vo vzdialenej lekárni, v celkom inej štvrti, kam si sa ráno vypravila. 

Pozrela som sa na Micheleho, hore, lebo bol vyšší, o dosť vyšší než muž, ktorého som vídala pred sebou posledných pätnásť rokov, a videla som ho zblízka, a bolo to celkom iné ako na tom basketbale, spôsob, akým vtrhne jazykom do úst, druhýkrát som to už čakala, už ma to tak neomráčilo, druhýkrát už nebola taká priepasť medzi dvoma telami, ktoré sa nikdy nestretli, medzi dvoma cudzími ľuďmi, ktorí sa zrazu objímajú, hladia, lížu.

Sklopila som zrak a on mi zdvihol hlavu, hej, čo sa deje, upokoj sa. A ja som nedokázala odpovedať, hrozne som sa bála, tak som si len čupla a vytiahla kondómy z tašky, a Michele na chvíľu zamrzol, akoby odo mňa naozaj nečakal takú pripravenosť, tak ale hergot, doviedol ma k sebe domov, do ich obývačko-spálne, a zároveň to nečakal?! rýchlo sa však spamätal, a začal ma vyzliekať, teda, rozopínať, od pása dolu, aj seba, zobrala som si jeho vtáka do úst a zdal sa mi veľký, tá veta potom, páči sa mi, ako to robíš, ale keď som zrýchlila, takmer násilím ma vytiahol za vlasy hore, nie, odtrhol ma od seba, bál sa, že sa mi urobí do úst, a potom ma obrátil, oprel ma o stenu a zozadu do mňa vnikol, a ten moment, keď som si uvedomila, že sa to naozaj deje a nedá sa to zvrátiť, táto hrozná a úžasná vec, že som to naozaj urobila. 

Hoci prvýkrát to samozrejme trvalo krátko. Bol veľmi vzrušený, ja som bola vlhká už v tej lekárni, kde som kupovala kondómy, ledva som dokázala chodiť. 

A až potom, až potom sme si ľahli na pohovku. 

„Nabudúce ťa pri tom chcem vidieť.“ 

„Neboj sa, uložíme sa nejako lepšie.“

A ako ma pobozká vo dverách. Urobí to, hoci stojíme zboku na pavlači, niekto nás predsa môže zazrieť, ako odtiaľ odchádzam, napríklad jedna z tých klebetných susediek, čo pri mojej prvej návšteve sedeli na stoličkách vo dvore, alebo sa môže Olga nečakane vrátiť z práce, čistiareň je len dva bloky odtiaľ. A aj tak ma pobozká. To predsa niečo znamená, hovorím si. Kvôli mne takto riskuje.

A potom tá esemeska, keď už kráčam po Corso San Maurizio, takto vyholená ma privádzaš do šialenstva. Esemeska, na ktorú sa rozhodnem nereagovať.

Celý deň neskutočná roztržitosť, nie som prítomná, neviem, čo robím, nevšímam si deti, absolútne nie, ledva čosi zbúcham na večeru, Marcovi sa síce bez problémov dívam do očí, ale večer pred spaním sa ma zmocní predsa len úzkosť, niekedy rozprávam zo sna, čo keby som sa nejako prekecla bez toho, aby som si to uvedomila, ja hlboko spiaca, a Marco, ktorý v noci vstáva, aby sa išiel napiť vody, aby išiel na záchod, čo keď sa mi to celé pretaví do sna, do nočnej mory, a ráno nebudem vedieť vysvetliť, kto je to Michele a prečo som opakovala či vykrikovala jeho meno. 

Nemôžem zaspať, hlava mi ako nejaký pokazený počítač generuje stále tú istú vetu: povedal mi ničoho sa neboj, ošukal ma svojím veľkým vtákom a potom ma poučil, že všetky správy, aj tie odoslané, mám vymazávať z mobilu. Povedal mi ničoho sa neboj, ošukal ma... A toto stále dokola. Mám pocit, že sa mi z tej hlavy musí už aj dymiť. Nonstop pracuje. Nedokážem ju vypnúť. Zaspím až niekedy nadránom. A o dve hodiny nato sa strhnem, posadím na posteli, celkom vydesená. 

-

Druhýkrát ma zavedie do pivnice, teda, do takej miestnôstky, z ktorej sa ďalej schádza do pivníc, od chodby nás oddeľujú len dvere z nepriehľadného skla, u nich doma to vraj dnes nie je bezpečné, mal by sa tam doobeda zastaviť jeho otec, musí naňho počkať, preto ma odviedol k pivniciam, a ja zrazu pochopím, že ho vzrušuje to miesto, tá možnosť byť pristihnutý, nejakým susedom, aj ten bozk minule, na pavlači, zle som si ho vysvetlila, znamenalo to skrátka toto, možnosť odhalenia, na verejnosti, ktorá stupňuje vzrušenie, nesúviselo to so mnou, trochu ma to zamrzí, ale čupnem si, spravím mu fajku a dám si záležať. 

„Brava.“ Tak je dobrá. 

No musím si priznať, že aj mňa to vzrušilo.

Ale potom v meste, ako kráčam po Via Roma, pod tými monumentálnymi fašistickými arkádami, okolo luxusných obchodov, kam by som sa aj bála vkročiť, zrazu sa so mnou všetko zatočí, pred očami sa mi rozmaže, akoby naraz aj všetky zvuky a ruchy v okolí utíchli, počujem len buchot svojho srdca, znásobený akoby vnútorným reproduktorom, podlomia sa mi nohy, bojím sa, že spadnem, na chvíľu sa musím oprieť o stĺp, prerývane dýcham, čo to je, infarkt? mŕtvica? pľúca mi zaplavuje strach, rozlieva sa neskutočná úzkosť, prechádzajú mnou zimomriavky, zavriem oči a robia sa mi pred nimi obrazce, vidím čiary, farby, výbuchy, čo to stváram, čo to do kelu robím, čakám, opretá o stĺp, až to odznie, ignorujem znepokojené pohľady okoloidúcich, trvá to možno päť minút, možno desať, neviem, než opäť pocítim, že sa mi telo dostáva do normálu, náhla slabosť, pokles tlaku, nie, vždy som o tom počula a ešte to nezažila, môj prvý panický atak. 

Ale potom sa upokojím. Zaženiem to. Vypudím. A zvyšok poobedia si posielame prasačiny v esemeskách. Čo by si so mnou najradšej urobil? A ty? Urobíme to. Určite. Nejako to vymyslíme. A Manu, ktorý ma výnimočne poprosí o pomoc s domácou úlohou a ja, čo mu neviem vysvetliť učivo, len pri každom zapípaní mobilu nadskočím a hneď sa pozerám, čo nové mi Miche píše, a Alessio, ktorý sa so mnou chce pred spaním rozprávať a vysvetľuje mi, čo sa stalo na dvore, medzi Amaliou a Marinou, ako sa pobili o Cesareho, a ako to potom vyriešila pani učiteľka, a čo na to povedal David, a ja stále len ten mobil v ruke, nepočúvam svojho syna, hypnotizujem ten predmet, aby znovu zapípal, a hypnotizujem aj Alessia, aby už konečne zaspal a mohla som sa venovať svojim veciam, dôležitejším, dospeláckym, „ale teraz už dosť rečí, je čas spať, zajtra ideš do školy!“ A Marco, ktorý príde neskoro večer domov z práce a s istou dávkou irónie skonštatuje, „omeleta na večeru, hm, už dávno sme také komplikované jedlo nemali,“ ale ty mlč, pomyslím si, buď rád, že som vôbec niečo uvarila, a potom esemeska od Olgy, o desiatej večer, Tina moja drahá, nejako sa tento týždeň nevieme stretnúť na kávu, vždy nám do toho niečo vojde, však? A vzápätí druhá esemeska, obrázok, fotka, Micheho zdurený vták, na pozadí tmavohnedé kachličky ich kúpeľne.

-

Keď sa v ten týždeň napokon stretnem s Olgou na káve, rozprávam sa s ňou ako vždy, no dívam sa na ňu takmer s dojatím, keby si vedela, sme spojené viac než naposledy, žiadne rozpaky či pocity viny, sex s jej manželom ma nadnáša, ešte ho cítim vo svojom tele, s Olgou mám dojem takmer až sesterstva, delíme sa o jedného muža, tvoj muž má rád teba, má rád mňa, všetko je v najlepšom poriadku, jedna veľká rodina, ale viem, že povedať jej to nemôžem, hoci: nikdy sa mi nezdala hrozná predstava háremu, naopak, zdal sa mi praktický, hovorila som si, ešte v puberte, nebolo by to zlé, riad by sme umývali, byt upratovali, žehlili a varili na striedačku, mala by som vždy s kým pokecať v kuchyni, pri mužovi by sme sa striedali a mali by sme kopec voľného času, muž by nás živil, samozrejme, v tom som mala vždy jasno, ale s týmito názormi som sa ani vtedy nezverila kamarátkam, lebo tie všetky snívali o pravej láske, o tom jedinom, o platónskych dvoch poloviciach, ktoré sa v živote hľadajú, aby stvorili jednotu, mne naopak všetky ideály zrušila mama už v dvanástich, keď sme spolu pozerali nejaký romantický film v televízii a hrdinka vyhlásila: a vtedy som pochopila, že som stretla muža svojho života, na čo mama vyhlásila: a potom stretla ďalšieho muža svojho života a potom ďalšieho... Takže, na osudové lásky som sa mohla vykašľať, ale ten sex bol naozaj veľmi silný, prudký a ja som pochopila, že som stretla muža, ktorý dobre šuká. 

Hoci, nikdy som nemala dôvod sťažovať sa ani na Marca. Samozrejme, čo človek môže čakať po pätnástich rokoch spolužitia, ale náš pokojný sexuálny život mi vyhovoval, teda, doteraz som mala ten dojem, a myslím, že aj ja som vyhovovala jemu, či si hľadal, zažíval nejaké bokovky, som nikdy neriešila, lebo veď, aj keby áno, čo by som s tým zmohla, zarábať zarábal, deťom sa venoval, načo sa špárať v dreve do hĺbky, človek by ešte našiel nejakého červotoča. A v ten prvý víkend po mojej nevere ma dokonca vezme do reštaurácie, do veľmi dobrej rybej reštaurácie, teda, nielen mňa, aj chlapcov, sedíme tam a jeme ustrice a hlávky a gratinované mušle a krevetie miminká a pražmy a chobotnicu so zemiakmi a petržlenovou vňaťou, a malé biele, sotva narodené rybky pripomínajúce žubrienky, všetko je výnimočne chutné, neviem, čo oslavujeme, prečo nás takto hostí, mňa s deťmi teda, povie, že len tak, že on stále chodí do dobrých reštaurácií na pracovné večere a tento večer mal chuť ísť do dobrej reštaurácie so svojou rodinou, chcel dopriať aj nám, taký dobrý muž, pomyslím si, a ty to chceš všetko zahodiť, ty sa chceš asi vrátiť domov, na to Slovensko, ktoré už dávno nie je domovom, a jesť zvyšok života len segedín a oškvarky s neidentifikovateľnými haluškami a kyslú kapustu a šunkové fliačky, chceš sa vrátiť domov a ako niektorí tvoji známi, čo sa pozreli von, tvrdiť, že nejaké morské potvory by si do úst nikdy nedala. 

Každú noc sa budíš o piatej, strhneš sa zo sna a dávaš pozor, aby si sa od zdesenia aj neposadila na posteli, občas radšej prespíš u Alessia, objímajúc svojho malého syna, lebo v noci neovládaš samu seba, v noci nad sebou strácaš kontrolu a všetky istoty, všetky krvopotne vymyslené teórie – veď vlastne sa toľko nedeje, všetko v norme – sa rúcajú, áno, ako domčeky, ako karty, odveje ich vietor vánok, odplaví Pád, a ostáva len holá pravda, pravda o tom, čo sa stalo, o tebe, a ty máš srdce kdesi až v hrdle, a úzkosť, ktorú musíš zaháňať Xanaxom, sklonená nad drezom, a potom ležíš s otvorenými očami na posteli a hľadíš do tmy, do stropu, a čakáš, až pastilka zaúčinkuje, preboha, nech už tá úzkosť poľaví.

Áno, vieš, že by bolo lepšie s tým prestať, a to hneď, hovoríš si celý november, celý december, hovoríš to aj Michemu, naliehaš, zatiaľ čo si kliesni cestu prstami do tvojej vagíny, niekde na záchodoch anonymného baru v centre, zatiaľ čo mu fajčíš v aute zaparkovanom neďaleko Manuho školy, hovoríš si, toto je šialené, ak sa toto prevalí, je s nami všetkými amen, a ďalej s tlčúcim srdcom uháňaš na stretnutie, a ďalej ho necháš, aby s tebou robil, čo uzná za vhodné, hovorí ti s úsmevom, vieš, ja som to, čo vy ženy nazývate prasa, a rozmýšľaš, či sa tým chváli alebo vyhráža, alebo ťa nebodaj chce navnadiť, a hoci prvé týždne sa ešte snaží o čosi ako predohru, najprv ťa aj bozkáva, hladká, pro forma stisne bradavky, ďalšie týždne na to už nemá ani pomyslenie, hneď sa vrhne na tvoje diery, ústa, pošvu, raz prehodí, láka ma aj tvoj zadok, ale ty len v rozpakoch mlčíš, zadok si ešte nedala, dala by si ho Michemu? a roztápaš sa zakaždým, keď do teba vnikne, keď priráža, chceš, aby do teba celkom vošiel, ako najviac sa len dá, a povieš mu ten nechutný vtip o prostitútke a zákazníkovi, ktorý ju pichá do boku, lebo za tie prachy si spraví dieru, kde chce, a Miche sa smeje, a hovorí, áno, áno, teraz s tým prestaneme, jasné, a drží ťa pritom za vlasy, až musíš zakláňať hlavu a kričíš, páči sa mi, ako kričíš, hovorí, neboj sa, dávame si pozor, nikto nič nezistí, a strčí ti ho do úst hore na pavlači, pred dverami akéhosi suseda, a aj tebe sa to už vymklo z rúk, už si ho vodíš domov, na Piazza Vittorio, do toho krásneho strešného bytu, ktorý ste dostali len vďaka Marcovej práci, a z úcty k deťom zatváraš ich izby, tam teda nie, ale tu áno, aj tu, a čo na terase?! neblázni, ale vlastne, prečo nie, a potom riešiš, či si nebola príliš hlučná a susedom nebude podozrivé, ak zavesíš dvakrát týždenne posteľnú plachtu na šnúru smerom do dvora, či ste pri tom neposunuli posteľ, nezanechali stopy na drevenom stole, na múre, či sú matrace na pohovke vyrovnané, vyhradíš Michemu aj špeciálnu plachtu, ktorou zakrývaš povrchy, vyhradíš mu malý uterák v kúpeľni, keď sa po sexe umýva v bidete, Miche vraví, a iniciály na mojom uteráčiku? a pohár na moju zubnú kefku? ty na to – zubnú kefku, až keď si ja donesiem svoju k tebe! a keď odíde, musíš vyjsť von a kráčať a kráčať, hodiny a hodiny, až kým pri chôdzi z hlavy vypustíš všetko, úplne všetky myšlienky.

Ale jedna myšlienka sa stále dotieravo vracia, otravuje, obsmŕda, nedá ti pokoj večer pred spaním, ani cez deň, objaví sa vždy v najhoršej chvíli, keď sa ohlásia iné povinnosti, lebo áno, je to mrzuté, ale napriek všetkému musíš fungovať aj v rodine – dokázala by si s tým prestať pre svoje deti?