Literat.sk

Porota najprestížnejšej literárnej ceny Anasoft litera 2021 predviedla čo dokáže! Do finále vybrala päť kníh, ktoré sú výborne napísané a majú hodnotný aj aktuálny obsah. Majú však jeden jediný problém: nulovú čitateľskú príťažlivosť. Sú totiž depresívne a keď nie depresívne, tak sú nudné, nudné, nudné a nudné...

Literárna cena Anasoft litera 2021 sa napokon dočkala nielen finálnej päťky, ale dokonca aj svojho víťaza. 12. októbra v  priamom rozhlasovom prenose z Novej Cvernovky zástupcovia firmy Anasoft vyhlásili víťazku. Stala sa ňou debutantka Barbora Hrínová s poviedkovou zbierkou Jednorožce (Aspekt 2020). O tejto knihe porota napísala: „Introvertná a introvertská kniha bez toho, aby sme introvertnosť vnímali ako plachosť... vo svojej neokázalosti poctivá a smelá...“ Introverti nielen v Cvernovke, ale aj pri rozhlasových prijímačoch introvertne jasali, otvárali šampanské (tiež introvertne) a tešili sa, že konečne zvíťazila kniha, ktorá je o nich, o introvertoch a o ich introvertných vzťahoch.

Smutný výber

Z kuloárov preniklo na verejnosť, že porota (v zložení: Radka Denemarková, Mária Ferenčuhová, Patrik Garaj, Rafał Majerek a Marta Součková) zvádzala štvorhodinový boj, pričom sa nevedela rozhodnúť medzi Hrínovej Jednorožcami a knihou Richarda Pupalu Ženy aj muži, zvieratá (Lindeni 2020). O tejto knihe sa porota vyjadrila: „Poviedky postáv, ktoré sú každá na svoj spôsob osamelá v stroskotaných či dysfunkčných vzťahoch, nesúcich si traumy.“ Ak si myslíte, že vo finálnej päťke boli aj iné knihy, než tie, ktoré vás privedú k predávkovaniu sa lexaurínom, mýlite sa. Porota si na svojej práci dala záležať. Tu sú charakteristiky ďalších troch kníh z finálnej päťky: Jana Juráňová Naničhodnica: „Intímny prieskum postáv so psychologickým presvetlením... esencia spoločnosti a stav vedomia v určitej dobe...“  Veronika Šikulová Tremolo ostinato: „Prostredníctvom takéhoto písania vzťahy či naši drahí pretrvávajú... uchovať blízkych prostredníctvom diela...“ Alta Vášová Odlety: „Premyslená koláž citátov, zamyslení, politických reflexií, mozaika intímnych spomienok...“

Zahrali starú pesničku

Ak by ste čakali formulácie ako napríklad: „strhujúci príbeh...“ či „prekvapujúce rozprávanie...“ alebo „román, ktorý vás zaujme svojim štýlom...“, boli by ste vedľa. Namiesto toho sa čitatelia vo finálnej päťke dočkali kníh ktoré sú introvertné, fragmentárne, depresívne, temné, mozaikovité či bezpríbehové. Nič optimistické, nič veselé, nič nápadité, nič vzrušujúce, nič odvážne. Žiadna radosť z tvorby, žiadna hra s čitateľmi. Juráňová, Pupala, Vášová aj Šikulová už vo finále AL boli a ich nové knihy žiaľ nie sú ani prekvapujúce, ani strhujúce. Zahrali svoju obľúbenú pesničku, síce rovnako kvalitne ako vždy, ale nič viac. Hrínová je literárna novicka a prečo sa so svojimi poviedkami ocitla vo finálnej päťke (a prečo napokon vyhrala), je záhada. Dovolím si tipovať: asi preto, že v súvislosti s ňou sa dá do nemoty opakovať slovo inakosť a v spomínanom výbere je najmladšia a teda aj najmenej depresívna. Svedčí o tom aj to, že ak sa začítate do jej knihy, zaspíte už po druhej strane. 

Áno, umenie

Akoby som až sem počul rozčúlené výkriky odbornej poroty, že oni svoju prácu urobili dobre a vybrali to najlepšie, čo slovenský knižný trh v minulom roku vyprodukoval. Oni predsa nie sú povinní reflektovať akékoľvek mimoliterárne požiadavky na atraktivitu kníh, pre nich je zaujímavá len umelecká hodnota. V tom s nimi môžeme všetci súhlasiť. Áno, umenie. Ak si v Rádiu Devín vypočujete záznam vyhlásenia finálnej päťky, odvysielaný 5. októbra, obaja prítomní porotcovia Mária Ferenčuhová a Patrik Garaj sa v 30. minúte neudržia a pustia sa do fantazírovania, aké skvelé filmy by sa podľa týchto kníh dali natočiť. Len to nie! Nestačí, že tieto smutné a depresívne knihy by sme mali čítať, oni od nás chcú, aby sme sa na ne aj pozerali v kine?

Vykecávanie sa

Anasoft litera je najprestížnejšia literárna cena, vari jediná, ktorú (vďaka nákladnému PR) dokáže vnímať aj širšia verejnosť. Je to obrovská príležitosť, ako tejto verejnosti ukázať, že slovenská literatúra je zaujímavá, dá sa čítať a porovnávať s inými literatúrami a podobne. Zatiaľ čo v Česku víťazi Magnesie Litera zaznamenávajú rekordné predaje, u nás na Slovensku po nich ani pes neštekne. Aspoň po tých tohoročných určite, pretože s prívlastkami, aké porota pripísala k finálnej päťke sa dobré predaje a teda aj prienik k čitateľom nerobia. Ešte raz opakujem: netvrdím, že finálna päťka sú zlé knihy. Sú poctivo a dobre napísané. Ale ak by sa vás niekto spýtal, čo by ste mu odporučili na prečítanie z minuloročnej slovenskej knižnej produkcie, predpokladám, že ani jedna by medzi nimi nebola. Viem, že "nuda" nie je žiadny literárnovedný termín, s ktorým sa dá solídne pracovať. Ale na záver vám ponúkam citát z recenzie rešpektovaného literárneho vedca Vladimíra Barboríka na knihu Ivana Medešiho Vilkovia: "Nemôžeme sa sťažovať na nedostatok kultivovane napísaných kníh, ktorým nemožno vyčítať nič okrem toho, že sú nudné, alebo sa takými v priebehu čítania stanú. Ak sa znovu vrátime k literatúre v jej základnej komunikačnej funkcii, ak si ju predstavíme ako formu rozhovoru, potom bude zrejmé, že „vykecávanie sa“ nemôže byť jej jediným účelom. Bez rešpektu k druhej strane, bez predstavy čitateľa a snahy zaujať ho z toho bude aj v lepšom prípade len akási bizarná „samoreč“.