Po troch knihách, ktoré sa odohrávali v afrických kulisách, sa Marek Vadas vo svojej novinke vracia na Slovensko a inšpiruje sa protirómskym pogromom, ktorý sa odohral v malej obci na západnom Slovensku v roku 1928. Napriek tomu, že by takýto typ literatúry mohol skĺznuť k označeniu „angažovaná“ či „dokumentárna“, recenzenti/tky to rázne popreli!

Čo sa odohralo v roku 1928 v obci Pobedim? „Podgurážení dedinčania si chceli vybaviť účty s miestnymi Rómami, ktorých obvinili z podpaľačstva. Šesť z nich brutálne zavraždili, vrátane malého dievčatka, ktoré zastrelili pred očami matky. O tomto pogrome sa u nás nikdy veľmi nehovorilo. Nečudo. Už vyšetrovanie prípadu sa skončilo iba symbolickými trestami. V prospech páchateľov, inak vážených pobedimských občanov, vypovedali aj policajti či kňazi,“ zhrnul trefne Milo Janáč vo svojom komentári v Denníku N. No je nová Vadasova kniha iba o tom?

Nejde o žiadny dokument

„Autorom naskakujú vyrážky, ak sú označení za angažovaných, a v prípade Šiestich cudzincov by tento ošúchaný pojem určite nebol namieste. Ide totiž predovšetkým o tvorivý výkon a hru imaginácie,“ píše Patrik Garaj v recenzii na Denníku N, čo rovnako potvrdil aj obľúbený autor Milo Janáč, keď napísal: „Vadas udalosť opisuje pohľadmi priamych účastníkov, nezaznamenáva ju však faktograficky, ale vytvára zvláštnu, temnú až hororovú atmosféru.“

Trochu v inej variácii o tom napokon informovala aj recenzentka Zora Handzová na webe denníka Pravda: „Marek Vadas pracuje s fikciou a sem-tam sa objavia aj celkom absurdné či mystické motívy ako anjel strážny, ktorý v krčme diktuje knihu o zmysle života, alebo ruka z mŕtvoly v detskom kočíku, či celá záhadná kapitola nazvaná Nedorozumenie. Aby nedošlo k nedorozumeniu: táto kniha nie je žiadny dokument. Je to čiste pocitové spracovanie témy, ktorú autor jednoducho nemohol vytesniť.“

Zachádza ďalej a hlbšie

Plynie z toho otázka: Pokiaľ kniha nie je iba prostým záznamom dávnej a zabudnutej udalosti, čím potom je? „Chápeme, kam nás Vadas vedie,“ vysvetľuje Patrik Garaj, „– obeťou tolerovaného, nepriznaného či nespracovaného násilia je celá spoločnosť, kráčajúca v ústrety rozkladu.“ A ďalej pokračuje: „Servíruje detailné psychogramy. Dozvieme sa z nich, ako je možné v sebe niečo zásadné potlačiť, prepnúť sa do iracionálna alebo nepohodlné vymazať z pamäti.“ V blogu na to nadviazal aj Janáč: „Ticho je veľmi múdra odpoveď, hovorí jedna z postáv Vadasovej knihy. Ticho, ktorým zakrývame vlastné zlyhania a zločiny, je pre nás na Slovensku charakteristické. Nie, nie sme žiadny holubičí národ, ako si snažíme nahovoriť. Len čo máme príležitosť byť zlí a krutí, využijeme ju.“ Napokon sa pridáva aj Zora Handzová: „Možností, kde sa v tejto knihe dá poraniť, je viac – nenaplnená láska, beznádejný vzťah otca so synom, ponižovanie, neláskavosť, vlastné zahnívanie. A čo je najhoršie, nič z toho nevymizlo.“

Strhnutie africkej nálepky

„Z početných výletov na africký kontinent si autor priniesol poetiku, v ktorej nešlo o rovníkové témy, ale o to, že životný príbeh nemusí mať vždy logiku a nie sme to len my, kto ho riadi,“ konštatuje Garaj, na čo v závere svojej recenzie nadväzuje slovami: „Za autorovým aktuálnym posunom môže byť únava z africkej nálepky, otrávenosť zo stále rovnakých otázok či strach z možného úpadku do exotického manierizmu. Nedá sa prehliadnuť ani to, že Vadas sa popri písaní beletrie čoraz otvorenejšie vyjadruje k spoločenským témam.“

Ako to všetko zhrnúť? Pomôcť si môžeme anotáciou knihy: ,,Šesť cudzincov,, nie je dokument, no i tak vytvára mozaiku dejinnej kauzy, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali. Je to príbeh o obyčajnom šialenstve alebo šialenej obyčajnosti. Rovnako dobre by sa mohol odohrať včera, dnes i zajtra.“  Či to bude stačiť na finálovú desiatku Anasoft litera sa dozvieme koncom marca.

Pre Literát.sk pripravil Matej Rumanovský