Niektorí spisovatelia si svoju smrť plánovali potajme, iní ju svojím spôsobom tušili, no ďalších zas prekvapila pri úplne bežných činnostiach ako prechádzka po ulici či jazda autom. Spisovateľská práca môže mnohým znieť vznešene a hlboko, avšak intelekt autorov nemá nič spoločné s ich osobným životom, ktorý častokrát môže skončiť nad očakávania zle a absurdne. Ktorí slovenskí spisovatelia nás opustili skôr, než by mali alebo sami chceli?

Katolíci ho uväznili na doživotie

Daniel Krman ml. (28. 8. 1663 – 23. 9. 1740)

Patril k najplodnejším autorom barokovej literatúry, bol kňazom, biskupom a váženou osobnosťou slovenských evanjelikov. Svoje diela písal latinsky a česky, pričom češtinu považoval za jazyk, ktorý by mal byť spisovným jazykom Slovákov. Písal príležitostné básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru a stál tiež pri zrode slovenskej Biblie z roku 1722. Krman sa aktívne zapájal do náboženského, politického a občianskeho života v Uhorsku, vďaka čomu ho katolíci neznášali a chceli ho zničiť. V roku 1721 ho obvinili z urážky katolíckej cirkvi a celého habsburského rodu, no i napriek tomu, že tieto obvinenia odvrátil, o pár rokov neskôr bol na rozkaz Karola III. zatknutý. Dôvodom bolo údajné prijatie katolíka do evanjelickej cirkvi, k čomu pribudli ďalšie nezmyselné obvinenia, ktoré mu vyslúžili doživotné väzenie na Bratislavskom hrade. Tu pred smrťou napísal epitaf, v ktorom stručne zhrnul svoj život a ideály. Pamätný zostáva verš „Vo vyhnanstve sa narodil, vo vyhnanstve i zomrel,“ ktorým vlastne predpovedal svoju smrť.

Krmanov rozsiahly cestovný denník Itinerarium (1704-1705) si môžete prečítať tu.

Nôž do srdca!

Ľudovít Kubáni  (16. 10. 1830 – 30. 11. 1869)

Písal spočiatku básne, no napriek sľubnému začiatku sa neskôr rozhodol pre prózu. Pochopiteľne, iba písanie ho neuživilo, a tak pracoval aj ako úradník či notár. Navzdory tomu, spolu s početnou rodinou, treli biedu, lebo všetky úspory išli na liečbu jeho chorôb. Ako 37-ročný zostal bez práce a finančne mu pomáhali jeho veľkorysí kamaráti. Po dvoch rokoch konečne získal miesto v advokátskej kancelárii, no dlho si ho neužil. 29. novembra 1869 sa v Rimavskom Brezove konala porada o zakladaní dedinských škôl. Bohvieprečo sa jej zúčastnil aj sám Kubáni a svoj výlet spojil s návštevou svojho nadriadeného, ktorému chcel zablahoželať k meninám. Advokát ho vrúcne prijal a zakrátko sa v dome objavili i ďalší ľudia vrátane Kubániho švagra Andreja Antalíka. To on v osudný večer vytiahol karty a rozkázal hrať. V hre sa mu nedarilo, Kubáni ho sústavne porážal, čo v kombinácii s niekoľkými pohármi vína vyústilo do najhoršieho: Antalík vytiahol nôž a v návale hnevu ním pichol Kubániho do srdca. „Veď to nič,“ stihol ešte Kubáni zastonať.

Viac o Kubániho živote, aj jeho diela, si môžete prečítať tu.

Ukameňovaný služobník boží

Tichomír Milkin (14. 8. 1864 – 4. 11. 1920)

Vlastným menom Ján Donoval, pod ktorým vystupoval ako katolícky kňaz. Pod pseudonymom odhaľoval svoj protipól, sníval zakázané sny a už ako gymnazista v Banskej Bystrici písal prvé básne. Najskôr po maďarsky, no hneď ako sa zoznámil s tvorbou Jána Hollého, preorientoval sa na slovenčinu. Zakrátko sa stal výraznou postavou medzi dvoma básnickými generáciami – hviezdoslavovskou a slovenskou modernou – a dodnes je považovaný za zakladateľa slovenskej erotickej poézie. Okrem poeta bol aj prekladateľom (preložil napríklad Iliadu od Homéra či Nový zákon z Biblie), kritikom a historikom literatúry. Po vzniku Československej republiky sa angažoval aj v politike, čo sa mu vypomstilo. Verejne totiž zastával česko-slovenskú štátnu jednotu, vďaka čomu ho slovenskí nacionalisti znenávideli. Svoj hnev vyventilovali v marci 1920 na predvolebnom zhromaždení v Lakšárskej Novej Vsi, kde chcel Donoval predniesť svoju zmierovaciu reč. Než sa mu to podarilo, ľudia ho zahádzali kameňmi a dobili palicami, následkom čoho o pár mesiacov zomrel.

Básne aj prózy Tichomíra Milkina si môžete prečítať tu.

Povala, šnúra, slučka...

Dušan Makovický (10. 12. 1866 – 12. 3. 1921)

Lekár, prekladateľ, publicista a spisovateľ – v tomto poradí sa dá hovoriť o Makovického profesiách, z ktorých každú vykonával nadštandardne. Už na škole podporoval svojich spolužiakov (napr. i Martina Kukučína), častokrát liečil zadarmo a okrem vedy sa aktívne zaujímal o literatúru a filozofiu. Na pražskej vysokej škole sa zoznámil s Tolstého dielom a jeho osobnosť ho natoľko zaujala, že za ním vycestoval. Vďaka svojej náture sa zakrátko stal jeho osobným lekárom a časom dokonca i blízkym priateľom a prekladateľom. Rusko mu však nedalo iba Tolstého, dalo mu i manželku, sestričku z jeho ambulancie, ktorá sa oňho starala, keď ochorel na brušný týfus. V roku 1920 spolu opustili Rusko a vrátili sa do jeho rodného Ružomberka. Ani jeden z nich tu nebol šťastný. Chýbali im ruskí priatelia, zázemie a majetok. V kombinácii s ďalšími problémami sa napokon Makovický v jedno jarné predpoludnie rozhodol vyjsť na povalu bratovho domu, kde si okolo krku obviazal šnúru na vešanie bielizne a vzápätí sa na nej obesil.

Smrtiaca jama

Foto: LIC

Vlado Bednár (11. 2. 1941 – 17. 1. 1984)

Vlado Bednár, prozaik, humorista, satirik, mystifikátor a autor detskej literatúry, patril medzi mimoriadne talentovaných autorov. Medzi jeho najúspešnejšie knihy patrí satirický román Koza, príbeh o tom, ako sa z tohto rohatého zvieraťa stala mediálna hviezda. Bednár ako recesista zakladal rôzne absurdné spolky (napr. Spolok škodoradostných) a vo voľnom čase chodil s priateľmi (J. Satinský, T. Janovic) do prírody, na huby alebo na túry. Ani to však nerobil „iba tak“. Na svojich prechádzkach často opravoval tradičné slovenské drevenice, salaše či senníky, čo neraz sponzoroval z literárnych honorárov. Väčšinu života bol v slobodnom povolaní, privyrábal si však aj ako asistent na katedre žurnalistiky či redaktor v kultúrnych časopisoch a vo vydavateľstve. Zomrel ako 43-ročný vo svojom byte v bratislavskej Rači, na následky pádu do hlbokej jamy na rozkopanej ulici.

Rozhlasovú dramatizáciu Bednárovho románu Koza si môžete vypočuť tu.

Náhodný výstrel

Foto: LIC

Belo Kapolka (22. 4. 1935 – 18. 4. 1994)

Belo, vlastným menom Vojtech, strávil väčšinu svojho života vo Vysokých Tatrách, kde napokon aj nešťastnou náhodou zomrel. Už od mladého veku mal šikovné a silné ruky, pracoval napríklad ako záhradnícky pomocník, drevorubač či tesár a od roku 1958 sa stal vysokohorským nosičom na Téryho chate. V tomto období začal i písať – ako inak o práci a o živote v horách. Prvé texty publikoval už začiatkom 60. rokov a knižne ich vydal v roku 1967 v zbierke poviedok Kanadské smreky. Okrem nich vydal ešte šesť ďalších kníh, ktorých obsahom boli zväčša beletrizované reportáže, úvahy alebo poviedky. Vášnivý turista, horolezec a spisovateľ sa s Vysokými Tatrami poslednýkrát rozlúčil dva dni pred svojimi päťdesiatimi deviatimi narodeninami. V podvečer vyviezol autom tovar na Hrebienok, uložil ho do skladu, no ako nasadal späť do auta, pištoľ, ktorú nosieval za opaskom na obranu sa mu nešťastne vzpriečila a strelil si do tepny v slabinách. Kým ho strážnik z neďalekej stavby stihol doviezť na polikliniku, vykrvácal.

Smrť si naplánoval, aj napísal

Foto: Pavel Kastl

Rudolf Sloboda (16. 4. 1938 – 6. 10. 1995)

„Čo chcete dosiahnuť v živote?“ spýtali sa raz Slobodu v rozhovore, ktorý si po zverejnení vystrihol a vlepil do svojho denníka. „Nič,“ znela odpoveď. A to isté napísal i o svojich knihách: „...nikdy som nemal premyslený celý román. Nikdy som nesmeroval k nejakému cieľu.“ No kde bola pravda? Bolo to naozaj tak, alebo šlo o Slobodovu masku, pod ktorou chcel byť potajme iný? Tento rozpor, ktorý bol miestami hrou s okolím, miestami samotárskou morou, si so sebou niesol celý život. Možno i preto, keď v októbri 1995 prišla správa, že spisovateľ, ktorého dodnes experti prirovnávajú k Dostojevskému či k Čechovovi, spáchal samovraždu, jedni ju považovali za číre nedorozumenie, iní zasa za logické vyústenie života splývajúceho s tvorbou. Stačilo vidieť jeho hru Armagedon na Grbe a každému muselo byť jasné, že si svoju smrť sám „predpísal“. No nie celkom. Hoci sa rovnako, ako jeho postava, rozhodol obesiť vo svojom záhradnom domčeku, na rozdiel od nej sa mu to na prvý raz nepodarilo. Zachoval však chladnú hlavu – pozametal a skúsil to znova.

Osudná zákruta

Foto: Peter Procházka

Jozef Urban (29. 11. 1964 – 28. 4. 1999)

V noci 28. apríla 1999 sadá do svojho Seatu Ibiza a vyráža zo Zvolena do Košíc za svojím bratom. Má 34 rokov, manželku, dve deti a za sebou vydanú temer desiatku kníh. Debutoval už ako 20-ročný so zbierkou básní Malý zúrivý Robinson, za ktorú získal Cenu Ivana Krasku a s ňou i ohlas medzi umelcami a dychtivými čitateľmi. Pre nich napísal ešte niekoľko ďalších zbierok a esejí vrátane knihy pre začínajúcich básnikov Utrpenie mladého poeta, za ktorú získal Cenu VÚB za esejistické dielo. Urban okrem písania kníh pôsobil aj v redakciách literárnych periodík (istý čas bol redaktorom Literárneho týždenníka, neskôr šéfoval Dotykom a Mladým rozletom) a bol tiež riaditeľom galérie Bibiana. Jeho život a sľubnú kariéru však ukončila osudná cesta za bratom, počas ktorej vo veľkej rýchlosti nezvládol tiahlu zákrutu, dostal sa do protismeru a tam sa zrazil s protiidúcim kamiónom, následkom čoho bol na mieste mŕtvy.

Posmrtne mu vyšlo ešte niekoľko ďalších kníh vrátane zbierky jeho básní a piesňových textov s názvom Život je frajer, ale ja som väčší z roku 2016.

Trikrát a dosť

Foto: Gabriel Kuchta

Peter Pišťanek (28. 4. 1960 – 22. 3. 2015)

Rovnako, ako jeho literárny súpútnik Rudolf Sloboda (obaja pochádzali z Devínskej Novej Vsi), rozhodol aj Pišťanek o svojej smrti sám. Obaja búrali to, čo bolo v slovenskej literatúre zažité, i keď, pravda, Pišťanek to po roku 1989 mohol robiť bez toho, aby mu do textov zasahovala cenzúra. Debutoval v roku 1991 románom Rivers of Babylon, ku ktorému neskôr dopísal dve pokračovania. Dovtedy vystriedal plno zamestnaní – od robotníka v Slovnafte, cez strážcu parkoviska, podnikal v reklamnej branži, bol redaktorom magazínu inZine. Po roku 2005 sa uňho začali prejavovať depresie, v rozhovoroch pre média hovoril o vyhorení a únave z písania. Jeho posledný román Rukojemník (2014) sa nestretol s ohlasom, ktorý očakával. Po smrti otca (november 2014) síce rozpísal nové texty, zároveň však vymazal svoje konto na sociálnej sieti a s okolím prestal komunikovať. O niekoľko mesiacov (22. marca 2015) sa predávkoval liekmi proti bolesti a ani po prevezení do nemocnice sa ho už nepodarilo zachrániť. Bol to jeho už tretí pokus o samovraždu, žiaľ, úspešný. Smútočný obrad sa na želanie Pišťanka nekonal.

Prelomovú analýzu Pišťankovej tvorby a života priniesol literárny vedec Peter Darovec v knihe On, Pišťanek (LIC, 2020).

Smrtiace sedadlo

Foto: Katarína Hlinčíková

Peter Krištúfek (23. 6. 1973 – 23. 4. 2018)

Bol pondelok popoludní a Peter Krištúfek stál na autobusovej stanici v Banskej Bystrici. Mal za sebou prácu v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu, v ktorom režíroval rozhlasovú adaptáciu klasického románu Gargantua a Pantagruel. Po niekoľkých minútach čakania prichádza veľký autobus Mercedes-Benz a otvára pred ním žltobiele dvere. Peter nastupuje, u vodiča si kupuje lístok smer Bratislava a sadá si na predné sedadlo na pravej strane autobusu. Vodič zaraďuje rýchlosť a vzápätí vyráža na rovnakú trasu, po ktorej jazdí už vyše 15 rokov. Vďaka tomu by sme si mohli myslieť, že jazdu zvládne aj poslepiačky, no, paradoxne, nezvláda ju ani s očami dokorán. Už po pár kilometroch jazdy, kúsok za Banskou Bystricou, pri obci Badín, pravdepodobne nestíha zareagovať na rozbiehajúci sa kamión z krajnice, ktorý viezol náklad železných armovacích tyčí a pravou časťou autobusu naráža do jeho zadnej časti. Trčiace tyče vnikajú až dovnútra autobusu a na mieste zabíjajú jediných dvoch cestujúcich, ktorí tu sedia. Jedným z nich je aj 44-ročný Peter Krištúfek.

Piate poschodie

Foto: Peter Krištúfek

Dušan Mitana (9. 12. 1946 – 22. 5. 2019)

Mitana bol jedným z autorov, ktorí dokonale uverili svojmu fiktívnemu svetu a často ho i vo svojom živote prezentovali ako fakt. A fungovalo to i opačne ­­– keď realitu pretavoval do textov. Preto bola jeho próza príťažlivá, autentická, uveriteľná a často veľmi vtipná. Údelom a akýmsi nepísaným pravidlom takýchto umelcov však je, že často trpia úzkosťami, depresiami, nespavosťou a ďalšími diagnózami, ktoré si nevie nik predstaviť, dokým ich sám neprežije. „Začal som písať román Zasľúbená zem, ktorý mal mať asi osemsto strán. […] A práve vtedy, keď som sa mohol tešiť z úspechu, ma prepadla nepochopiteľná depresia, ktorá ma totálne paralyzovala,“ priznal sa Mitana v rozhovore necelé tri roky pred svojou smrťou a román už nikdy nedopísal. Rozhodlo o tom jedno skoré májové ráno roku 2019, keď sa už azda tisícikrát postavil pred okno svojho bratislavského bytu, no tentoraz mu už nič nezabránilo ho otvoriť a vyskočiť von. Pokiaľ by sa život a jeho koniec brali ako dielo, Hrabal spred vyše dvadsiatich rokov by mohol pýtať odškodné.

Napriek tomu, že sme prehľadali všetky dostupné zdroje a oslovili aj niekoľko znalcov z oblasti slovenskej literatúry, nenašli sme ani jednu slovenskú autorku, spisovateľku či poetku, ktorú by postihol podobný osud, ako vyššie spomenutých slovenských spisovateľov. V tejto oblasti panuje výrazná rodová nerovnosť, my však veríme, že žiadna autorka sa ju nebude snažiť nejakým spôsobom napraviť.