Ján Tazberík vydal 8 zbierok poézie, pričom v piatich použil v názve slovo „svetlo“. V nadpise poslednej zbierky by ste však toto slovo hľadali márne! Čo sa stalo? Prečo obľúbený básnik porušil tradíciu? Poetka a publicistka Maja Jackobs Jakúbeková sa rozhodla odkryť záhadu a Jána Tazberíka vyspovedala. Tu je celý rozhovor!

Máte čerstvých 72 rokov. Z akých zážitkov čerpáte pri tvorbe svojej poézie? Čo vás núti, aby ste písali poéziu?

Čo ma núti? Asi opakovane skúmam, kde sú hranice mojej tvorivosti pri písaní poézie...

Najstaršou a najčastejšie sa opakujúcou témou slovenskej poézie je láska a smrť. Čo je vašou ústrednou témou?

Nemám žiadnu preferovanú tému, spoločným menovateľom je skôr čosi iné: zaujímajú ma možnosti básnického textu, alebo ešte presnejšie: premena vonkajšieho a vnútorného sveta na text.

Ktorý básnik je vaším najmilším, ku ktorému sa vždy rád vraciate?

Z domácich autorov je to Ján Ondruš, zo svetovej poézie J. A. Rimbaud.

Čo čítate? Čo zo súčasnej slovenskej poézie by ste odporučili čitateľom a prečo?

V ostatných dvoch rokoch vyšlo niekoľko pozoruhodných básnických zbierok – mám na mysli knihy, ktorých autormi sú (v abecednom poradí) Jana Bodnárová, Mária Ferenčuhová, Erik Jakub Groch, Mila Haugová, Erik Markovič, Zlata Matláková, Marián Milčák, Erik Ondrejička…  Odporúčam ich milovníkom poézie.

V akej kondícii je slovenská literatúra? Čo vás príjemne/nepríjemne v ostatnom (koronovom?) čase prekvapilo?

Budem hovoriť len o poézii – tá je fakt vo veľmi dobrej forme. Z toho mám radosť a čitateľské potešenie. Ak ma niečo mrzí, tak sú to vzťahy medzi  tvorcami; svet slovenskej poézie sa totiž rozpadá na poéziu jednotlivých skupinových záujmov,  ktoré si v konečnom dôsledku literárny proces parcelujú a následne prisvojujú.

Minulý rok ste prišli so zbierkou Viditeľnosť záhrady: veľké sklo (Vydavateľstvo SSS, 2021). Je náročná na pochopenie, čitateľ si ju musí „dávkovať“ postupne. Obsahovo je veľmi hutná, pritom má len 53 strán. Ako ste všetky myšlienky vtesnali do tak obmedzeného priestoru?

Snažím sa text čo najviac zahusťovať. Skracovať. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá a niekomu sa môže zdať, že moje básne v próze nadužívajú slová. Žáner básne v próze však neznamená rozvravenosť a nekoncentrovanosť.  Ak pritom robím nejaké žánrové presahy, napríklad smerom k próze alebo filozofii, snažím sa text vždy držať na uzde.

Po dlhej dobe vám vyšla zbierka básní, ktorá v názve neobsahuje žiadny tvar slova „svetlo“. Prečo ste upustili od tejto tradície?

Ak aj v názve slovo svetlo nie je, významovo v zbierke zostáva. Nezačína tým žiadne obdobie tmy. Zmena názvu vyjadruje isté posuny v poetike.

V rozhovore pre rádio Devín ste uviedli, že záhrada je zaujímavý fenomén, lebo nie je ani celkom „človekom ochočená“ ani divoká. Je niekde medzitým. Sú básne z poslednej zbierky tiež v takomto vymedzení, nachádzajú sa niekde medzitým?

Záhrada je veľmi vďačná téma. V doslovnom aj prenesenom význame slova. Možno však  otázka smeruje aj k tomu, nakoľko taký text o záhrade je básnicky ochočený a nakoľko rastie sám od seba ako divoká vegetácia.  Pre mňa text najprv vyrastá spontánne, je to vegetácia básnického textu, ktorá klíči kdesi v mojom podvedomí, môžme to nazvať akýmsi prírodným materiálom, ktorý sa stáva predmetom záhradníkovej práce.

Okrem motívu záhrady vás zaujíma aj motív skla. Čo vás na ňom tak fascinuje?

Sklo akoby žilo samo o sebe v symbióze so svetlom  Takže motív skla sa nachádza v susedstve svetla a prehlbuje trebárs aj imaginatívnosť záhrady. Básnický text je našim oblokom do sveta a bytia; priestorom, kde prebieha alchýmia slova a svetla.

V literárnom časopise Vertigo (4/2021) vám vyšiel zošit, celá príloha. Ako vznikala skladba Postkriptum? Čo by sme mali o nej vedieť?

Dalo by sa povedať, že je to akési básnické postskriptum k zbierke Viditeľnosť záhrady: veľké sklo. Cítil som, že  k témam a motívom zbierky chcem ešte čosi povedať. Vo svojej podstate takto treba chápať aj samotný význam slova postskriptum. Je to dodatok listu, text, ktorý je dôležitý a treba ho ešte dopísať… Čiže analogicky mojím listom čitateľovi bola Viditeľnosť záhrady… a jej postskriptom básnická skladba, ktorá vyšla pri časopise Vertigo. Obsahuje niektoré nové prvky poetiky a aj z tohto hľadiska je pre mňa špeciálne dôležitá. Veľmi si vážim, že mi Vertigo na tento experiment poskytlo priestor.

Do akej miery sa filozofi Martin Heidegger a Ludvig Wittgenstein podpísali na vašej tvorbe?

Sú to filozofi, ktorých obdivujem. U Heideggera napríklad najmä etapu jeho myslenia, keď sa dostalo do susedstva „spievajúcich básnikov“.  Človek by ho mal však čítať v origináli, lebo jeho texty, podobne ako básne, sú v podstate  nepreložiteľné.

Boli ste úspešný šachista. Ako ste sa dostali k šachu, ako dlho to trvalo a prečo ste sa rozhodli so šachom skončiť?

Šachu som sa v niektorých obdobiach života intenzívne venoval. V Malej encyklopédii šachu (Praha 1988) je dokonca o mne napísané heslo. Už dlhšie sa však o šach vôbec nezaujímam, hoci občas ešte premýšľam. Aké by boli možnosti šachu, keby sa hral napríklad  na troj- alebo dokonca na štvorrozmernej šachovnici alebo keby sme ho obohatili o neortodoxné figúry alebo stratégie?  Jednu takú neortodoxnú šachovú kompozíciu som pred pätnástimi rokmi poslal do olympijskej súťaže; medailu som síce nezískal, ale bolo z toho pekné medzinárodné umiestnenie. To bolo však moje posledné šachové vystúpenie. Šach je veľmi egoistický, je ako droga, siahnete po nej a už vás nepustí.

Čo robí filozof, spisovateľ a šachista vo voľnom čase?

Ak neleňoší v záhrade, tak tam pracuje a  potom sa  večer túla po pastvinách textov alebo premýšľa pri dobrom vínku.

Rozhovor pripravila Maja Jackobs Jakúbeková.