Ak môžeme niekoho označiť za plnohodnotného profesionálneho literáta, určite ním je Ján Štrasser. Obsiahol všetky dôležité funkcie, ktoré by mal literárne činný človek vykonávať: autor (básnik), prekladateľ, textár, publicista, kritik a redaktor. 

Len minulý rok mu vyšlo päť kníh*, tento rok zatiaľ jedna (preklad Natália Gorbanevská: Svet, ktorý sme nestratili, august august 2021), pracuje však na ďalších dvoch: prvou je preklad básní Paula Celana (v spolupráci s Petrom Zajacom), druhou je kniha rozhovorov s Martinom Bútorom. Vydavateľstvo Modrý Peter avizovalo antológiu Osamelých bežcov vo výbere Jána Štrassera nazvanú Sme (stále) príbuzní na začiatku, čo má byť 320 strán básní, výrokov a korešpondencie Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku s predslovom a doslovom Jána Štrassera a kresbami Jakuba Milčáka. A napokon: knihu rozhovorov s Jánom Štrasserom pripravuje novinár Karol Sudor. 

Zobrané spisy

Cieľom tohto článku však nie je pripomínať zásluhy Jána Štrassera pre rozvoj slovenskej literatúry, chceme upozorniť na knihu, ktorá mu vyšla koncom minulého roka a zostala takmer nepovšimnutá. Vydavateľstvo Modrý Peter (Peter Milčák, Levoča) vydalo Jánovi Štrasserovi súborné básnické dielo, kedysi nazývané aj zobrané spisy. Otváracie hodiny obsahujú 11 zbierok a nepublikované básne. Vzhľadom na to, že Štrasser ako básnik nikdy neriešil abstraktné témy, ale predvšetkým medziľudské vzťahy (najmä medzi mužom a ženou), je jeho poézia čitateľsky príťažlivá a aktuálna aj dnes.

Bagin o Štrasserovi

O Štrasserovej poézii na záložku jeho tretej knihy Denne (Smena 1981) literárny kritik Albín Bagin napísal: „Ján Štrasser píše typ inžiniersky presnej, analyticko-intelektuálnej poézie, ktorou sa priraďuje k autorom válkovského ustrojenia. Využíva pritom prostriedky, akými disponoval už predtým: paradox, protiklad, chiazmus, iróniu, metaforu, aktualizované frazeologizmy, možnosť presahu. No tentoraz chce nimi vyjadriť krehkosť a vratnosť reality, ktorá je úplná len vo svojej dvojpólovej dialektickej protirečivosti. A táto skutčnosť sa už dotýka nielen intelektu, ale celej bytosti či osobnosti súčasného človeka vrátane jeho pocitového sveta a senzibility...“

Šafranová o Štrasserovi

Recenzentka Lenka Šafranová v Knižnej revue (4/2021) o Otváracích hodinách napísala: „V súbornom diele... možno vnímať Štrasserov básnický vývoj počnúc zložitou obraznosťou ovplyvnenou konkretistickým „sypaním soli do zmyslov“ cez surrealistické inšpirácie až po civilnú výpoveď príznačnú zjednodušením metaforiky, usilujúc sa o to, aby zobrazovanej každodennej realite a všedným „sekvenciám“ dňa zodpovedal patričný spôsob stvárnenia jazykom.“

Na záver tohto krátkeho popularizačného článku vám ponúkame niekoľko básní Jána Štrassera, ktoré som takmer náhodným spôsobom vybral z jeho súborného diela Otváracie hodiny.

*Otváracie hodiny. Básne 1964-2020 (Modrý Peter 2020). Slovo blázon nepoužívam. Rozhovory s Jozefom Haštom (Artforum 2020). Preklady: N.V. Gogoľ: Revízor a iné hry (Ikar 2020). Alexej Slapovskij: Neistota (Slovart 2020). Oleg Sencov: Marketér (Artforum 2020).

 

Ján Štrasser

Otváracie hodiny

 

Tik. dnes v noci

prasklo vo mne pero

a tak vyšlo najavo,

že som na kľúčik.

 

Už nechodím.

Už ti nevyzváňam.

 

Otvor ma ostrým nožom.

Presvedč sa, že si mala 

pravdu. Mám 

o koliesko viac.

 

Nevymieňaj ma.

Zvládneš to sama.

Vždy si ma opravovala, 

skús to ešte raz.

 

Zaškrípem zubami,

rozhodím ruky,

pohnem sa.

Budeš vedieť, že je pol

zimného času. Tak.

(Práca na ceste, 1989)

 

 

Vtedy prídem, keď ti poviem: tu som.

 

Vtedy prídem, keď ti poviem: tu som.

Prídem, ak to vôbec ešte viem.

Možno pešo, možno autobusom,

možno prídem tak, že neprídem.

 

Vyskoč z okna, máš to: prídem isto.

Zahráme sa nebopekloraj.

Keď už, najprv prídem na nečisto.

Osvedčí sa, prídem naozaj.

 

Zahráme sa ešte letíletí.

Ak uhádneš, prídem ako vták.

Neuhádneš. Kde som odpovie ti

zrkadlo, to okno naopak.

 

Miestny dážď ti za oblokom žobre.

Je to, ako by som žobral sám.

Ak neprídem, máš to stále dobré:

Kým tu nie som, stále pruchádzam.

(Denne, 1981)

 

 

Medzi nami

 

Rev, ryk, vrčanie,

čoraz bližšie,

vtom ma našli,

vrhli sa na mňa,

spútali, vliekli preč,

prebral som sa schúlený

v rohu oceľovej klietky,

v druhom rohu žena, medzi nami

koberec, kreslá, video, slané tyčinky,

neaktuálne katalógy obchodných domov,

zvonku bolo počuť:

Dobre sa o nich starajte,

musíme ich zachovať ako druh.

(Práca na ceste, 1989)

 

 

Preťažené

 

Vstupujem do výťahu,

rozsvieti sa nápis

PREŤAŽENĚ,

POSLEDNÝ MUSÍ VYSTÚPIŤ,

ja som ten,

s kým to nejde,

vystupujem,

dvere sa zahryznú do seba,

kabína sa pohne nahor,

stojím, čakám, myslím si:

neuveriteľné, zasa raz niečo

závisí odo mňa.

(Práca na ceste, 1989)

 

Parte

 

Odprevadili sme ho do nemocnice,

domov sme prišli bez neho,

len s jeho zimníkom, oblekom, topánkami

(aké nepohodlné je umrieť

v januári), prijali sme sústrasť,

podpísali protokol,

začali vybavovať.

 

Potom bolo pár dlhých zimných dní,

potom bol ten najdlhší

a pri smútočnom obede som sa pristihol,

že si vravím:

„Celkom hladko sme to zvládli,“

a večer som sa pristihol,

že si na rube zvyšného parte 

píšem poznámky na ďalší deň.

(Práca na ceste, 1989)

 

 

Medzi nami

Všetko je láska medzi nami. 
Nežiadaj dôkazy. 
Všetko je láska. Medzi nami, 
dôkaz to pokazí.  
 

Všetko je láska. Zem sa krúti. 
V kúpeľni horí plyn. 
Stodvadsať malých zakopnutí. 
Stodvadsať opuchlín.  
 

Keď zahalený novinami mlčím 
a chcem byť sám, 
aj to je láska medzi nami 
napriek tým novinám.  
 

A keď sa k tebe hrnú známi 
a vo mne stúpa zlosť, 
viem, že tej lásky medzi nami 
je práve viac než dosť. 

 

Keď si v nás hrajú svoje drámy 
domáci hamleti, 
aj to je láska medzi nami. 

Neklam, že klame ti. 

 

Všetko je láska medzi nami. 

Alebo naopak. 

Všetko je, láska, medzi nami. 

Neveríš. Nechaj tak.