Dal som si záväzok znova si s chuťou prečítať knihy, ktoré mi v živote spravili najväčšiu radosť. Súvisí to s tým, že som mal v minulom roku vážny úraz, pri ktorom ma (podľa chirurgov) delili od nebytia iba centimetre. A tak mi je znova ľúto, že sa končí Siddhártha, Egypťan Sinuhe, Majster a Margaréta, 100 rokov samoty a mnohé iné knihy, ktoré boli literárnym zábradlím pri mojom dospievaní. Nezabúdam však ani na objavovanie nových pokladov.

Clayov most

Ako prvý by som odporúčal Clayov most od Markusa Zusaka (Ikar, 2019, preklad Otakar Kořínek).Hoci sa slovnú hračku z názvu originálu (Bridge of Clay) nepodarilo celkom preniesť do slovenskej podoby, je to vynikajúci román o piatich bratoch, ktorí dospievajú v značnom chaose iba kúsok od pádu na úplné dno ich domáceho predmestia. Prídu o matku a na dlhý čas aj o otca. Takže sa v skutočnosti nejedná len o stavanie fyzického mostu, ktorý stavia s otcom jeden z bratov Clay a zároveň mostu, ktorý treba znova vybudovať medzi otcom a synmi, ako vravia anotácie. Je to najmä most, ktorý vedie od obrovských tragédií naspäť do života, ktorý možno žiť a ktorému možno vari znova začať veriť. Román je plný tvrdej poézie a je vynikajúco preložený a majstrovsky zostavený tak, aby sa sila jeho príbehu a hraničných situácií naplno prejavila až v úplnom závere.

Laurus

Ďalším tipom na skvelé čítanie je Laurus Jevgenija Vodolazkina (Petrus, 2019). Putovanie stredovekého liečiteľa Laurusa má nádych lyrizovanej prózy a je veľkým, komplexným a kompaktným dielom plným toho, čo dobrá ruská literatúra obsahuje, vrátane fantazijného realizmu, pravoslávnej jurodivosti, vidieckeho zázračného bláznovstva, súvisiacej mágie a prekvapivej filozofickej múdrosti. Stredoveké citácie sú graficky odlíšené písmom podobným švabachu a aj vo výbornom preklade Valerija Kupkuje jazyk diferencovaný medzi dialektom spisovným a tým z čias Jána Hollého. Až dodatočne, po prečítaní, som si všimol, že meno Jevgenija Vodolazkina sa skupinovo skloňuje spolu s menami Márqueza, Eca a Hesseho a nevidím žiaden dôvod proti tomu čokoľvek namietať. 

Druhá naivita

Zo slovenskej tvorby by som odporúčal nové vydanie poetickej zbierky Druhá naivita Erika Jakuba Grocha (Skalná ruža, 2020). Po prvom vydaní (v roku 2005) básnik 15 rokov pôvodnú zbierku upravoval, až ju vybrúsil na naozajstný diamant slovenskej duchovnej poézie. Spoločným menovateľom zbierky by mohli byť asi najviac zo všetkého pojmy dobro, život, čisté tóny, hĺbka, meditácia, hľadanie, podstata, pokora a zmierenie. Iste nie som sám, kto radšej nachádza čosi iné ako je do nemoty kritizovateľný a kritizovaný svet ľudí. Ak si zbierku veľmi pozorne prečítate, možno ju (podobne ako ja) nebudete vedieť odložiť z nočného stolíka.