Ľahko sa smeje z obálok kníh, určených pre čitateľov a čitateľky obľubujúcich odpočinkovú literatúru, evitovky, červenú knižnicu, romance či knihy o mafii a zločine. Gýčové a nevkusné obálky k tomuto druhu literatúry patria a rozčuľujú len tých, čo ju nečítajú. Lenže čo s knihami, určenými pre náročných čitateľov? Čo s poéziou? 

Od poézie, literatúry určenej len pre najsčítanejšie a najkultivovanejšie publikum, očakávame aj vysokú kvalitu knižných obálok. Že na nich budú pracovať najlepší grafici či knižné dizajnérky a čitateľ sám od seba po nich siahne, pritiahnutý krásou, nádherným súladom písma a obrázku, pritlačí si ich k hrudi a uteká s nimi domov, aby si vychutnal perly ducha autora i majstrovstvo knižného grafika. Žiaľ, obálky kníh poézie sú často ukážkou dizajnérskeho nevkusu a diletantstva, príkladom toho, že obálku si navrhol sám autor a zalomil mu ju vydavateľ, prípadne jeho teta, ktorá vie zalamovať v počítači. Poďme teda na to a ukážme si, ako vedia poeti a poetky v spolupráci so svojimi vydavateľmi vyvolať des a hrôzu, na ktorú tak skoro nezabudnete!

Pavel Urban: Obrázky z raja Artis Omnis 2005

Básnik Pavel Urban umiestnil na obálku svojej prvotiny svoju vlastnú fotografiu, vďaka čomu túto knihu dnes už nikde nezoženiete. Z debutanta sa na istý čas stal uznávaný autor viacerých kníh poézie. V anotácii ku knihe mu vydavateľ napísal: „Kniha je zbierkou básní mladého, ale už ostrieľaného autora, ktorý je laureátom viacerých literárnych súťaží. Básne sprevádzajú autorove vlastné fotografie, ktorými primaľoval obrázky zo svojho raja. Podľa krstného otca knižky Petra Ničíka: Poetika Paľa Urbana pramení z očarenia ženou a krásy neviditeľného.“ Na knihu vyšla aj recenzia v Knižnej revue.

Juraj Soviar: Odkazovač. Slovart 2009

Juraj Soviar je textár, básnik a publicista, ktorý má na svojom konte tri knihy poézie a piesňových textov. Prečo umiestnil na obálku svojej prvotiny nahé ženské prsia je záhadou. Nič proti sexu a erotike, trápi nás však jedna otázka: koho chcel touto obálkou zaujať? Čitateľov alebo čitateľky? Recenzia na túto knihu nevyšla žiadna.

Ján Mičuch: Z blues do úst. Fama Art 2014

Ján Mičuch (1964) je skúseným autorom, Z blues do úst je jeho druhou knihou poézie. Nevedno prečo sa aj on rozhodol ozdobiť jej obálku nahými ženskými prsiami. Sociálny podtón zdôrazňuje fakt, že patria dievčine hľadiacej von vybúraným oknom. Dievčina je chudobná a preto si nemá čo obliecť? Niekoho čaká? Za niekým odchádzajúcim sa pozerá? Odpoveďou môže byť pesnička, ktorej notový prepis sa vlní naspodu obálky. Celkový dojem podporuje rukou načmáraný nadpis aj meno autora. Názov prvotiny je poetický, čiže nezrozumiteľný, rovnako ako celá obálka. 

Jozef Čertík: Dodatok k ruži Matica slovenská 2004

Básnik Jozef Čertík nás uvedie do kategórie autorov, ktorí na výzdobu obálok svojej poézie používajú kresby. Občas to vyjde, zväčša nie. V recenzii na knihu sa píše: „Našepkávanie krásy, tak znie názov jednej z Čertíkových básní, a to prakticky platí o celej knihe – akoby autor pozorne načúval, čo mu pošepne jeho estetické cítenie, estetická skúsenosť, a potom to placho zaznamenával.“ Bohvie čo mu našepkalo, aby použil práve túto kresbu. Čo to vlastne je? Jablko s očami? Alebo zadnica s očami? A čo je to v strede za otvor? Čo tým chceli básnik a vydavateľka Matica povedať?

Marika Smoroňová: Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba Matica slovenská 2016

Marika Smoroňová vydala len jednu knihu poézie a táto sympatická autorka sa tiež stala obeťou vydavateľstva Matica slovenská. Ktorý zodpovedný redaktor jej navrhol či poradil, aby si na obálku dala práve tento obrázok? To si nikto nevšimol, že je nevkusný až odporný? Kto ho nakreslil, snáď nie sama autorka? Kto si už kúpi a prečíta knihu s takouto obálkou?

Štefan Moravčík: Vruby do medu Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014

Určite nikto nepochybuje o tom, že Štefan Moravčík patrí k najlepším slovenským básnikom. Žiaľ, aj on uveril tomu, že kreslený obrázok na obálke najlepšie vystihne jeho poéziu. Takže tu máme ženské prsia, lono, hada a (pravdepodobne) odťatú mužskú hlavu na tácke. Autorom je významný výtvarník Emil Sedlák. Ak by bol tento obrázok v knihe, nič sa nedeje. Ak niekto vo vydavateľstve chcel čitateľov odpudiť od Moravčíkovej poézie, podarilo sa mu to vďaka tejto obálke dokonale. 

Peter Exploited Altof: Nie som básnik Yoli 2016

„Tuším, že by som sem mal napísať niečo múdre, niečo, čo vám zmení život, alebo vám ho aspoň pomôže inak vnímať, ale to ste na zlej adrese. Nie som Budha, dalajláma ani Majk Spirit. A vôbec, čo by ste chceli od devätnásťročného youtubera...“ Napísal youtuber Peter Exploited Altof a pri pohľade na obálku zbierky jeho poézie treba s ním len súhlasiť. Nikto od neho nič nechce a nech dá všetkým pokoj.

Stanislava Repar: Tichožitia Edition Ryba

Za túto príšernú obálku poetka a spisovateľka Stanislava Repar nemôže, je výsledkom snahy vydavateľa spojiť poéziu s výtvarným umením. Prečo však vybral maľbu akejsi vychudnutej ženy s tenučkým krkom, bez nosa a úst, nedokážeme pochopiť. Výsledok je však viditeľne odpudivý. Možno však ide o veľké knižné umenie, ktoré my zaostalí nechápeme.

Beáta Urvová: Každý si svoj meč do ruky... A hlavu hore Vyd. Beáta Urvová 2009

Opustíme knihy s ilustráciami na obálkach a teraz prichádza ženská poézia s obálkami, ktoré si podľa všetkého navrhli či vybrali samotné autorky. O knihe Beáty Urvovej v anotácii napísali: „Kniha je výberom poézie začínajúcej autorky. Zbierka sa venuje denodenným starostiam a radostiam.“ Obálka je fascinujúca svojou naliehavosťou a zároveň nezrozumiteľnosťou. Prečo si tá slečna odstrihla z vlasov? Je to jej denná radosť či starosť? Je to autorka? A čo znamená ten názov? Prečo sa spomína meč, keď slečna drží nožnice? Atď.

Monika Klus: Život Vyd. Monika Klus 2019

Pani Monika Klus si urobila radosť a sama sebe vydala knihu poézie. Aby všetci pochopili, o čom jej poézia je, všetko dala na obálku: zaľúbenú dvojicu, nad ňou rozkvitnutý strom a v popredí smutná žena s knihou v ruke. Svoju zbierku pomenovala Život, aby sme vedeli, že je o živote. Áno, aj takto sa to dá. Ďalšiu knihu už Monika Klus nevydala.

Soňa Sun Sajenková: Tu a teraz živá Vyd. Soňa Doróková 2019

Soňa Sun Sajenková je poetka, blogerka a dvorná textárka Márie Čírovej. „Autorka sa snaží nachádzať v prítomnom okamihu odpovede a prinášať ich na svetlo sveta formou básne,“ píše sa v jej miniprofile. Poetka sa teda v jednom z prítomných okamihov dala odfotografovať, farbu písma zladili s blúzkou a obálka bola hotová. 

Zuzana Kuglerová: Hraj sa so mnou Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016

Zuzana Kuglerová je renomovaná autorka, ktorá má na svojom konte množstvo kníh. Vo vydavateľstve SSS sa na jej ľúbostnej poézii pekne vybláznili – obálku tvorí nepodarená fotomontáž muža, ktorý na nahom ženskom chrbte fidliká slákom. Práca s písmom im tiež príliš nešla, nacápali ho tam ako sa dalo a bolo to.

Patrícia Brestovanská: Bezvetrie tichom Enribook 2020

Nevieme, čo znamená spojenie Bezvetrie tichom. Znie nám to podobne ako Mlčanie vlasmi alebo Trúbenie pieskom. Ale o tom sme nechceli. Obálka tejto knihy nás znepokojuje. Prečo tá žena na nás pozerá pomedzi prsty? Čo sa jej stalo? Prečo je to také temné? Máme sa báť? Ani keď sme si prečítali blog autorky Patrície Brestovanskej, v ktorom píše, ako vznikla jej kniha, nič sme sa nedozvedeli. Vraj je to poézia o ženách, ale u nás v redakcii máme pocit, že o zombíkoch.

Anna Ondrejková: Úzkosť Skalná ruža 2013

Anna Ondrejková je popredná slovenská poetka a Skalná ruža je zrejme najlepšie slovenské vydavateľstvo poézie. Zväčša majú úžasné obálky, ale táto im nevyšla. Niekto dosť nepodarene vyretušoval hlavu, ktorá trčala z kabáta a teraz to vyzerá, akoby ju ktosi odtrhol a čosi tam vyfučalo. Alebo nie? Je to umenie a my tomu nerozumieme? Aha.

Dana Podracká: Hlbiny slovenskej identity Marenčin PT 2020

Dana Podracká patrí medzi najlepšie slovenské poetky a vydavateľstvo Marenčin PT patrí medzi renomované a uznávané vydavateľstvá. Prečo na obálku knihy esejí umiestnili fotografiu mŕtvoly poprepichovanej šípmi? Je to vari obeť, ktorá sa vynorila z hlbín slovenskej identity? Alebo samotná slovenská identita? Je to nejaká metafora? Je to pre nás záhada. Kniha vďaka obálke určite zaujala čitateľov a tí ju nadšene kupovali a doma študovali v kruhu rodiny.

Jozef Urban: Život je frajer, ale ja som väčší Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016

Opúšťame slovenské poetky a ich pôsobivé obálky a náš výber zakončíme slovenskými básnikmi. Začneme tým najznámejším a najpopulárnejším – Jožom Urbanom. Ľahko sa robí obálka mŕtvemu autorovi, pretože do ničoho nemôže rozprávať. Vydavateľstvo SSS opäť predviedlo, čo dokáže v oblasti knižného dizajnu: z obálky na nás pozerá autor v slnečných okuliaroch, ktorý vyzerá skôr ako rozprávač vtipov, než básnik a spisovateľ. Pri nadpise použili prvé písmo, ktoré našli v počítači, aby bolo čitateľné, zospodu pridali trocha čiernej farby a bolo to. Tomuto všetkému by sa vyhol aj prvák na ZUŠ-ke.

Ján Marton: Život nie je pes, je to suka Hladohlas 2010

Ján Marton má za sebou už jedenásť kníh, nezabudnuteľnú obálku má však jeho básnická prvotina. V recenzii sa píše: „Napriek zrejmému bítnickému vplyvu je Marton osobitý, jazzové frázovanie mení na punk-rock a rock’n’roll.“ Reklamný mág David Ogilvy napísal: „Ak chcete, aby bola vaša kniha úspešná, dajte na obálku domáceho maznáčika, dieťa, alebo niečo spojené so sexom.“  Marton zvolil prvý prístup, nie sme však presvedčení, že na obálku svojej knihy vybral toho správneho domáceho maznáčika.

Dávid Matuš: „Bez sĺz by duša nemala dúhu“ Garamond 2016

Dávid Matuš je protikladom Jána Martona. Nie je žiadnym punk-rockovým buričom a na obálke nemá psíka, ale šálku čaju. Vo vydavateľstve sa veru natrápili, kým vymysleli túto obálku! Je skrz-naskrz pozitívna, akoby hovorila: Táto kniha je ako šálka čaju, zahreje i posilní... A tá práca s písmom! Tá nádherná kurzíva a úžasné úvodzovky! Dávid Matuš, hoci nie je buričom, im mal tento gýč otrieskať o hlavu.

Peter Fotta: Uprostred Európy Zaex 2016

Nevedno prečo básnik a filozof Peter Fotta dal na obálku svojej zbierky betónový stĺp, stojaci kdesi v poli a celé to výtvarne zušľachtil sivou farbou dokola. Zaex vydáva náboženskú literatúru, žeby to bol symbol čohosi metafyzického? Niečoho, čo nás presahuje? Ale čoho? Akú poéziu píše človek, ktorý si dá na obálku knihy betónový stĺp? Ani to nechceme vedieť.

Erik Šimšík: Čabajka a iné údeniny Brak 2017

Erik Šimšík by v tomto výbere ani nemal byť. Je to básnik, ktorý vie čo robí, provokatér, ktorý sa nebojí, umelec, o ktorom sa píše. Zrejme by sa však urazil, keby sa jeho kniha neocitla medzi najhoršími obálkami slovenskej poézie. Nuž sme ho sem zaradili. Pre vás ostatných: prosím, nedávajte na obálky svojich zbierok poézie zabité zvieratá, ani sa nefoťte v trblietavých sakách. Nevyzerá to dobre, je to odporné, je to gýč, nikto vás nebude kupovať ani čítať, iba ak Matúš Mikšík či Viliam Nádaskay.

Milan Richter: Tajomstvá dokorán Milanium 2008

Milan Richter je uznávaný spisovateľ. Na svojom konte má 17 kníh, poéziu vydáva aj vo svojom vydavateľstve MilaniuM. Nič z toho mu však nezabránilo produkovať zlé a odpudivé obálky. Tento scestovaný, vzdelaný a sčítaný človek si bez mihnutia oka dá na obálku svojej knihy sám seba, aby všetci vedeli, že toto je on, Milan Richter, a k tomu aj ilustračné obrázky, zobrazujúce obsah knihy - ženské oči, galaxiu, hradby a akési deti, skrátka, tajomstvá dokorán. A to všetko na čiernom pozadí, pretože iné farby sa mu práve minuli.

Milan Rúfus: Dielo V Milanium 2019

Toto si Milan Rúfus naozaj nezaslúžil. Ohromujúca a do očí bijúca typografická bezradnosť a príšerná farebnosť celej edície prezrádzajú, že grafický dizajn vydávania jeho súborného diela nedostal do rúk najlepší z najlepších (ako by sa na Rúfusa patrilo), ale amatér, ktorý sa ledva naučil obsluhovať počítač.

Ján Gavura: Kráľ hlad Skalná ruža 2017

Ján Gavura, guru slovenskej poézie, to, mierne povedané, prestrelil. Možno chcel, ako správny básnik, provokovať, ale chlap s puškou v rukách, na obálke knihy poézie nazvanej Kráľ hlad, okamžite vyvoláva otázku: „Do koho to chce strielať?“

Radovan Brenkus: Romanca s bludičkou Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005

Mali sme tu mŕtvolu dostrieľanú šípmi, básnika medzi mŕtvymi prasiatkami, aj telo bez hlavy, a našu púť obálkami slovenskej poézie zakončíme výjavom najexkluzívnejším: obesenou. Nevieme či mladou alebo staršou ženou, dievčinou či zrelou dámou, na obálku zbierky Radovana Brenkusa sa dostali len nohy dotyčnej nešťastnice. Brenkus nie je žiadny začiatočník a keďže knihu vydal vo vydavateľstve, kde si starosti s obálkami príliš nerobia, podarilo sa mu to, čo zatiaľ ešte nikomu: mať na obálke knihy poézie samovrahyňu.

Milé čitateľky a čitatelia!

Ak viete o obálke knihy poézie, ktorá vás prekvapila a zaslúžila by si, aby sa umiestnila v našej rubrike, pošlite nám ju na adresu: literat@literat.sk. Pomôžete tak slovenskej poézii i neborákom grafikom a grafičkám z rôznych vydavateľstiev, ktorí sa nevedia dočkať spätnej väzby na svoju skvelú prácu!