Recenzia

Biely tesák je plný toxickej 
maskulinity!

Obľúbený literárny kritik Matúš Mikšík sa začítal do najnovšieho vydania knihy Jacka Londona Volanie divočiny/Biely tesák a ohúrila ho surovosť a krutosť, ktorú v knihe našiel. Pýta sa: Ak nešťastný psík Buck našiel konečne človeka, ktorý mu dal lásku, o akú lásku ide?

Nevedno prečo sa obľúbený kritik začítal práve do Bieleho tesáka. Možno stretol na ulici psíka a zahľadel sa do jeho smutných očí. V každom prípade zažil šok! Hneď v úvode svojej skvelej recenzie píše: „Klasika Jacka Londona nezostarla dobre. Dokonca by som povedal, že v  súčasnosti ide o  knihu problematickú – tak z  literárneho, ako aj mimoliterárneho hľadiska.“

Literárne hľadisko

Rozrušený kritik sa na legendu americkej literatúry pozrel prísnym okom a ohodnotil jeho literárnu úroveň takto: "Z literárneho hľadiska je problematická celková (dnešná) nezaujímavosť –  príbeh je strohý, zápletka priamočiara, opisy prostredia pôsobia nevýnimočne." Kritik trafil klinec po hlavičke a všetci s ním musíme súhlasiť. Jediné, čo nám na obranu nebohého spisovateľa zostáva je pomyslenie, že Jack London to zrejme tak napísal úmyselne, pri plnom vedomí, že to tak chcel.

Mimoliterárne hľadisko

Nuž a potom sa obľúbený kritik pustil do mimoliterárneho hľadiska. Zo všetkých skvelých myšlienok, ktoré v recenzii sú, nás zaujala práve táto: "Problematická je aj zobrazovaná hierarchia – človek tu vystupuje ako „pán prírody“ (v Bielom tesákovi je označovaný ako boh), čo je, samozrejme, vystužované vzťahom subordinácie medzi mužom a psom. Žiaľ, presne takéto majetnícke správanie sa ku všetkému je to, čo nás priviedlo do klimatickej krízy – a presne tento prístup musíme zmeniť, ak chceme prežiť."

Čo na to psíčkari?

Obľúbený kritik našťastie okamžite navrhuje riešenie problému medzi človekom a psom: všetko zachráni láska. Nemala by to byť láska vertikálna, ktorá je "je vyjadrením podvolenia sa mocnejšej entite", ale "láska horizontálna ako vzťah dvoch rovnocenných partnerov... nie ako jej pán (prírody, teda psa), ale ako partner."

Je zaujímavé, že majitelia psov (áno, majitelia, inak ich nazvať nevieme) s touto peknou myšlienkou rozhodne nesúhlasia. "Pes žije vo svorke, ktorá má pána, zväčša dominantného samca. Tento pán (boh) dáva podriadenému členovi svorky nažrať a v podstate aj zmysel života. Ak sa pánom svorky stane niekto, kto len žerie a ešte pritom veselo vrtí chvostom, môžeme čakať, že klimatická kríza sa priženie ešte rýchlejšie, ako všetci čakajú", tvrdí časť tzv. psíčkarov. Väčšina z nich čítanie knihy Volanie divočiny/Biely tesák rozhodne odporúča.

Skvelú recenziu literárneho kritika Matúša Mikšíka nazvanú Zle starnúca klasika si môžete prečítať nižšie, zároveň vám odporúčame aj pozoruhodnú reakciu autorky a blogerky Miki Rosovej, ktorá tiež reagovala na túto recenziu.