"Kniha Martina Melicherčíka Mŕtva kaviareň je špecificky vtipná. Nebojí sa komentovať súčasné spoločenské dianie a život človeka v urbanizovanom svete s hravou ľahkosťou, z ktorej však preniká na povrch hĺbavá melanchólia. Aká je Mŕtva kaviareň napovedá jej názov: retro a živá zároveň, tichá a predsa plná ruchov; miesto živelných stretnutí, ale aj nepovšimnutého osamenia uprostred davu." Takto sa píše v anotácii o knihe Mŕtva kaviareň a vy si teraz môžete prečítať rozhovor s jej autorom ako a prečo vznikla táto pozoruhodná kniha.

Píšete už dlhší čas, dá sa povedať, že ste vyzretý autor, prečo ste vydali debut tak neskoro?

Lepšie neskoro ako skoro. Priskorý debut považujem za väčší problém. A snáď aj lepšie neskoro ako nikdy. Takže neskoro je najlepšie načasovanie! V slovenskej poézii si ho môžem dovoliť; je to len ďalšia knižka, ktorú si prečíta pár desiatok ľudí a ešte menej si ju kúpi. Takže to, že zbierka Mŕtva kaviareň, moja prvá s ISBN v tiráži, mi vyšla až po štyridsiatke, je nepodstatné. Úprimne, plánoval som to skôr, ale čiastočne to bolo vydavateľskými procesmi, ktoré som nemohol ovplyvniť, čiastočne si zato môžem sám, lebo som desať rokov nič nenapísal. V roku 2012 som do súťaže Básne SK/CZ prihlásil cyklus, ktorý vznikol ešte niekedy v roku 2002, kedy som ho aj poslal Petrovi Šulejovi do Vlny. Z uverejnenia však nič nebolo. Paradoxne práve v spomínanom ročníku súťaže bol predsedom poroty. Po desiatich rokoch si moje texty určite nepamätal, no vtedy už cyklus zafungoval a napokon vyšiel v zborníku súťaže. Uvedomil som si, že mi písanie chýbalo a vďaka tomuto „zadosťučineniu“, som pokračoval presne tam, kde som pred desiatimi rokmi skončil. Stačilo len prehrabať šuplík.

Vašu poetiku možno zaradiť do postmodernej lyriky. Kto zo súčasných autorov vás inšpiruje?

Nie celkom sa vyznám v hraniciach toho, čo ma inšpiruje robiť niečo aspoň trochu tak dobré, ako som čítal a toho, čo ma inšpiruje radšej to nerobiť. Je to spektrum relevantných vplyvov. V tej prvej časti sú, povedzme za posledné štyri roky, rané texty Cojota Carlosa, s ktorým sme uvažovali aj nad spoločnou knižkou, taktiež Ivan Štrpka a jeho cítenie poézie. Dávno predtým tam bol Ivan Kolenič, alebo projekt Generator X. Spektrum pokračuje aktuálnou produkciou slovenských a českých vydavateľstiev až na svoj druhý koniec, kde si hovorím, že takto asi nie.

Pripravujete niečo nové – ďalšiu knihu alebo aspoň dlhšiu ukážku do časopisu?

Som pred dokončením rukopisu ďalšej zbierky Na okruhu a chcem sa pustiť do hľadania vydavateľa. Rozpísaný mám aj dlhší text, s ktorým zatiaľ neviem, čo bude. Pracujem v podstate každý deň. Keď nič nenapíšem, tak aspoň škrtám a prepisujem, píšem si poznámky k nápadom. Niekedy však postačí nájsť aj jediné slovo.

Pracujete v oblasti marketingu. Prepájate túto komerčnú činnosť s nekomerčnom, ktoré je poézii vlastné alebo sa v básňach týmto javom vyhýbate?

Prepojenie je jednoznačné! Už na existenčnej úrovni, ktorá tvorí základ. A fakt, že v reklamkách sa to tvorivými ľuďmi len tak hemží, prepája tieto oblasti ešte viac. Poézia sa momentálne bez marketingu nezaobíde, nech si už pod ním predstavujeme čokoľvek. Marketing si bez poézie možno vystačí, ale zas potrebuje ľudí, ktorí sú kreatívni a chcú si to uvedomovať, realizujú sa písaním aj niečoho iného, než textov pre internetových robotov. Poézia súperí o pozornosť – a nielen s prózou a drámou v rámci literatúry, ale so všetkým, čo nám zaberá čas. Príliš sa jej nedarí.

Vždy ste chceli byť spisovateľom?

Možno som chcel byť niečo ako človek píšuci, ale nespomínam si, že by som sa motivoval statusom spisovateľa. No je to ešte komplikovanejšie, pretože som chcel byť aj človek kresliaci, dizajnujúci, robiaci hudbu, atď. Prichádzalo to postupne a stále sa to mení, niekedy aj niekoľkokrát za deň. Som rád, že žijem v kultúrnom priestore, v ktorom – napriek všetkému – je možné existovať s tvorivou obsesiou. Začalo to pomerne skoro. Nespomínam si presne.

Ktorí autori vás ovplyvnili? Existuje autor, pri ktorom ste si povedali, že môžete všetky svoje veci vyhodiť, lebo nikdy nebudete dosahovať jeho úroveň?

Zvláštna otázka. Fenomén inšpirácie umením je všeobecne prítomný, ale mne pripadá príliš akademický. Slobodnejšie je pre mňa vedieť sa inšpirovať čímkoľvek. A nielen umením, ale naozaj čímkoľvek. Možno by bolo jednoduchšie študovať literatúru a písať, no nie som si istý, či by ma to až tak bavilo. Asi by som ani nebol dobrý študent, ani nemal toľko nadšenia pre písanie. Nemôžem sa konfrontovať s kŕčovitými obavami, či bude text dosahovať niekoho úroveň. Stále je to viac vášeň než kariéra.

Považujete literatúru z nejakého dôvodu za vyšší druh umenia ako povedzme maľbu alebo hudbu?

Keby som odpovedal, že sú to rôzne dimenzie toho istého, pripadal by som si príliš ezoterický. Paradoxne to všaknajpresnejšie vystihuje moju predstavu o "fyzikálnej” podstate tohto problému. Ale teraz vážne; neviem si predstaviť, že by som o maliaroch uvažoval inak ako o básnikoch a skladateľoch. Je rovnako obdivuhodné, čo dokážu, keď sa im zadarí. Z môjho pohľadu sú umenia hierarchicky rovnocenné a to nehovorím preto, aby som sa nedostal do konfliktu záujmov. Pri písaní využívam zvuk a pracujem s obrazom. Ja v tom fakt nevidím priestor na súperenie.

Pre Literát.sk pripravila Maja Jackobs Jakúbeková