Víťazka literárnych súťaží Poviedka a Martinus Cena Fantázie Dominika Madro vydáva po debute Svätyne z roku 2019 novú knihu! V nej tentoraz zavítala do posmrtných ríš inšpirovaných fínskou mytológiou a predstavila originálny príbeh plný „bohov, polobohov, ľudí i temných predzvestí.“ Prečítajte si ukážku z knihy Dediči posmrtnej ríše, ktorej vznik podporil Fond na podporu umenia a ktorá vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Artis Omnis.

Drá drú kálí lej

(spev Drakalky)

Aatami Hnedozubý prišiel na svoj hrad v Drakalke po západe slnka. Zosadol z koňa za pomoci svojich mužov a trielil do hodovacej siene. Jeho mladá manželka Ljunara tam na neho čakala.

„Prečo sú stoly prázdne? Poslal som posla napred, aby ste nachystali hostinu!“ jedoval sa saan.

„Moje hviezdy mi povedali, že pokrm prijatý po západe slnka ostane v črevách navždy. Mohli by ti aj prasknúť,“ mraučala Ljunara, dievča drobné sťa svetelná bodka na nebi, dcéra prvej drakalskej lukostrelkyne Ljunyaraš, tak ju aj zapísali do saanovskej kroniky. Bez uvedenia otca. A keby aj do mien manželiek saanov vstupovali ich osudy, viala by za Aatamim Hnedozubým ako Ljunara Hviezdotárajka. Nikto jej nešváru rozprávať sa s hviezdami neprial, a už vôbec nikto jej neveril.

„Ljunara!“ zaručal saan. „Moje črevá sú ďaleko od tvojich sprostých hviezd! Tetti, slúžka života, zadrž moju ruku, lebo svoju pobláznenú manželku vyhodím z okna!“

„Dosť!“

Jeho sestra Killuni mu schmatla sadlovitú ruku, ktorou sa zahnal po vyplašenej Ljunare.

„Pusť ma, sestra!“ prikázal saan.

Killuni ho poslúchla. Napokon, neprišla sem ochrániť hlúpu švagrinú.

„Čo sa dialo v Šakľovci? Čo bude teraz?“

„Teraz sa najem, lebo tam sa len rečnilo,“ odvetil.

„Nie!“ vykríkla Ljunara.

„Akože nie, žena!“ Keď Aatamimu nečvachtalo v bruchu, dokázal nepríjemne zvýšiť hlas. „Musím sa posilniť, bude sa bojovať!“

„Jaspani chce rozprášiť tie vidmy zo Šakľovca?“ Killuni takmer zasvietil jazyk, keď vyslovovala slová o pomste.

„Čím si mám ústa napchať! Alebo chcete, aby váš saan zgegol od hladu?!“

Killuni ho mala chuť napchať do rozpálených pecí namiesto mastných kačiek, nie mu stále čumieť do napchatého gágora.

„Teraz nejde o tvoje brucho! Daj mi velenie svojich vojsk, ja budem za Dräkavrš bojovať ako ty nikdy!“

Killuni zavetrila príležitosť, ako sa dostať k bastardovi svojho otca, saana Ruutamiho Lovca. Ich matke Lykke sa hon na jediného bastarda nepodaril. Musím dokončiť, čo sa ešte ani poriadne nezačalo, vravela si Killuni v rozbúrenej hlave.

„Som síce hladný a pletie sa mi suchý jazyk, ale ja som saan a sláva pristane na mojich bedrách!“

Vtom Ljunara pošepla Killuni, že sa postará o to, aby sa dostala na čelo drakalských vojsk. Potom pošepla niečo Aatamimu a odobrali sa do jej komnaty. Killuni zostala v hodovacej sieni sama, iba s napätím väčším ako búrkový mrak. Neznášala Ljunyarašinu dcéru, jej pach úbožiačky a hlupane. Netušila, čo má za lubom, ak vôbec to žieňa dokázalo mať niečo za lubom. Čo však ak predsa len za tých pár manželských mesiacov akosi nadobudlo schopnosť poškrabkať saana tak, aby počúval a vyslyšal manželkine pery?

Po necelej hodine sa Ljunara vrátila aj s listinou podpísanou samotným Aatamim Hnedozubým a pojednávajúcou o tom, že Killuni zastupuje na bojisku saana Drakalky. Killuni ju schmatla, Ljunare sa nepoďakovala, nebolo za čo, mohla byť vďačná, že sa stala pomocným nástrojom, a rozbehla sa za Aatamiho hlavným veliteľom Jazorom. Zastihla ho v stajni, ako sa zhovára so svojím koňom. Za celý svoj život mal iba dvoch priateľov – meč nie, tomu nebilo srdce; koňa Arada a psa Verejina, ktorého však pred rokom štipol had. Jazor ho našiel s vyplazeným jazykom, očami vykrútenými dohora a so zmijou pod chvostom. Rozsekol ju napoly, nestihla ani zasyčať. Odvtedy nemilosrdne pretínal klzké telá všetkým potulným hadom. Aby už nikdy nikoho nepripravili o priateľa. A keď bol sám, volal svoj meč jeho menom. Verejin. Aj teraz, v domnení, že celý večer, až do rána, pokým nevyrazia k Šakaliemu temenu, bude sám, prehováral k svojmu koňovi: „,Arad, Arad, vojnu nerád. Ja viem. Ale zajtra zase na teba naložím svoj tvrdý zadok a Verejina a pôjdeme v ústrety krvi.“

„Jazor!“

Killuni nezaujímal dojímavý vzťah veľkého chlapa a jeho zvieraťa. Ukázala mu listinu a začala sa vypytovať.

„Kde sa zhromažďuje vojsko?“

„Na hraniciach so Šakalím temenom, veliteľka.“

„Kto zabezpečí zásobovanie?“

„Jaspani.“

„Ešte pred svitaním vlezte do každého domu, do každej chatrče, do každej lesnej skrýše a ozbrojte bojaschopných mužov, mládencov a chlapcov.“

„Ako rozkážete,“ odvetil Jazor, ale Killuni už bola preč. Akoby ju odniesla večerná hmla, čo sa dobíjala ku koňom.

Jazor si povzdychol. Videl Aatamiho a Killuni vyrastať a desil sa toho dňa, keď sa vedenia Drakalky ujme Aatami. Bol stále hladný, slintal a málokedy povedal niečo, čo sa nedalo zjesť. Zato Killuni lačnela po krokoch, akými kráčal jej otec, Ruutami Lovec. Zasiahol ju jeho záväzok manželskej vernosti. Nechcel žiť a pelešiť sa ako jeho otec, Eutami Predetný. Hľadela na Ruutamiho ako na fresky v svätyniach. Často sa vymotala z matkinho náručia, aby radšej postávala za dverami, za ktorými sa stretával Ruutami so svojou družinou nazvanou Smrť zbytkom. A hneď potom si zavolal dcérku k sebe, zasvätil ju do svojej zbierky mečov a dýk a brával ju na koni na najkrajšie miesta Drakalky. Lykke sa potom mohla kochať iba stále nedojedeným synčekom. Závidela manželovi, že ho dcéra zbožšťuje.

Utiekala sa k Jazorovi. Ten sa pokúsil pani upokojiť podobným príbehom zo svojho života, hoci išlo o jeho psa Verejina, no pocit z toho, ako mu na celé dni odbiehal za sučkou kuchárky Ibriny, bol rovnako bolestivý a ochromujúci.

„Dcéra nie je štvornohý slintavec!“ odvrkla mu.

O pár dní za ním prišla so slzami, prosila o odpustenie a triasla sa.

„Ruutami, Ru-utami,“ habkala, „už nie je ku Killuni a-ako otec... Postrapatí jej vla-lasy a nechá ju tak... Killuni musím u-utešovať... Ach, Jazor... zrazu by som bola šťastnejšia, ke-keby ma znovu mohla opúšťať a túliť sa k otcovi...“

Jazor už neskúšal pani rozpovedať nijaký príbeh, aj tak mohol rozprávať iba o Aradovi a Verejinovi a to boli zvieratá, nikto od nich neočakával bezúhonný manželský život. Ostal ticho. Sám si všimol na saanovi niekoľko zmien. Neusmieval sa, keď sa deti predbiehali, kto si sadne pri večeri po jeho pravici; jedol rýchlo a málo; odchádzal na lov bez družiny a jeho oči obrástli nové bielka a zreničky, celkom slepé voči rodinnému krbu. Lykke si zaumienila hľadať manželov cudzí život. Požiadala Jazora, aby striehol na Ruutamiho odchody. Lenže Jazor sľúbil vernosť saanovi a jeho manželke ako páru. Obom prisahal rovnakú úctu, poslušnosť, rovnako ostrý meč.

„Nemôžem sledovať saana ako mačka myš. A nikdy by som to neurobil ani na jeho príkaz voči tebe, pani,“ sklopil zrak.

Lykke sa teda vybrala loviť manželovo tajomstvo po Drakalke sama. Našla ho. Aj s tromi tajomstvami. A to už ju i Jazor musel poslúchnuť, lebo zákon o nemanželských potomkoch ustanovený Ruutamim Lovcom stál i proti nemu. Jazor nadránom prišiel s Lykke a ostatnými mužmi k chatrčiam, v ktorých ešte Eutami Predetný ubytovával svojich bastardov spolu s ich matkami. Muži vypitvali každú jednu chatrč, no už tu na nich čakal Ruutami sám. Mlčal. Až keď sa muži rozbehli k Zadnému lesu, zakričal: „Chlapcovi nič! Chlapca nechajte!“

Lykke usúdila, že druhého syna Ruutami miluje až na smrť, a tak započala hon na jediného bastarda. Jazor sa jej hlboko poklonil, ale i s vedomím, že môže  byť za svoju drzosť sťatý, odmietol osedlať Arada a prebodávať kríky, skrýše, domce, v ktorých by sa mohlo triasť nevinné dieťa.

„Nepatril som do družiny Smrť zbytkom a nebudem tasiť meč ani voči Ruutamiho nemanželskému synovi. Odpusť, pani.“

Lykke pohŕdavo zavrčala, no Jazora nepotrestala. Vyhostila ho z hodovacej siene, ale on i tak najradšej jedol z rovnakej misy ako jeho kôň a pes.

V deň vykonania Ruutamiho trestu, kedy mu odťali obe ruky a on prosil o celú smrť, ho Killuni, to dievča, čo si vytváralo svet vďaka jeho srdcu, prebodlo. A odvtedy sa začal Jazor obávať skôr Killuni na stolci saana ako Aatamiho.

Správa, že Killuni prevezme opraty drakalského vojska, ho v poslednú noc pred odchodom pripravila o pokoj.