Obľúbený spisovateľ Zvonko Lakčevič, rodák z Čiernej Hory, už tridsať rokov žije v Bratislave, no doteraz sa poriadne nenaučil po slovensky. Napriek tomu sú jeho knihy veľmi zrozumiteľné a najmä nesmierne zábavné. Po troch zbierkach poviedok, z ktorých sa stali zberateľské rarity, pretože mu ich ilustrovali najlepší slovenskí výtvarníci, Zvonko prišiel minulý rok s románom Maj nejm iz Luka. Ponúkame vám z neho prvú kapitolu napísanú v jazyku nazývanom "zvonkolika".

1.

Luka sa už asi pol hodinu vrtel pod perinom, a už zoparkrat hcel a i stat. Raz už mal a i obutu lavu papuču, ale sa zas zakril. Skušal si spomenut jaki mal plan na dnes. Pred tim ako zaspal nečo mal v hlave, a i celkom optimisticke to bolo, ale nemohol si spomenut čo. Inač pred tim ako zaspaval sa dostaval do podobnih nalad, lebo konstantno ho trapila nespokojnost zo všetkeho. A asi ked sa začinal vipinat z tog všetkeho, pomali zaspavat, tak bi ho oblejala a zababušila ta spokojnost, a i bi sa objavil neaki pozitivni plan. 

Kukol cez okno, už bol den, a zamrčal: „Aspon nebudem dnes tahat dažnik.“ Nekedi mu dažnik dost lezol na nervi, a i ked mal take prakticke vlasnosti. Povezme oprel bi sa nekedi o jeho ked nebol pobliže strom, alebo ked bi ho nečo zaujalo na podlahe, nemusel prstima škrabat po betonu alebo asfaltu. A daval mu a i taki klamni pocit istoti čo se zvjeratek tika, že psa alebo mačku odožene tim dažnikom. 

Raz videl a i taki akčni film gde jeden od hlavnih hrdinov odoženul krdo ftakov dažnikom na neake plaže. Asi to bole čajke a ne holubi, ked to bolo na plaže, mislel si. Určite to nebolo od Hičkoka, ten film dobre poznal. Najme prvu polovičku kukal už velakrat: kim ona neni v izbe a oni začnu naletavat, tu bi skončil pozeranje, to už stačilo. Ešteže vždi to kukal na TV a nemusel utekat z kina. Prave kvoli tomu a i nerad hodil do kina, kvoli utekanju. Skusil sa spomenut, ktori film nekedi pozrel celi a nemusel odist aspon na par minut. Ok, taki filmi gde sa obhmatvaju a pozeral to z mamom, to je jasne, to sa hambil, to bi otišel von alebo do izbe a nevratil sa do kim bi nevedel, že skončil film. Lebo vždi hrozila opakovačka, ked sa raz začnu boskavat a ophitavat, hiti ih to zas, ne? 

Film neni o realnem čase, že se viboskali a ophitali a stačilo a idu jest, može to bit druhi den alebo druhi mesiac a zas ih to hiti. Plus, dumal Luka, ak dodržavaju zasadna higijenicka pravidla, po boskavanju se umivaju zubi, to nevadi, ale po obhmatavačkama, a i ked bi nič dalej nebolo, ljudi sa spotia, a ide sa do sprhe. Vetšinom sa nesprhuju v plavkah a nahe ljude pozerat z matkom jak se sprhuju, to tež nebolo jeho zvikom. 

A i ked sa zvjeratka bal, skoro všetkih, ani Bejb nepozrel celu, trošku se hambil, že mu vždi vihrkle suze ked spjevaloDžinglbels. Bol to moc smutni film, abi sa pozrel do konca, jak Forest Gamp ked povie, že je trošku pomali, ale vie čo je laska. Forest Gamp Luke nevizeral pomali, a i ked si režiser trošku robil srandu z jeho, Luka vedel, že to je kvoli boks ofisima. Forest bol smutni, obetavi a pre Luku šikovni. Tež ho nedopozeral. 

„No asi ked som bol mladši neaki vestern.“ Počul pokašlavanje od vedla z obivački a skoncentroval sa na to, ak to „ked som bol...“ nepovedal zas nahlas. Nevedel na to prist, nigdi sa mu to nedarilo. Teraz už veril, že opčas nečo povie nahlas, zo začetku bi prisahal na všetko že ne, ale tolkokrat se už stalo, že od roznih ljudi počul, a i nektori mu vinadali, a i nektori skoro zinfarktovali, ked zrazu volačo zahučal. 

Zas sa otočil v postelje a pootočil vankuš, asi sa nespomene, ktori to bol vestern, ktori dokukal celi. Maril se mu Šejn, možno kvoli pesničke, marilo se mu, že othazal smer horizont. Opčas ked listoval brakove vesterne, čo braval vedla v trafike a listoval v parku, v dost ih na koncu pribehu hrdina odhaza, a nehava za sebou mesto, ktore vislobodil od nasilnikov, potencijalnu nevestu, stražcu stajni, z ktorim opčas pokecali ked kontrolovali aki je stav mustanga Bobija, ktori dobehaval iba na jeho piskot, psička, ktoremu hazal vihozeni stred 
 T-bonea, barbere a holiče, ktori mu davali info otomu, kedi sa zli hlapi pripravuju že ho dobehnu, atd. 

Luka asi najradše mal vesterne, asi i z praktickih dvovodov, apsencija smutnih scen, hrozostrašnih, a hlavne obhmatavanja. Tam a i ked sa kupali, tak to bolo v plne bojove zbroji, cez neaki Rio Grande, zahiteni za konjev hvost. Jak na to mislel, na ten Rio Grande, a ten hukot vodi, začelo ho tahat na malu. Ale ked ešte nebol pripraveni na stavanje, otočil sa z boka na hrbat, v ramci skromnih znalosti anatomije, ktora ho zaujimala iba z estetickog hladiska tušil, že tlak na mehir bude v tejto polohe najmenši a že ešte vidrži možno a i hodinu bez stavanja. 

Stavanje vobec nemal rad. Nemal rad ani zaliehanje večer lebo nekedi ani do rana nezaspal, vždi sa bal, že nedokaže zaspat a že sa bude celu noc nervirat, lebo nigdi bi nevstal, ked už ten sen neprihaza, a nečo čital alebo hocičo, lebo se bal, že premeška ten osudovi moment zaspavanja. 

Dost veci bral ako osudove. Povedzme, že to, že ho hitilo, že musi do kupelne na malu nebral ako osudove, ale že ho mišlenke privedla na kauboja, ktori se drži za hvost svog konja, ktori ho taha cez Rio Grande, takto už bol osud. Ale nebude teraz sudit ani sebi, ani se stažovat, uhovaj sudnost, hovoril si a stupil drugikrat to rano do lave papuče, mrmlajuc o Arhimedu a spojenimi sudmi. 

★★★