V novembri minulého roka uplynulo dvesto rokov od narodenia F. M. Dostojevského, čo poskytlo vďačnú príležitosť na nikdy nekončiaci spor o tom, či oddeľovať dielo od autora, alebo dielo naopak skúmať aj cez autorov život. Spúšťačom vášnivej diskusie bol rozhovor v Denníku N s českým literárnym historikom Martinom C. Putnom, ktorý Dostojevského označil za toxickú osobnosť, plnú nenávisti a zlých ideológií. Viacerí predstavitelia slovenskej literárnej obce to popreli a zhodli sa, že autor a jeho dielo naozaj nie je to isté. Prekladateľ a básnik Valerij Kupka zašiel vo svojej eseji Človek na rozhraní (Knižná revue 2022/01) ešte o kus ďalej a skúmal, aký môže mať autorova životná skúsenosť vplyv nielen na obsahovú, ale aj na estetickú stránku diela a dokonca na jeho prorocké schopnosti!

„[…] po osemmesačnom väzení v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade bol F. M. Dostojevskij.spolu so svojimi priateľmi, členmi revolučného krúžku M. V. Petraševského (krúžok Petraševovcov) a tajného literárno-hudobného združenia S. F. Durova, odsúdený na trest smrti. Trest smrti však bol hneď po prečítaní pred odsúdencami nastúpenými 3. januára 1850 na popravu zrušený. Cár mladých horlivých revolucionárov omilostil a schladil,“ píše Kupka hneď v úvode svojej eseje, od čoho sa odvíjajú i ďalšie úvahy o tom, že práve extrémne situácie v živote majú za následok, že človek začne vidieť „viac“, než ostatní, ale i on sám pred danou udalosťou. „V očakávaní popravy sa jeho pozemský čas čiastočne prelial za okraj pozemskosti, začal odbíjať sekundy, minúty z priestoru večnosti. Od tej osudovej chvíle Dostojevskij akoby žil vo dvoch časových priestoroch a pozeral sa na svet sub specie mortis a sub specie aeternitatis. Druhý zrak mu dal možnosť pozerať sa na svet očami mystického anjela smrti a konfrontovať toto videnie so svojím videním prirodzeným, pozemským,“ objasňuje ďalej.

Podľa Kupku vytvoril Dostojevskij aj vďaka tejto skúsenosti takzvaný polyfonický román, ktorý sa zrodil nie Dostojevským, ale v Dostojevskom. „Zdá sa však, že tento žáner má pôvod ani nie tak v racionálne a pragmaticky premyslenej stratégii autora, ako možno v jeho psychických predpokladoch,“ dodáva. To znamená, že „[…] základom Dostojevského polyfonického štýlu bola pravdepodobne jeho psychická indispozícia, ktorú spisovateľ využil v dielach […]“

Spolu s tým by sme, zdá sa, mohli našu nikdy nekončiaci polemiku, ktorú podľa Putnu vedú „iba štrukturalisti“, opäť rozšíriť a hľadať vzťah už nielen medzi životom autora a obsahom jeho diel, ale tiež medzi autorovou skúsenosťou a literárnou estetikou.

Niektoré reakcie na Putnov rozhovor od slovenských spisovateľov, historikov a filozofov si môžete prečítať na odkazoch nižšie:

Jana Beňová: Spisovateľ? Toxický pijan

Miloslav Szabó: Toxickí alebo chorí spisovatelia?

Michal Lipták: Aj toxický autor môže vytvoriť hodnotné diela

Esej Valerija Kupku si môžete prečítať tu: