"Mám pocit, že počas celého môjho aktívneho života priletí podchvíľou nejaká čierna labuť a oserie realitu," tvrdí obľúbený spisovateľ, publicista a hudobník Márius Kopcsay. Napriek tomu pesimizmu však pokračuje v tvorbe a pripravuje niekoľko kníh naraz, ako si môžete prečítať v nasledujúcom rozhovore.

Ostatná kniha Stena ti vyšla v roku 2018, odvtedy už ubehli takmer 3 roky a čitatelia určite netrpezlivo čakajú na tvoje nové dielo. Čo pripravuješ?

Predstava, že čitatelia netrpezlivo čakajú na nové dielo prozaika, je príjemná a pre umelca priam opájajúca. Fakt je, že pociťujem ako svoj dlh, že som už dlho nič nové nedokončil. Od vydania Asvabaždénia (2015, KK Bagala) uplynulo šesť rokov a Stena (2018, Marenčin PT) bola veľmi netypická kniha, navyše zúfalo nepropagovaná. Začnem projektmi, ktoré už sú „na spadnutie“. Potešil ma K. K. Bagala, keď mi jedného dňa poslal pdf s reedíciou mojich raných poviedkových zbierok Kritický deň, Stratené roky a Zbytočný život. Vyjdú v jednej publikácii a ako bonus bude kniha obsahovať jednu nevydanú poviedku z týchto starších čias. 

K.K. Bagala teraz so záľubou vydáva viac kníh v jednej, napríklad zosnulému Petrovi Krištúfkovi tak vydal v roku 2018 prvé tri knihy. Ako sa z odstupu 28 rokov pozeráš napríklad na svoju prvú knihu Kritický deň?

Je to zvláštna kniha. Aj keď sa mi v detstve a mladosti páčilo povolanie spisovateľa, v 90. rokoch som k nemu nejako cielene nesmeroval. Odrazu prišla prémia v prvom ročníku súťaže Poviedka ´96 a spolu s tým ponuka vydať knihu. A s ponukou aj pokušenie napchať do tej knihy svoje nazhŕňané úlety a doslova si vyskúšať, čo všetko papier unesie. Zniesol toho veľa. Niekomu sa to páčilo, niekto pocítil prudký odpor. Dnes sa píšu a vydávajú oveľa väčšie divočiny. Na druhej strane, ako autor by som chcel zažiť rovnaký pocit spontánnosti ako vtedy, keď som začínal.

Ďalšie knihy si v rýchlom slede vychrlil až po šiestich rokoch: Stratené roky (2004), Domov (2005) a Zbytočný život (2006) ti vybudovali pozíciu zaujímavého, veľmi otvoreného a zároveň aj vtipného autora, ktorý zábavne píše o neveselých veciach. Ako sa dnes pozeráš na tieto knihy?

Ďalšie zbierky boli učesanejšie. Ale Strateným rokom ešte nechýbala zmienená spontánnosť, navyše zbierka pôsobí veľmi kompaktne, čo je jej silná stránka. Zbytočný život už túto kompaktnosť nemá, tu už by som mal spätne k niektorým svojim textom výhrady. Teda, tie mám takmer vždy, mám na mysli väčšie výhrady.

Takže toto boli staršie veci v novom balení, čo tvoje nové texty?

Poviedka Voľnosť bude súčasťou Bagalovej kompilácie Iná láska. Po vlaňajšej účasti v zborníku Slovensko noir budem mať prózu Bobrík dospelosti aj v zbierke Slovensko komické. Do tretice – zastúpenie budem mať aj v knižke ekologicky ladených a krásne ilustrovaných rozprávok (názov sa ešte dotvára). Dodal som dva texty a veľmi sa mi tento žáner zapáčil. Mimochodom, dcérke rozprávam rozprávky takmer každý deň a väčšinou si ich priamo vymýšľam – niektoré som si už aj zapísal s tým, že s nimi niečo vymyslím.

Nechce sa mi veriť, že nemáš rozpísané alebo možno aj hotové niečo dlhšie. 

Dávnejšie som rozpísal a vlastne už aj takmer napísal romány Instantný otec a Dedoluško. Sú temer hotové, len s ich podobou nie som spokojný. Oba vychádzajú z môjho života, nie však celkom autobiograficky. Témou Instantného otca je vzťah hlavného hrdinu s otcom, ktorý opustil rodinu – a hrdina či chce, alebo nechce, kráča v jeho stopách a dopúšťa sa podobných hriechov. Dedoluško je zasa próza o vzťahu hlavného hrdinu a jeho dedka. Tu som sa pustil na nepreskúmanú pôdu a opísal som životné peripetie Dedoluška v rôznych historických obdobiach od monarchie až po dnešok. Nemám ambíciu písať historický román, nemám na to ani erudíciu, inšpirovalo ma rozprávanie starých rodičov, ktorému som v detstve možno ani nevenoval dostatočnú pozornosť, ale vidím, že vo mne zanechalo napísanú knihu. Nuž a do tretice: próza Karanténa vychádza z aktuálnych pandemických skúseností. Ale pustil som sa na tenký ľad dystopického žánru a opísal v nej slovenskú spoločnosť, ktorá v postpandemickom období dospeje do ďalšej temnej kapitoly svojho vývoja. V každom prípade by som nechcel celé svoje dielo zasvätiť antihrdinom a trtkom, ktorí majú rozopnutý rázporok a život sa im vyšmykuje z roztrasených rúk, hoci chápem čaro, ktoré mohli mať. Napísať čosi aj o iných ľuďoch a veciach, ale sviežo a bez moralizovania, to je výzva do ďalších temných čias.

Si jeden z mála autorov, čo sa venoval aj novinárskej publicistike, istý čas dokonca každodennej. Ako sa to dá spojiť s voľným písaním? Ako si na tom teraz s publicistikou?

Spája sa to veľmi ťažko. Časy Karla Čapka, v ktorom sa snúbili a symbioticky spolunažívali obe profesie, sú preč. Novinárčina je čoraz viac rutinná a mechanická práca, čo je dané ekonomickým vývojom. Trh sa vplyvom internetu a iných zdrojov informácií zmenšuje, navyše doň vtrhlo množstvo bulváru a konšpiračných médií – diskusia, čo je dôsledok a čo príčina, by asi prekročila rámec tohto rozhovoru. Každopádne dnešný novinár si popri svojej vyťaženosti ťažko hľadá čas na systematickú literárnu prácu, najmä keď vidím kolegov, čo behajú „do terénu“ a na tlačovky, vôbec by som si to nevedel predstaviť. Na druhej strane pôsobím už vyše tri roky v TASR, kde som nastúpil ako vedúci dokumentačnej redakcie – a to je relatívne priaznivá konštelácia hviezd – presnejšie bola, kým neprišla pandémia a s ňou spojený núdzový režim. Ale mám pocit, že počas celého môjho aktívneho života priletí podchvíľou nejaká čierna labuť a oserie realitu v momente, keď človek pocíti náznak spokojnosti. Popri viac-menej anonymnej práci v agentúre píšem ako publicista na náš web teraz.sk a v dobre predpandemickej som mal aj diskusnú reláciu Pohľad na oblohu. Azda sa ešte obnoví. Momentálne to osud zariadil tak, že som na materskej dovolenke. A ešte veta k publicistike – nikdy som nenapísal publicistickú knihu a teraz sa mi niektoré témy na takéto spracovanie priam ponúkajú.