Karlos Kolbas nepíše horory ani žánrovú literatúru, napriek tomu môžeme jeho prvotinu označiť ako najdrsnejšiu knihu minulého roka. Je zo života. Je o ľuďoch, ktorí žijú medzi nami. Je o Slovensku, ktoré nenájdete na facebooku. Autor, ktorý na strednej škole prepadol z literatúry, začal čítať knihy ako 21-ročný a po pár rokoch už začal vyhrávať poviedkové súťaže. O svojich poviedkach povedal: "Sú z bežného života, snažím sa písať reálne príbehy. Kedysi som písal veci, ktoré som zažil, ale to mi nešlo. Výsledok nebol taký, aký som predpokladal. Tak som uvažoval, že či je môj život taký nezaujímavý alebo čo. Ale keď som si vymýšľal od piky, tiež to nebolo ono. Potrebujem spájať niečo, čo som prežil, s tým, čo si vyfabulujem, vtedy dosahujem najlepšie výsledky, mne osobne sa to tak najviac páči."

Vďaka láskavosti autora a vydavateľa vám ponúkame dve poviedky z knihy Všetko alebo znič, ktorá súťaží o cenu mesačníka Knižná revue Kniha roka 2020 v kategórii Debut roka.

Nočná zmena

Alojz Pastier, sústružník z Vyšného Slavkova, bol chlap na správnom mieste, každému v robote vždy pomohol a poradil, aj peniaze požičal, len raz v živote mu ruplo v bedni a zabil matku. Tridsaťšesť bodnorezných rán kuchynským nožom na Štedrý večer. Až na tento jediný prehrešok bol dobráčisko od kosti. Nikto nemohol uveriť, že niečo také vykonal, ani sám Alojz tomu neveril, aj na výsluchu tvrdil, že precitol, až keď bolo po všetkom, matka ležala dolu tvárou na dlážke, jemu v tom momente prišlo zle a vyvrátil štedrovečerný obsah žalúdka rovno na ňu.

Takto to Hudákovi opísal Štefan Sládek, kolega údržbár. Príbeh vyrozprával len tak medzi rečou, ako odbočku v rozhovore, iba ako príklad toho, aký vie byť človek nepredvídateľný v stresových situáciách. 

Hudák sa napchával hrachovou kašou s opekaným párkom, no ani pri pomyslení na ovracanú mŕtvolu starej vráskavej ženy mu neprišlo zle. V tom čase sa už o svoje okolie príliš nezaujímal, medziľudské vzťahy mu boli skôr príťažou a ak aj dokázal byť v konverzácii istý čas duchom prítomný, tak iba vďaka nekonfliktnej povahe a prirodzenému taktu. Aj v tom momente iba sedel a počúval, občas prikývol. Sládek zanietene rozprával o budúcnosti svojho syna, dvanásťročného žiaka základnej školy na Tajovského ulici. Nahlas uvažoval, akú strednú školu by preňho vybral, aký druh športu a mimoškolskej aktivity by mu pristal. „Karate? Stolný tenis? Basketbal?“ Sládek nevedel, ale Hudáka ani nepustil k slovu, nevyzval ho, aby poradil, zaujal stanovisko. Koniec koncov, on Sládkovho syna nepoznal, tak načo? Sládka však poznal až pridobre – dráždilo ho, keď sa taký prízemný, hlúpy a bezcharakterný človek chcel podieľať na niečej budúcnosti. 

Zatvoril obedár a ústa utrel do rukáva. Vložil do vrecka zopár drobností a pobral sa do kotolne. 

Hľadel na ciferník a čakal. Ak ručička prekročí kritickú hranicu, vypustí paru ručne, cez ventil. Ak nie, počká do rána a pospí si, na hodinku-dve sa zvalí na matrac pod schodiskom. 

Ručička postúpila len o dva dieliky. Ešte päť a otočí pákou. Hudák sa zahľadel na rárohy v kotolni. Staré elektromotory a hrdzavé súčiastky, čerpadlá, ohnuté konzoly, deravé expanzné nádoby, oceľové tyče. Všade samý bordel. Ručička postúpila o ďalší dielik. S tým kotlom niečo je, premýšľal, takto nikdy predtým nehaproval. Ak by sa zapiekol poistný ventil, odstrelilo by veko a bolo by po srande. Chcel ísť do strojovne, v skrini s lajstrami vyhľadať servisnú knižku a pozrieť sa, kedy bol kotol naposledy servisovaný, aké súčiastky v ňom boli menené, všetko podrobne zapísať do šichtovky. Nevzal by si predsa na svedomie, ak by sa niečo stalo. 

Už iba dva dieliky a ručička dosiahne kritickú hranicu. Zrazu cez poistný ventil zasyčala para a tlak klesol na tri a pol baru. Hudák vypúlil oči a zmeravel. Veď chýbali ešte dva dieliky, nerozumel, ako sa mohol poistný ventil otvoriť a paru vypustiť. Stál s rukami vbok a zahľadel sa na ciferník. Čakal, či sa ručička nepohne smerom hore. Po piatich minútach to vzdal, otočil sa a vybehol po oceľovom schodisku. Na chodbe osvetlenej iba jednou neónovou trubicou zastal a rozhliadol sa. Hrachová kaša začínala účinkovať. Z vrecka vytiahol zápisník a tupou ceruzou si doň načmáral poznámku. Potom zamieril do strojovne. 

„To nemyslíš vážne,“ Hudák vypúlenými očami hľadel na Františka Ovšonku, zamestnanca patológie. Ten ani na chvíľu nezapochyboval, informáciu mal z prvej ruky, od sekretárky riaditeľa nemocnice, s ktorou chodil jeho syn. Hudákovi vystúpili na čelo kropaje studeného potu a nohy mal ako zo šúpolia. Popamäti spravil niekoľko krokov dozadu a sadol si na rozheganú stoličku. 

„Spravím ti kávu,“ povedal Ovšonka, ani nepočkal na odpoveď a nalial vodu do hliníkového ešusu, položil ho na elektrickú dvojplatničku a začal zlostne otáčať gombíkom na všetky strany, kým sa nerozsvietila kontrolka.

„Ono sa to dalo čakať,“ pokračoval Ovšonka. „Je to tu jak dakde v múzeu. Šecko staré a napiču. Ale prepustiť kvôli tomu ľudí nie je fér. Mohli vás preškoliť a dakde inde poštúrať. Vidíš, kým to mám na pamäti, nieže budeš popíjať, lebo podľa všetkého budú dávať fúkať, námatkovo, rozumieš. Neber to v zlom, len pre poriadok ti hovorím.“ 

No Hudák bol už myšlienkami na dôchodku. Sanitára Ovšonku poznal odjakživa a ako jedného z mála zamestnancov nemocnice si ho vážil a dôveroval mu. Vedel, že Ovšonka nikdy nerozpráva do vetra, o to viac ho informácia zasiahla. Keby mu to povedal napríklad Dušan Mráz, tlčhuba z vrátnice, len by kývol rukou a mal by to na háku.

Hudák sa pomaly dostával k sebe. Ovšonka zalial kávu a položil pred neho vrecko s cukrom: „Idem popratať pitevňu. Dopi, poseď a počkaj ma. Alebo sa zastav neskôr.“ 

Hudák mlčal, vzal lyžičku a nasypal si do kávy dva kopčeky cukru. Nemiešal, čakal a premýšľal. Čo si len so ženou počnú, keď ho prepustia? Kto vezme starého somára do roboty, tu, v týchto končinách? Už teraz ledva vyšli s peniazmi. Keby nebolo toho ručenia na synovu pôžičku, žili by si dobre a aj by si našetrili na zateplenie domu a nové okná, ako pôvodne chceli. Teraz majú hovno, všeličoho sa museli vzdať, uskromňujú sa na každom kroku. Prestal fajčiť, zrušil životnú poistku, predal auto aj prívesný vozík, lebo synáčik si zmyslel podnikať so stavebným materiálom, nabral úvery, postavil hangár, a keď mu to nešlo, vyparil sa za hranice a im ostali jeho dlžoby a hrdzavé železo. Hudák pri pomyslení na syna kopol špičkou bagandže do hokerlíka pod stolom. Naslinil ukazovák a pozbieral zo stola rozsypaný cukor. Demonštratívne ho roztrúsil po podlahe. 

Medzičasom zabudol na strojovňu a haprujúci kotol. Sedel v šatni za pitevňou a chlípal kávu z obitého hrnčeka. Ak by ich prepustili, dostane ešte dve výplaty a potom mu podľa zmluvy patrí trojmesačné odstupné. Takže päť mesiacov. A potom čo? Podpora? Ako to len povie žene? Zdravie má už teraz chatrné, situáciu so synom vzala horšie ako on, mozgová príhoda jej vykrútila polovicu tváre, zošpatnela a zošedivela. Keby sa mohol vrátiť o štyri roky späť, vyduril by darmožráča z chalupy a určite by bolo všetko inak. 

O pár minút už stál na nemocničnom dvore a opieral sa lakťami o hrdzavé zábradlie zarazené v asfalte. Odpľul si cez oceľový rošt do priekopy. Zahľadel sa na pätnásťtisícové mestečko. Na bezmesačnej oblohe nebolo ani stopy po vzdialených svetoch, bol tu len on a to neosobné ticho. 

Cez cestu prebehla mačka a stratila sa pod zaparkovanou sanitkou. Po chvíli ju nasledovala ďalšia. Hudák zavadil pohľadom o plechovú vrátnicu na betónových podvaloch. V malom bočnom okienku sa svietilo. Keby mal službu Jožo Ladecký, aj by sa zastavil na kus reči, ale k Uhríkovi ho to neťahalo. Ten len lúšti krížovky, ani naňho nepozrie. Občas pritaká, zo slušnosti, nič viac. Kašľať na Uhríka aj na jeho krížovky. Už sú mu všetky tie vedomosti aj tak nanič. 

Hudák cítil, že by sa mu uľavilo, keby sa s niekým podelil o nové zistenia, no zároveň sa obával, čo by mohli medzi kolegami spôsobiť. Až na pár výnimiek to boli chlapi pred dôchodkom. 

Vyhrnul si rukáv na ľavom predlaktí a pozrel na hodinky. Pol štvrtej. Všade naokolo pokoj a ticho, len on a obláčiky vodnej pary z komínov. Teplota mierne nad nulou, nadránom bude prízemný mráz. Mal by obísť výmenníkové stanice. Pozapisuje údaje a potom si v šatni ľahne. Nezaspí, ale aspoň si narovná zmeravený chrbát. 

Stál rozkročený v závetrí a ešte stále sa opieral o zábradlie. Chcel vykročiť k výmenníkovej stanici infekčného oddelenia, vtom niekde nad ním čosi buchlo. Hore bola vysunutá železobetónová doska podopretá na štyroch oceľových stĺpoch a priečelí hlavnej budovy. Hodnú chvíľu ju obchádzal, no ani pri najlepšej vôli nemohol dovidieť na jej vrch. Pozrel na budovu nemocnice. Zazdalo sa mu, že jedno z okien na siedmom poschodí je otvorené dokorán. Žeby onkológia? Spomenul si, že v centrálnej kotolni je hliníkový rebrík, no keď si predstavil úmornú cestu tam a späť... Navyše si vôbec nebol istý, či zvuk neprišiel z väčšej diaľky. 

Prešiel prázdnou vyasfaltovanou plochou a zabočil na slabo osvetlený chodník k infekčnému oddeleniu. Približne na polceste ho zaskočilo štipľavé vetrisko. Zasvišťalo pomedzi tuje a odfúklo mu čiapku z hlavy tak šikovne, až sa zdalo, že sa prihnal iba kvôli tomu. Montérska čapica spravila v tráve niekoľko prudkých premetov a stratila sa v hustej tme. Chladný vietor sa Hudákovi zahryzol cez riedke šediny do temena. Nemal najmenšiu chuť hľadať čapicu v tme medzi stromami a kríkmi, a tak ani nevybočil z chodníka. Dolu na infekčnom nájde baterku a cestou späť ju pohľadá. Zhíkol, srdce mu prudko poskočilo, lebo z krovia náhle vyskočila čierna mačka a skrížila mu cestu. 

„Piča skurvetá,“ zamrmlal a pobral sa ďalej. 

Cestu však meral zbytočne. Dúfal, že ten nešťastný zväzok kľúčov zabudol na stole u Ovšonku. Tam by boli v bezpečí. No ak ich niekde vytratil a nenájdu sa, pekne si zavaril. V tom prípade sa musia vymeniť bezpečnostné zámky na všetkých dverách, inak by sa do kotolní a prislúchajúcich miestností mohol dostať hocikto. Príde tak o dve-tri stovky, ak nie viac. Keď vlani stratil kľúče Kubašiak, strhli mu polovicu výplaty. Už len to by chýbalo! 

Snažil sa rozpamätať, kedy mal kľúče naposledy v rukách. Vzal ich vôbec, keď odchádzal z údržbárskej šatne? Ak nie, za všetko môže Sládek a jeho jalové reči o ničom. Jedného dňa z toho chlapa zošalie. Prečo práve on musí robiť s takým hovädom? Huba sa mu nezavrie, raz si to jazyčisko zoderie. 

Vošiel bočným vchodom do hlavnej budovy a zabočil k výťahom. Zbehol po schodoch do suterénnej šatne na patológii. Náramne mu odľahlo, keď zbadal kľúče na stole vedľa hrnčeka s nedopitou kávou. 

Dvere do sály boli odchýlené. Ovšonka stál pri nerezovom kontajneri. Do igelitovej tašky vložil pľúca, slezinu a hrabal ďalej. Pred niekoľkými rokmi si Ovšonka zriadil doma menšiu chovnú stanicu na vlčiakov a takto si privyrábal k mizernému platu. Hudák ho pri tejto chúlostivej činnosti nechcel vyrušovať, a tak sa otočil a zmizol v pochmúrnej spleti nemocničných chodieb.

„Aby ti krava zdochla,“ zaklial pri pohľade na Sládka, ktorý ležal na bruchu a odfukoval. Keď sa bolo treba poskladať na ležadlo, on jediný neprispel, a teraz sa tu rozvaľuje ako gróf. Ani len dvere sa neunúval zatvoriť, nožiská mu trčali rovno cez prah.

Šatňa pre údržbárov a kuričov pozostávala z dvoch miestností. Vo väčšej sa nachádzali plechové skrinky, stôl, stoličky, drevená lavica, chladnička a dve staromódne kreslá plné roztočov. Menšia slúžila ako zašiváreň s matracom a malým prenosným televízorom. Zvyčajne sa odomykala iba počas nočnej zmeny, lebo vtedy nechodili kontroly. Obe miestnosti boli v podstate len obostavaným priestorom pod betónovým schodiskom, ktoré viedlo zo suterénu na prízemie. Brloh bez okien a ventilácie, osvetlený päťdesiatwattovou žiarovkou.

Hudák tu strávil takmer tri dekády svojho života. Najlepšie roky zabil medzi kotlami a rúrami. Za ten čas mu pľúcami prešli hektolitre vodnej pary. Koľko mladých sa tu vystriedalo, porobili mesiac-dva a pošli. A dobre spravili. Starému Vidovi odfaklilo tri prsty, lebo sa snažil dotiahnuť dekel na výtlakovom valci. Jano Pelech spadol z rebríka a dochrámal si chrbticu. Pišta Sendecký sa priotrávil oxidom uhoľnatým a skoro umrel. Veľká zodpovednosť a malý plat. Namiesto metálu príde písomná výpoveď, podpísaná riaditeľom nemocnice, ktorý sa ani nebude unúvať prísť osobne. 

Hudákovi prišlo akosi nedobre od žalúdka, všetko vnútri sa mu stiahlo do jednej guče. Snažil sa prísť na to, prečo práve on, päťdesiatšesťročný chlap s reumou a cukrovkou, sedí s týmito cudzími nohami v brlohu pod schodiskom. 

Strhol sa, lebo si spomenul na čapicu. Schmatol baterku a vybehol na chodbu.

Bezmocnosť

Nadránom sa stará Laučíková zobudí na strašný lomoz a len tak v papučiach a spodničke zbehne dolu schodmi. Neverí vlastným očiam, jej najmladší syn si trieska v kuchyni hlavu o stenu. „Je len pol piatej a už mu niet rady.“ Zvyčajne robí neplechu až po raňajkách alebo pred obedom. Zakaždým len niečo rozbije, pokriví, poláme, kričí na susedov alebo kope do starého čuvača na dvore. Skríkne naňho:

„Prestaň, preboha!“ 

Zdá sa jej, že trieska o niečo silnejšie.

„Už si aspoň jedol?“

Materinský pud je materinský pud.

„A kávu si už vypil?“ 

Nedokáže tam len tak stáť a na nič sa nepýtať. 

„Nechala ťa Hanka?“ 

Ale on nič, len trieska ako durak. Nevydá pritom ani hláska, ani len nezastoná. Oči má privreté, ruky spustené. Stará Laučíková ho schytí zozadu za zápästia a snaží sa ho odtiahnuť od steny. Ona, stará, maličká a slabá, on, valibuk, čo sa ledva vprace do dverí. Ani s ním nepohne. Kmáše ho za ručiská a plače. Keď jej dôjdu sily, zošuchne sa na váľandu a dychčí, hľadí na syna. Siahne po modlitebnej knižke a niekoľkokrát ju pobozká, vyhľadá modlitbu za chorého a niekoľkokrát ju odrecituje. 

Buch.

Buch. 

Buch. 

Po chvíli ju monotónny zvuk natoľko opantá, že prižmúri oči a zadrieme.