V októbri získal Erik Ondrejička Prémiu Literárneho fondu za zbierku Volanie (Petrus, 2020). Ďalšia jeho kniha Za jedinou vetou (Ikar, 2020), ktorú vytvoril s ilustrátorom Karolom Felixom, sa ocitla medzi najkrajšími knihami Slovenska a získala Cenu ministra kultúry za ilustrácie a Zlaté pero. Volanie je prvou zbierkou obľúbeného básnika, v ktorej sa cieľavedome začal venovať voľnému veršu. Prečo sa tak stalo vysvetľuje v nasledujúcom rozhovore.

Váš autorský štýl je mnohostranný, témy, o ktorých píšete, sa rozvetvujú nielen do šírky, ale vnárajú sa aj do hĺbky...

Asi som príliš neposedný na to, aby som sa držal jednej témy a formy. Ako raz žartovne napísal Ivan Popovič v doslove mojej prvej knihy epigramov - maliar, ktorý dokáže celý život maľovať dva rovnaké údenáče si zaslúži obdiv, ale jeho život môže byť trochu nudný a asi aj smutný. Nevydržím dlho robiť to isté a román by som asi vysedieť nedokázal. 

Volanie vyšlo minulý rok a pozbieralo plno pozitívnych recenzií. Ako táto kniha vznikala, čo bol prvotný popud k jej napísaniu? 

Zbierka vznikala niekoľko rokov, jednotlivé básne som však nepísal ako cyklus alebo knihu. Záverečný výber bol dosť prísny a viac textov som nevybral ako vybral. Výber zrejme súvisí s tým, aká poézia ma v posledných rokoch čitateľsky a aj autorsky priťahuje. Najradšej siaham po veršoch, ktoré sú nadčasové a obsahujú aj čosi blízke, alebo priamo vyplývajúce z filozofického pohľadu.

Prečo ste zvolili názov Volanie?

Volá sa tak aj emblematická báseň zbierky. Je o zázname, ktorý letí vesmírom a hľadá niekoho, kto by ho vypočul, alebo objavil. Je našou smrteľnosťou premenenou na slová. Dôvod svojej misie nepozná, takže je vlastne naším vlastným príbehom, zakódovaným do záznamu, na ktorý sa premieňame. Jej prvý verš znie: Toto je volanie všetkým staniciam. Už pred knižným publikovaním bola táto báseň preložená do viacerých jazykov, možno aj preto mi jej text pripadá trochu ako volanie medzinárodné: This is calling all stations, Dies ist ein Anruf an alle Stationen, Ez a hívás minden állomásra kimegy, Ovo je poziv svim stanicama, Ова е повик до сите станици... Zrazu je to ako nápis Nevystupujte, kým vlak nezastaví v stanici... Lenže náš vlak zastavovať nezvykne. Len z nás je zrazu záznam, ktorý putuje inak a inam. 

Ženy najviac oslovuje báseň Lilith. Prečo?

To môžem iba odhadnúť. Báseň som písal s myšlienkou ponúknuť jedno z možných vysvetlení, prečo je Lilith podľa kabalistickej mystiky neviditeľná a démonická. Tou možnosťou je Adamova nevšímavosť. Po istom čase sa jej prestáva dotýkať, začína ju prehliadať a následne zmizne aj z jeho myšlienok. Lilith sa teda stáva neviditeľnou pre Adama, muža svojho života. Je to natoľko zásadné, že má pocit univerzálnej neviditeľnosti. A ktovie. Ak bol Adam jediným mužom na svete, neexistovala zrazu Lilith pre žiadnu inú ľudskú bytosť. Možno práve osobná skúsenosť s nevšímavosťou dôležitého človeka je dôvod, pre ktorý sa čitateľ vie s literárnym subjektom básne identifikovať.

Vo Volaní používate rýmy len na zdôraznenie cyklickosti niektorých procesov. Viazaný verš sa stal prežitkom, no vy k nemu stále inklinujete, hoci ukážkovo zvládate aj voľný verš...

Nie som si celkom istý, či sa zvuková architektúra v poézii stala jednoznačným prežitkom. Zostavovatelia zaradili moje básne do svetového výberu Universal Oneness: An Anthology of Magnum Opus Poems from around the World’ (360 básní 360 básnikov zo 60 krajín) New Delhi, India (2019), ako aj do WORLD POETRY Almanac 2017-2018 (100 súčasných básnikov zo 70 krajín). Do oboch si vybrali rýmované básne. To do jednoznačnej prežitosti básní s eufonickou výstavbou príliš nezapadá. Posledné roky sa však rýmovaniu venujem iba sporadicky, keď mám chuť si pre radosť v poézii zaspievať. Mám pocit, že po desiatich rýmovaných zbierkach som sa vo zvukovej architektúre, kombinovanej s obsahom, ktorý chcem vypovedať, dostal až na hranicu toho, čo som bol schopný v tomto spojení dosiahnuť.

Viete nám to nejako vysvetliť?

Zvuk je nositeľom istej emócie a v symbiotickej kombinácii s príslušným obsahom dokáže vytvoriť niečo výnimočné. Jazyk však má aj po zvukovej stránke svoje hranice. A ja cítim, že som sa dostal na miesto, kde možnosti eufonickej výstavby môj poetický jazyk ďalej nepustia. Poznám dosť slovenskej poézie, aj istú časť svetovej, ale príklady na ďalšie napredovanie, alebo smerovanie pre túto kombináciu nenachádzam. Tak skúšam nové cesty aj bez rýmov a je to pre mňa veľmi dobrodružná a nesmierne zaujímavá skúsenosť. Jej prvým výsledkom je práve zbierka Volanie.

Ján Gavura vás nazval „metafyzickým básnikom“. Čo to znamená? 

Ján Gavura veľmi láskavo a prajne hodnotil zbierky Krajina diamantov aj Volanie a pre projekt Veršeonline dokonca vybral a zostavil súbor mojich básní nazvaný Povedz iba slovo. Zrejme za metafyzické považuje najmä tieto tri zbierky. Zacitujem radšej pár viet z hodnotenia zbierky Volanie ako ju vidí spomínaný literárny vedec: „Niekedy sa stáva, že knihu v kníhkupectvách založia do nesprávnej sekcie. Ak by niekto po prečítaní Volania knihu založil do sekcie filozofia, teólogia – či tao-lógia – neurobil by chybu. Metafyzika a poézia si navzájom nekonkurujú, práve naopak – len ťažko si predstaviť lepšiu formu uchopenia toho, čo sa uchopeniu v jazyku vzpiera, ako využitím vlastností a schopností poézie. Táto kniha je kruh. Z ktoréhokoľvek bodu na obvode vidieť všetky ostatné body a zároveň sa dostavuje pocit, že napriek tomu, že sa dotýkame konkrétneho bodu, nevieme povedať, či sme na začiatku a či na konci. Dostavuje sa pocit kontinuity napriek tomu, že stojíme na rozhraní.“

Vo svojej tvorbe sa nevyhýbate ani spoločenským a politickým otázkam... 

Nemôžem povedať, že by mi bola občianska alebo spoločenská angažovanosť príliš vlastná. Takmer každé relevantné umelecké vyjadrenie nesie v sebe stopy doby, v ktorej dielo vzniká, ale angažované témy ma čitateľsky skôr unavujú ako tešia. Pre vyjadrenie môjho názoru na spoločenské pohyby a procesy som využil možnosti, ktoré ponúka fenomén epigramu. Napísal som dve knihy epigramov, v ktorých som reflektoval rôzne spoločenské témy a vraj celkom veselým spôsobom. 

Čomu sa venujete, keď nepíšete? Ako trávite dni?

Roky som aktívne športoval, závodne aj amatérsky som nabehal tisíce kilometrov. Po viacerých nie príliš vydarených operáciách kolien mi ostáva už len bicykel. Jazdím na ňom do prírody, fotím jej zákutia, píšem v hlave básne, premýšľam o svete. Doma čítam a stále sa trochu venujem aj mojej profesii, ktorou sú geodetické práce pre kataster. Stále spoznávam nové veci a študujem to, čo ma najviac zaujíma.

Pre Literát.sk pripravila Maja Jackobs Jakúbeková

Erik Ondrejička

VOLANIE

Toto je volanie
všetkým staniciam

Ak niekto náhodou
počuje tento záznam
letím absolútne
čiernou tmou
bez pojmu o smere
priestore
a čase

Volám všetky stanice

Letím nekonečnou samotou
a som smrteľnosťou
premenenou na slová

Neviem už
kde sa táto misia začala
a čo je jej cieľom
ale pamätám si moje meno

volám sa báseň

LILITH

Hoci to nemám ako povedať
ani napísať
tieto slová sú pre teba Adam

Asi je to už jedno
ale nezmizla som odrazu

Najprv som sa stala nehmotnou
po častiach
ktorých si sa dotkol naposledy

Keď si putoval prstom od šije cez vlasy
stredom čela
po nose až k ústam
k odtlačku na pere
a po brade dolu krkom
moja hlava prestala čokoľvek vážiť

Keď si sa prstami prešiel
od stredov chodidiel
až k trupu
ostali nehmotné moje nohy

Keď si sa posledný raz zavinul do mojich rúk
začali sa vznášať bez váhy ako krídla

Zvyšok tela ostal nehmotný
keď si ho ako sochár
modelujúci skutočnosť
na hrane možného
dlaňami dokončil naposledy

Nakoniec si mi znehmotnil prsia
oboma putujúcimi palcami
vtlačenými do tela
ktoré odvtedy nebolo telom

Chvíľu som bola nehmotná
no potom začal miznúť aj môj obraz

Na ktorú časť si sa viac nepozrel
tá zmizla úplne
Najprv zmizli moje oči
potom vlasy pery tvár telo ruky
a nakoniec aj nohy

Ešte chvíľu som bola v tvojej hlave
no už nie som ani tam

Teraz neexistujem

Nie som v tvojich rukách
v tvojich očiach
v tvojej hlave
a nie som ani v týchto slovách
ktoré sa podobajú na báseň

No niekde inokedy
a niekedy akoby tu
stále som
tvoja neskutočná Lilith