Presadila sa v IT sektore a svojou knihou Ženský algoritmus posmeľuje ženy, aby urobili to isté! Motivačná autorka Lenka Hlinková nečíta umeleckú literatúru, ale o to viac ju bavia prieskumy, analýzy a čísla. Náš spolupracovník Andrej Csino s ňou urobil rozhovor, v ktorom okrem iného prezradila, prečo ženy potrebujú IT a prečo IT potrebuje ženy.

O čom píšete v Ženskom algoritme?

O príležitosti pre ženy zaujímať sa o technológie, ako veci fungujú a zamestnať sa v jednej z najprosperujúcejších sfér v slovenskej aj globálnej ekonomike. Odhaľujem istú nespravodlivosť, ktorá sa vkradla do tohto odvetvia najmä pod vplyvom spoločenských predsudkov prejavujúcich sa najmä rozdielom v platoch mužov a žien. A tiež sa snažím otvoriť ženám oči v tom, že každá z nás do veľkej miery rozhoduje o svojom úspechu, že veľa vecí môžu dosiahnuť aj tým, že zmenia prístup - budú sa samy vzdelávať, začnú si vyberať nápomocných partnerov, budú si pýtať vyšší plat a nezahadzovať pracovné ambície kvôli materstvu do koša.

Čo vás vnútorne motivovalo k napísaniu knihy o ženách v IT?

Vlastná zvedavosť. Mala som za sebou 10-ročnú kariéru v IT. Na Slovensku aj v zahraničí som bola väčšinou jediná žena pri rozhodovacom stole. Začala som sa zaujímať, prečo. Podarilo sa mi dosiahnuť všetko, čo som chcela, rýchlo som sa dostala na manažérsku pozíciu, získala som uznanie zahraničného manažmentu, našla si prácu podľa mojich predstáv vo vysnívanom pulzujúcom Londýne. Preto len krútim hlavou, ak niekto komentuje moju knihu ako spoveď neúspešnej ajťáčky, ktorá sa hnevá na mužov. Opak je pravdou. Viacerí ľudia mi na mojej kariérnej ceste pomohli a pri písaní knihy som cítila, že toto je môj spôsob, ako vrátiť tú pomoc svetu naspäť.

Prečo si myslíte, že by mali vychádzať knižky ako je tá vaša?

Prečo by sa mal každý učiť na svojich chybách, ak nemusí? Autori non-fiction, medzi ktorých som sa knihou Ženský algoritmus zaradila aj ja, si dávajú námahu zozbierať veľké množstvo faktov a príbehov v snahe upozorniť na niečo, čo si v rýchlosti bežných dní nevšímame. Pre veľa ľudí to môže byť životným alebo kariérnym zlomom. Môj vlastný život ovplyvnilo a ovplyňuje niekoľko zásadných kníh. Dodnes, aj 3 roky po jej vydaní, mi niekoľkokrát mesačne príde správa od čitateliek alebo čitateľov, ako sa im kniha páčila, pomohla im ľudskou rečou pochopiť škálu pozícií v IT, nasmerovala ich v kariére alebo povzbudila na ceste na manažérsky post.

Dokedy bude svet žien a mužov rozdelený? Kedy to skončí?

Neviem. Ľudstvo rozmýšľa a koná veľmi krátkozrako, akoby sme nevedeli uvažovať nad rámec dĺžky vlastného života. Je to sebecké a asi potrebujeme prejsť nejakou evolučnou zmenou, aby to bolo inak. Vidieť to na príkladoch popierania holokaustu či ignorovaní klimatickej krízy. S právami žien je to podobné. Ženy musia byť stále v strehu, aby to, čo už je dnes samozrejmosťou, ostalo samozrejmosťou aj zajtra. Čiastočne však vieme aj my ženy veci meniť v náš prospech, najmä keď sa vymaníme zo zovretia škodlivých, zastaralých spoločenských predsudkov. Napríklad, že žena nie je technický typ, nemôže byť dobrá líderka, má sa zvŕtať najmä v kuchyni, okolo detí a v domácnosti. Tiež potrebujeme vykročiť z nezmyselných okov vlastného perfekcionizmu, ktorý nás brzdí napríklad v delegovaní úloh a znásobuje ťarchu na našich pleciach. Hotové je lepšie, než dokonalé.

Je niečo, čo vedia robiť lepšie  muži alebo naopak ženy?

Takejto paušalizácií sa vyhýbam. Práve z toho vznikajú rodové predsudky, ktoré ženám aj mužom automaticky prisudzujú sériu typických vlastností, akoby nebol každý z nás individuálny. Mojim cieľom je, aby na Slovensku každý mohol robiť to, na čo má talent a kde sa vidí, bez ohľadu na to, akého je pohlavia. Ženy by ocenili, ak by sa ich prestali v rozhovoroch pýtať, aké to je byť ženou programátorkou, ale len - aké je to byť programátorkou. Ide to dobrým smerom, stále viac žien je aj v politike, v manažmente. V slovenskej armáde je viac žien, než v slovenskom IT. Istým spôsobom je to dobrá informácia o tom, že bariér pre ženy už možno nie je toľko. Nejaké však stále nosíme vo vlastných hlavách.

Podporil mužský IT svet vašu knihu?

Ku mne sa dostali najmä tie dobré reakcie, niektorí kolegovia mi dokonca s technickou časťou pomohli a dali mi spätnú väzbu. Mala som však aj reakcie, že načo tlačím ženy do IT, prečo ich netlačím medzi smetiarov, aj tam je ich málo. Z môjho pohľadu je to zásadný rozdiel. Je dôležité, aby bolo v IT viac žien, pretože v tejto sfére sa robia a budú vždy robiť zásadné rozhodnutia s dopadom na celú spoločnosť. A keďže v nej tvoríme polovicu, mali by sme mať väčšie zastúpenie pri tvorbe týchto riešení a rozhodnutí, aby sa nestalo, že v konečnom dôsledku nebudú v náš prospech. Kontaktovali ma aj muži personalisti, ktorým kniha pomohla zorientovať sa v pojmoch, procesoch, názvoch pozícií a náplni práce.

Ako ste knihu vydali? Akú radu by ste dali tým, ktorí chcú vydat svoju prvú knihu?

Hotový rukopis som poslala ho do všetkých vydavateľstiev. S pozitívnou odpoveďou sa ohlásili dve a rozhodla som sa pre Slovart. Prekvapilo ma, že ďalších deväť mesiacov sme ladili text, vymýšľali a schvaľovali obálku a ďalšie formality, čo je vraj štandard. Štandardom vraj naopak nie je poslať hotový rukopis, stačí vraj ukážka a podľa toho sa vydavateľstvo rozhoduje, či do toho ide. Zo Slovartu mám neoficiálnu informáciu, že im tých ukážok a rukopisov chodí veľa a v priemere vydajú jeden zo sto. Do vydania prvej knihy by som však sama nešla. Nechcelo sa mi investovať do grafiky, tlače, nevedela som nič o distribúcií. Marketing si aj tak robí každý autor sám, s tým vydavateľstvo pomôže len v úvode pri krstoch. Mne veľmi pomohlo dať najprv prečítať knihu pár kriticky zmýšľajúcim ľuďom a reflektovať konštruktívnu kritiku v rukopise. Tiež fakt, že sama som vášnivou čitateľkou non-fiction žánru, mi pomohlo získať akýsi benchmark. Ale dnes by som aj tak veľa vecí už napísala inak. Myslím si však, že je nadčasová a som hrdá na to, že to nie je len ľahké čítanie k bazénu, ale podľa slov čitateliek, ktoré mi píšu, riadky, ktoré majú vplyv na ich životy.

Napíšete niekedy prózu?

Nie. Ja sama prózu nemám rada, nečítam ju. Človek by mal robiť to, čo má rád. Rada robím veci so spoločenským dopadom. Možno sa mýlim, ale po väčšine beletrie čitatelia siahnu v snahe oddýchnuť si, rozptýliť sa. Ja na tento účel preferujem Netflix. Mňa pri čítaní bavia prieskumy, analýzy, čísla, fakty. Teraz po Vianociach som dala šancu novej knihe od významného slovenského politického činiteľa, ktorého si inak vážim. Lenže tá kniha bola taká zlá, že ma odradila akúkoľvek prózu v najbližšom čase čítať alebo písať. Tento rok som bola autorkou dvoch odborných štúdií a mám námety na ďalšie dve knihy, ktoré si nechávam na obdobie, keď sa moja organizácia postaví na vlastné nohy a ja budem mať na to viac času. Nateraz pokračujem v posolstve svojej knihy prostredníctvom praktickej pomoci ženám i mužom.

Video s rozšíreným rozhovorom a autorskou ukážkou samotnej spisovateľky nájdete tu: