Príbeh docentky Barbory Palúšovej je provokatívny a možno aj drsný. Dvoch významných (internetových) recenzentov dokonca rozčúlil tak, že skoro dostali mozgovú mŕtvicu. Ostatní píšu o skvelom čitateľskom zážitku. Kniha Na brehu spieva dav mala ambíciu stať sa literárnou udalosťou tohto roka. Prečo ňou nie je?

Určite nie preto, že je zle napísaná, banálna či povrchná, prípadne atraktívnu zápletku kazí začiatočnícka štylistika či výstavba. Väčšina recenzií zdôrazňuje, že ide o špičkové dielo, majstrovsky zostrojené, premyslené, strhujúce až mrazivé. Naozaj pri nej platí, že ak ju začnete čítať, už ju nepustíte z rúk, pretože vás bude ťahať nielen rozprávačská zručnosť, ale aj zvedavosť: ako sa to skončí? Ako dopadnú účastníci toho všetkého?

O čom je kniha

Udalosť, ktorá spustila všetko ostatné, je nasledujúca: docentka Barbora Palúšová sa na ulici, za bieleho dňa, dostane do konfliktu z neznámym mužom. Má dojem, že na ňu chce zaútočiť a nastrieka mu do tváre slzotvorný sprej. Muž dostane anafylaktický šok, stratí vedomie a docentka celú záležitosť zavŕši tým, že sa naňho vymočí, pričom ju natočí kamera. Toto všetko sa dozvieme z jej rozprávania: čo udalosti predchádzalo a čo nasledovalo, aký mala motív a ako to celé interpretuje. Po docentke nasleduje rozprávanie muža, ktorý bol spolupracovníkom obete (dotyčný totiž upadne do kómy) a ako sa rozpútala mediálna poprava. Príbeh sa netočí do kruhu, okolo fatálnej udalosti, ale postupuje dopredu až k celospoločenskej katastrofe a zapájajú sa doň všetci dôležití účastníci: manžel, sestra, dcéra, kolegyňa, atď., pričom každý nám poskytne iný pohľad na Barboru, ale aj celú udalosť a svoju úlohu v nej. Toľko v krátkosti k deju.

Pišťankovsky výrazný debut

Kniha vyšla v októbri minulého roka vo vydavateľstve Ikar a ako prvý na ňu upozornil Dado Nagy v recenzii pre Knižnú revue. Nazval ju Pišťankovsky výrazný debut a hneď v úvode napísal: „Hoci tieto romány ani nemôžu byť protikladnejšie, spája ich nielen prepracovanosť a rozprávačská suverenita, ale aj naliehavosť a metaforickosť, s akou charakterizujú svoju dobu.“ 

Rozpad rodiny, mesta a spoločnosti

Robert Kotian v Magazíne o knihách napísal: „Debut Na brehu spieva dav je mimoriadne vydarené dielo, úplne porovnateľné s najlepšími tohtoročnými textami, a právom môže mať vysoké ambície pri budúcoročných oceneniach... Franka starostlivým výberom rozprávačov ďalších línií... nielenže rozširuje záber obrazu rozpadu jednej rodiny, mesta a spoločnosti, ale tým, že mení uhol pohľadu, dokompletizováva aj celkový obraz jednotlivých aktérov, neraz aj celkom nečakaným smerom.“

Otázniky a znepokojenie

V Denníku N napísal recenziu Patrik Garaj s názvom Driemajúca agresivita v nás. Podľa neho „kniha podáva správu o neurotickej a dezorientovanej spoločnosti.“ Rozhlasová redaktorka Soňa Koželová o knihe pripravila recenziu v Rádiu Devín: „Z knihy cítime istú životnú skúsenosť, znalosť ľudských charakterov i mediálneho prostredia. Dôležité je, že nič z toho, čo píše, nie je samoúčelné, ale zostáva podriadené téme... Je to kniha, ktorá vyvoláva otázky a znepokojenie, sama o sebe je témou a nemala by zostať nepovšimnutá.“

Výborne vykreslené postavy

Blogerka Ivana Zacharová na portáli Sieťovka napísala: „Vynikajúce, kompozične skvelo vystavané dielo so zaujímavým námetom a výborne vykreslenými postavami... jedna z top kníh, ktoré sa mi tento rok dostali do rúk. Autor zvolil netradičnú formu písania, nedbá na zaužívanú vetnú skladbu, ukladá slová tak, akoby chcel kamarát kamarátovi rýchlo vychrliť príbeh, ktorý sa mu stal, čím robí text jedinečným a výnimočným.“

Kŕčovitá a zle napísaná!

Toľko z pochvalných recenzií. Poďme k recenzentom, ktorí knihu absolútne odmietli. Sú dvaja. Prvým je Joe Zivak, recenzent z Goodreads, ktorý má vo svojom portfóliu množstvo bystrých postrehov o skvelej literatúre. Kniha Na brehu spieva dav ho však vytočila do zúrivosti. Tu je prvá veta jeho recenzie: „Kŕčovitá, zle napísaná a zúfalo nudná obrana konzervatívnych hierarchií na vrchole ktorých stojí samozrejme muž, prísny báťuška patriarcha.“ 

Perverzná idea máta autora

Joe Zivak pokračuje množstvom pohŕdavých a zhadzujúcich výkrikov a tvrdení, napr.: „Ešte jedna perverzná idea máta autora. Neustále nutkanie obrátiť optiku a z obetí urobiť vinníkov. Tak vlastne vznikol aj termín cancel culture. Keď niekto takýto urobí ťažký prešľap, tak namiesto priznania si chyby... sa všetka vina hodí na ľudí, ktorí sa voči nespravodlivosti ozvú... (autor) si také niečo nemôže dovoliť, takže napíše román, kde sú ženy slabé a potrebujú ochranu mužov, ale súčasne sú vinné za všetko. Napíše román, kde všetky pripomienky mocným, ktoré tí menej mocní vyjadrujú cez sociálne siete, sú cancel culture. Tejto pointe bolo v románe prispôsobené všetko.“

Ako za starých čias

Pri čítaní recenzie Joe Zivaka sa mi srdce rozbúchalo ako za starých čias. Už je to naozaj dávno, keď komunistickí recenzenti a kritici popravovali nevhodné knihy, ktorým sa podarilo prešmyknúť cez bariéru cenzúry. Vyťahovali nie odborné, ale ideologické argumenty. Písali alebo vrieskali z tribún o ideových prešľapoch, že autori nepíšu tak, ako sa má, ako diktuje línia strany a podobne. Joe Zivak sa literárnej úrovni knihy príliš nevenoval, utrúsil pár viet o tom, že autor nevie napísať dialóg a štruktúra rozprávania je stále rovnaká a to bolo všetko, čo si všimol ako odborník. Zvyšok recenzie sú ideologické výhrady, že autor napísal podvratné dielo, v ktorom je všetko zlé. Ten, kto knihu nečítal, môže z recenzie získať dojem, že v nej ide o znevažovanie a zosmiešňovanie žien, o ukazovanie prstom – aha, veď si (hrdinka) sama za všetko môže, prečo ošťala bezvládneho muža?

Kto je obeť a kto agresor?

Joe Zivaka pravdepodobne najviac zmiatlo, že z knihy nie je prvoplánovo jasné, kto je obeť a kto agresor. Že nejde podľa šablóny muž = agresor - žena = obeť. Docentka Palúšová je agresorka, prvá zaútočila, ale ona sama sa cíti byť obeťou, pretože už raz ju agresívny chlap napadol a dal jej facku. Odvtedy nosí so sebou kaser a preto ho aj použila. Chlapík, ktorý sa stal jej obeťou, bol jednoduchý sťahovák, muž z ľudu, papuľnatá žena ho vytočila a on zareagoval tak, ako ho vychovali, takže vlastne aj on bol agresorom, ale zároveň obeťou svojej výchovy, hoci jeho násilie bolo len verbálne. Ale na druhej strane bol dobrákom od kosti, chudobný muž, ktorý sa staral o svoju ťažko chorú manželku, zatiaľ čo docentka Palúšová patrila medzi vyššiu strednú vrstvu, žijúcu v dostatku a svoju skrytú agresivitu občas ventilovala na svojom manželovi. Tak kto je vinníkom? Podľa Joe Zivaka zrejme ním spomenuté konzervatívne hierarchie a prísny báťuška patriarcha.

Nastupuje Mikšík

Druhým recenzentom, ktorý knihu odsúdil a pochoval, je obľúbený kritik Matúš Mikšík. Je pozoruhodné, že napriek svojmu vzdelaniu a erudícii na nej nenašiel nič pozitívne. Ak je Joe Zivak recenzentský amatér, Mikšík je vyštudovaný profesionál. Svoju kratučkú recenziu tiež uverejnil na Goodreads, ale bohvieprečo v angličtine. Tu je celá: „a complete disappointment/the book has exactly zero characters - all of them are just chess pieces (and pawns at that), moved around by the author, all of them are just a mouth device for the author; the narration has no added value, it just (boringly) states what happened (apart from a few dialogues), and there really is not that much happening anyway - it feels like everything could be say on 15 pages, the rest is just tedious over-explanation; the premise is not that catchy if you have scrolled the internet a bit in the past couple of years; everything else that could make a good novel is non-existent." V skratke: kniha je nudná, dala by sa vyrozprávať na pätnástich stranách a neexistuje nič, čo by z nej robilo dobrý román.

Anasoft litera

Prvá príležitosť získať širšiu pozornosť prišla pre knihu s Anasoft literou 2021. Spoločensko-kritický román s aktuálnou a dokonca pálčivou témou, strhujúcim príbehom, zaujímavou výstavbou, odohrávajúci sa v súčasnej Bratislave, dokonca debut – no povedzte, koľko takých vzniká na Slovensku ročne? Kedy ste naposledy taký čítali? Napriek tomu sa román do prvej desiatky nedostal. A tak zanikla aj jeho šanca zaujať širšiu verejnosť. Zákulisné informácie hovoria o jednej z porotkýň, ktorá odmietla túto knihu v tom zmysle, že dobrá literatúra, hodná ceny Anasoft litera, by sa nemala vyjadrovať k aktuálnym, politikou zaváňajúcim, problémom. Čiže opäť tu máme stanovisko, ktoré literatúre predpisuje, o čom sa má vyjadrovať. Nuž a vďaka tomu vo finálnej desiatke nie je nič, čo by pripomínalo spoločenský román – teda okrem Naničhodnice Jany Juráňovej. Zvyšok sú poviedkové zbierky, knihy pozliepané z útržkov textov bez príbehu, jedna monodráma a jedno sci-fi.

Opäť Mikšík

Druhá príležitosť prišla s cenou Panta Rhei Awards, udeľovanou kníhkupeckým reťazcom začiatkom apríla. V kategórii Cena literárnej akadémie - beletrizovaná literatúra sa kniha Na brehu spieva dav stala naozaj horúcim kandidátom. O zisku ceny rozhodovala odborná porota v tomto zložení: riaditeľka LIC Miroslava Vallová, literárny promotér Dado Nagy, publicista a šéfredaktor Magazínu o knihách Martin Kasarda, publicista a komentátor Róbert Kotian a literárny kritik a publicista Matúš Mikšík. Opäť použijem zákulisné informácie, podľa ktorých boli traja členovia poroty za to, aby kniha získala cenu. Miroslava Vallová vyhlásila, že tento typ literatúry síce nie je jej „šálka kávy“, ale prispôsobí sa väčšine. Prekvapujúci postoj zaujal obľúbený kritik Matúš Mikšík. Vraj vyhlásil, že ak bude kniha Na brehu spieva dav nominovaná, odíde z poroty. Jeho emotívne vystupovanie proti tejto knihe zaskočilo nielen zvyšok poroty, ale aj prítomných zástupcov Panta Rhei, zasadanie bolo napokon prerušené a v náhradnom termíne sa uskutočnilo druhé hlasovanie. Cenu napokon získala Ivana Gibová a jej Eklektik Bastard. Zostáva však otvorená otázka: čo má obľúbený kritik Matúš Mikšík proti tejto knihe, keď proti nej tak aktívne vystupuje? 

Čo urobil Ikar?

Kniha Na brehu spieva dav tak prišla o ďalšiu vzácnu príležitosť zviditeľniť sa a získať čitateľov a vďaka tomu jej začal zvoniť umieráčik. Nepomohol jej výborne zvládnutý text, provokatívna téma, prekvapujúce obraty v deji, ani dobré recenzie. Dovolím si tvrdiť, že keby vyšla v inej, rozvinutejšej krajine, okamžite by podľa nej natočili úspešnú minisériu. A čo vlastne urobilo vydavateľstvo Ikar, aby podporilo jej predaj? Hneď si aj môžeme odpovedať: nič. 

V čom je problém?

Zavolal som teda Lucii Pastierovej Čarnej, mediálnej zástupkyni Ikaru a spýtal som sa, v čom bol problém, prečo knihe neurobili žiadnu propagáciu. Vari nevedeli, aký text im pristál na stole? Odpoveď bola: vedeli a knihe veľmi fandili, rozposlali ju všetkým relevantným médiám. Tak v čom je problém? Pýtal som sa. V autorovi, znela odpoveď.

Knihu zabil autor!

A sme doma. Pre tých, ktorí začali čítať až teraz, pripomínam, že reč je o knihe Na brehu spieva dav. Túto knihu napísal Michal Franka, čo je pseudonym autora, o ktorom nikto nič nevie a zrejme ani nikdy nebude vedieť. Naozaj nie je dôležité, kto to v skutočnosti je, muž či žena, starý či mladý. Fakt, že tento autor sa odmietol zviditeľniť, okamžite pochoval všetky nádeje, že z neho vytlčú nejaký marketing a podporu predaja. Nikdy sa nezúčastní besedy, nikdy neurobí poriadny rozhovor, nikdy sa nedá fotografovať, nikdy si neprevezme nejakú cenu, nikdy nepríde na besedu či čítačku, neukáže sa na Bibliotéke ani neurobí rozhovor pre rozhlas či televíziu. Pre vydavateľstvo je horší ako mŕtvola, je nepoužiteľný, pretože je to len prázdne vymyslené meno a to nikoho nezaujíma, ani distribútorov, ani kníhkupcov, ani čitateľov. Títo všetci potrebujú autora či autorku, konkrétnu osobu s tvárou a osobným príbehom a keď také nie je, otočia sa knihe chrbtom. Keď som sa Lucie Pastierovej Čarnej spýtal, prečo sa autor nechce zviditeľniť, povedala, že je to jeho osobné nemenné rozhodnutie. Vraj nechce, aby to narušilo jeho profesionálnu kariéru, pretože predtým napísal aj zopár odborných kníh.

Varovanie pre autorov

Nuž a to je smutný koniec príbehu knihy Na brehu spieva dav. Autor možno mal predstavu, že sa uchytí podobne ako Dominik Dán či Maxim Matkin a stane sa anonymným autorom bestsellerov. Lenže situácia sa už dávno zmenila. Dominik Dán bol prvým slovenským autorom detektívok a svoju skrytú identitu odôvodňoval tým, že ešte stále pracuje v polícii. To čitateľom úplne stačilo a navyše aj potencia tohto autora (dve knihy ročne) mu pomohla k vybudovaniu kultu. Matkin sa stal hlasom mladej nastupujúcej generácie čitateľov, ktorí už plnohodnotne fungovali na internete ako médiu a hltali magazín Inzine. Skrytú identitu odôvodňoval tým (ak ma pamäť neklame), že jeho rodičom by sa nepáčilo, že v jeho knihe je veľa sexu. Aj to čitateľom/kám stačilo, pretože v tých časoch slovenskú literatúru vydával len KK Bagala a šlo teda o čosi vzrušujúce. Takže milí literáti a literátky: ak nebodaj uvažujete nad anonymitou a pseudonymom, zabudnite. K písaniu patrí aj odvaha vystúpiť so svojou tvárou pred verejnosť a zúčastniť sa všetkého, čo vydavateľský cirkus od autora vyžaduje. Ak to nechcete podstúpiť, nájdite si inú zábavu.

Vypočujte si Na brehu spieva dav!

Tí, ktorí knihu ešte nečítali a sú na ňu zvedaví, majú jedinečnú príležitosť vypočuť si ju v rozhlase! Rádio Devín vám z nej vo svojom archíve ponúka čítanie na pokračovanie. Tu je link: