Forróv silný literárny talent a slabý pud sebazáchovy sú výnimočnou kombináciou, bez ktorých by kniha Zlatá horúčka nemohla vzniknúť. Tomáš Forró Venezuelu navštívil niekoľkokrát, naposledy v marci 2020 - v čase kedy už v krajinu opustili zahraniční reportéri aj neziskové organizácie. Po predčasnom a dramatickom úteku, tesne pred uzavretím hraníc kvôli pandémii, však v rozhovoroch s aktivistami, majiteľmi baní či utečencami pokračoval aj na diaľku. Ponúkame vám niekoľko ukážok z textu knihy, ktorá práve vychádza v Knižnej edícii Denníka N.

Utečenci

Keď Yesika so svojím sprievodom vyjde po poľnej ceste na otvorenú savanu, všimne si ich vojenská hliadka vzdialená pár stoviek metrov a začne na nich strieľať. Vystrašení prevádzači jej vtedy dajú na výber: ak sa chce útekom zachrániť, musí sa zbaviť buď svojej batožiny, alebo dcéry. Yesika okamžite pustí na zem celý svoj majetok, vezme vyčerpanú Evangelínu do náručia a beží.

Drámu mladej aktivistky unikajúcej cez zelenú hranicu do Brazílie opisuje aj opozičný mediálny portál El Estímulo v článku zo dňa 25. februára 2019. V predošlé dni reportéri natáčali s Yesikou šot v jej rodnom meste Santa Elena. Bola jednou z mála, ktorí sa odvážili ukázať svoju tvár na kameru počas miestnych pouličných protestov.

Protestov, ktoré ukončili ozbrojené sily venezuelskej vlády salvami ostrej munície do vlastných občanov. Na uliciach po nich zostali ležať desiatky mŕtvych a zranených.

„Prosím vás, nevypínajte sa! Nechoďte preč! Prosím, pomoc!“ Novinári jej nemali ako pomôcť, ale aspoň s ňou udržiavali kontakt cez aplikáciu WhatsApp. Sledovali, kde sa nachádza a ako postupuje na ceste do bezpečia.

Potom sa spojenie s Yesikou prerušilo.

Do regiónu som prišiel presne rok po týchto udalostiach, vo februári 2020. Boa Vista leží v Brazílii skoro na rovníku, na konci Veľkej savany, kde vyprahnuté juhoamerické pláne pomaly obkľučuje nekonečná, vlhká Amazónia. Celú tú obrovskú pustatinu bolo cítiť už z lietadla a počas niekoľkých hodín nočného letu ponad ňu nebolo vidieť na zemi jediné svetlo. Potom sa na horizonte objavil osamotený žiarivý objekt so zvláštnym prstencovitým tvarom a lietadlo začalo pomaly klesať smerom k nemu.

Tak ako iné mestá na kontinente, aj Boa Vista bola pokusom nanútiť geometrický poriadok a racionalitu okolitej divočine, dôkazom víťazstva novej civilizácie, ktorá sa v 19. storočí zbavila európskeho kolonializmu. Urbanisti sa inšpirovali pôdorysom Paríža, a tak uprostred polopúšte vyrástli široké polkruhovité bulváre pretínané lúčmi ulíc a medzi nimi pravidelné štvorcové bloky menších uličiek. Mestská geometria sa zbieha k centrálnej budove miestnej vlády, odkiaľ sa mal šíriť pokrok za hranice mesta, do tisícov štvorcových kilometrov nehostinného územia naokolo.

Tým sa však podobnosti s Parížom končia. Na tomto kontinente sa dávno skončilo aj storočie nádejí. Dobyvateľov z Európy vystriedali generácie ich potomkov a nefunkčnú koloniálnu administratívu nahradili podobne skorumpované samostatné republiky, len svoju agendu doplnili o nacionalizmus.

Honosné centrum a bulváre v Boa Vista sú cez deň takmer ľudoprázdne; v noci nebezpečné. Ľudia ponechali geometriu napospas žeravému slnku a stiahli sa na okraje mesta, do bohatších štvrtí a za betónové ploty s žiletkovým drôtom, alebo do bedárskych štvrtí. Aj dnes, 130 rokov po jej založení, je Boa Vista jediným sídlom široko-ďaleko, ktoré možno nazývať mestom. Vedie do nej len zopár ciest a okolo lenivo preteká plytká, piesčitá rieka. Moja domáca spomína, ako syn jej predošlých nájomcov pribehol domov v plavkách a s pohryzenou nohou, keď ho v rieke napadli dravé pirane. Bez štipky súcitu poznamená, že musela utierať po celom dome krv, a potom mi s ospravedlňujúcim úsmevom naleje ďalší pohár vychladenej ovocnej šťavy.

Boa Vista je od Venezuely vzdialená viac ako dvesto kilometrov. Napriek tomu je jej vstupnou bránou. Odtiaľto vedie cesta k jedinému oficiálnemu priechodu cez spoločnú hranicu, hoci tá má dĺžku 2 199 kilometrov. Všetko ostatné je nepreniknuteľný prales, savana a stolové hory. Cestičky cez ne poznajú len miestni indiáni, pašeráci a armády oboch krajín.

A čo je najdôležitejšie, v Boa Vista uviazli tisíce utečencov z Venezuely, čím v priebehu pár rokov prudko zvýšili jej populáciu. Peniaze im väčšinou stačili akurát na príchod sem, potom ako vyplatili prevádzačské agentúry a skorumpovaných venezuelských vojakov z cestných stanovíšť rozsiatych po celej krajine.

Kedysi to boli členovia strednej triedy žijúci na strážených sídliskách, svoje deti posielali študovať do USA a Európy. Potom sa vo Venezuele začala kríza, prerušovanie dodávok benzínu, vody a elektriny, neskôr aj potravín. Nasledovala erupcia násilia a zločinu na uliciach miest. Príbehy utečencov sa podobajú ako vajce vajcu: keď sa to už nedá vydržať, rodiny postupne predajú, čo sa dá, zamknú svoje apartmány na upadajúcich sídliskách a vydávajú sa na útek. Tí šťastnejší začnú nový život u príbuzných niekde vo svete. Väčšina však napokon dorazí len do susednej Kolumbie či Brazílie, a tam sa ich cesta skončí.

S každou novou utečeneckou vlnou sa zrazu v Boa Vista zaplnia penzióny a biznishotely. Prišelci z Venezuely sa na začiatku kŕčovito držia svojho niekdajšieho života a spoločenského statusu, no ako míňajú posledné úspory a zvyšky sebaúcty, postupne sa sťahujú do lacnejších prenajatých domov a bytov. Ak sa im rýchlo nepodarí v cudzej krajine uchytiť a nájsť si prácu, nasledujú ďalšie sťahovania do čoraz odľahlejších štvrtí a potom do slumov.

Tí najchudobnejší končia v utečeneckom tábore, v špinavých stanoch rozložených neďaleko autobusovej stanice, okolo ktorých hliadkuje brazílska armáda.

V Boa Vista napokon stretávam aj dievčatko s veľkými mandľovými očami. Od svojej mamy sa nepohne ani na krok. Keď ju ponúkam európskymi cukríkmi, chytí sa matkinej sukne ako vyplašené zvieratko a bojazlivo na ňu pozrie.

Žena je dramaticky krásna. Dlhé havranie vlasy a vystúpené lícne kosti prezrádzajú indiánskych predkov. Na jej dokonalom vzhľade pôsobia znepokojivo len oči, v ktorých sa usadil hlboký smútok.

Dcérku posmelí úsmevom a nežne sa dotkne jej šije: „Nezabudni poďakovať.“ Evangelína si opatrne vezme dva kúsky, jeden podá Yesike a druhý si strčí do úst. „Hello. Thank you.“

Aj ony sa dostali len sem. Tri hodiny cesty od hraníc, cez ktoré pred rokom utiekli zo svojho mesta tam na druhej strane. Stihli to tesne predtým, ako prišli Yesiku zavraždiť členovia bolívarovskej tajnej služby z jednotky známej ako eskadra smrti.

Neznesiteľná horúčava, ktorá preniká každým pórom tela a okamžite z neho vysaje vlhkosť: teplota v Boa Vista presahuje 40 stupňov v tieni. Bez vody sa dá prejsť sotva pár sto metrov. Potom prichádza dehydratácia, malátnosť a závraty.

Cesta pomedzi štvorcové bloky nízkych domov a tropickú vegetáciu v pustom centre ma v prvý deň privádza až k rieke, ktorú lemuje úzky pás džungle. Na druhom brehu sa začína pustatina s riedkou trávou. Je tu prázdne mólo, v diaľke vidieť most. Rýchlo sa vraciam späť s pľúcami plnými zadúšajúceho, horúceho a suchého vzduchu s prímesou výfukových plynov, hnijúcich odpadkov a prachu. Je to nezameniteľná vôňa latinskoamerických trópov. Vryje sa do pamäti ako miestna červená hlina, priepastné spoločenské rozdiely a fazuľa s dusenou ryžou.

Postupne sa prispôsobím klíme nížinnej savany aj životnému rytmu miestnych. Cez deň sedávam vo svojej klimatizovanej izbe a čakám na milosrdný súmrak. Vtedy vonku zhustne premávka, otvoria sa obchody a kaviarne a spaľujúce slnko na chodníkoch vystriedajú ľudia a šváby. Rozprávam sa s predavačmi z pouličných stánkov a taxikármi, tulákmi, čašníkmi. Väčšinou nepotrebujem portugalčinu, ktorou sa hovorí tu v Brazílii, a vystačím si so španielčinou, ktorou sa hovorí vo Venezuele. Takmer všetci prišli odtiaľ: ženičky predávajúce telefónne karty, upratovači, nádenníci. Večer stretávam aj svojich nových známych. Yesiku, jej priateľov a všetky kontakty, ktoré som posledné týždne spoznával len cez obrazovku mobilu.

Tu, v cudzej krajine, sa snažia začať nový život so svojím vzdelaním a kariérami, ktoré zrazu nikoho nezaujímajú. Každý deň vstávajú s nádejou aj úzkosťou, učia sa jazyk a obchádzajú so životopismi úrady, obchody, dielne i univerzity. Večer sa rezignovane vracajú domov – obvykle s prázdnymi rukami. Tí, čo už našli prácu, počítajú výplatu v prievane stolového ventilátora v skromnom podnájme a väčšinu peňazí odložia na nájomné a stravu na ďalší mesiac. Dajú si predsavzatie, že zajtra konečne požiadajú šéfa o rovnaký plat, aký dostávajú ich brazílski kolegovia. Ráno ich odvaha znova prejde.

Beriem ich na večeru a pri hamburgeri, hranolčekoch, čínskej ryži, miskách zmrzliny a pohároch piva rozprávajú o svojom živote tam doma. Keď celé dni sedávali v byte bez elektriny, len s poloprázdnou fľašou vlažnej vody. O cudzích mužoch s dlhými zbraňami na ulici, o prázdnych obchodoch a lekárňach. O znásilnení, vražde a hlade. Spomínajú na celé to peklo, na svoj domov, do ktorého sa už nikdy nevrátia, aj keby mali v Brazílii zostať žiť na ulici. Napriek tomu, že dodnes za ním plačú, priamo tam, pri stoloch, pri dojedených tanieroch a vypitých pohároch, dospelí chlapi a osamelé matky. Nevrátia sa, hoci sa do toho domova stále vracajú v snoch.

Henry má približne šesťdesiat. Vo svojom predchádzajúcom živote bol univerzitným profesorom na severovýchode krajiny. Chcel by sa ním opäť stať aj tu, ale vie, že šance sú malé. Utiekol aj so ženou dva týždne pred mojím príchodom. Tam doma mu ešte zostala časť rodiny a vnuci. Plán znel, že si v Brazílii rýchlo nájde poriadnu prácu, začne im posielať peniaze a po čase ich všetkých dostane sem, do bezpečia.

Aj po dvoch týždňoch pokračuje jeho plán rýchlo si nájsť prácu, no v prvom rade preto, aby vôbec uživil seba a manželku. Skôr ako sa im minú aj posledné úspory a vyhodia ich z tesného bytu, v ktorom bývajú spolu s Yesikou, Evangelínou a brazílskym študentom.

Henry sa so svojím osudom zmieril. Hovorí, že posledné roky života môže prežiť hoci aj v tomto byte. Počas môjho pobytu mi ochotne pomáha s tlmočením, pravidelne sa stráca v meste, ktoré nepozná, a popritom píše motivačné listy na univerzity. Jeho manželka doma šije a sníva o kaderníckom salóne, aký mala v rodnom meste na pobreží Karibiku.

Po tom, čo videli a zažili počas úteku cez svoju vlasť, Henry pochopil smutnú pravdu. Ľudia, ktorí tam dnes vládnu, zničili viac ako len ekonomiku. Nazýva to hlbokým a nenávratným kolapsom inštitúcií, štruktúry spoločnosti a ľudskej morálky.

Na plynovom horáku v ich kuchyni som uvaril jednoduché stredoeurópske jedlo zo zeleniny a pečených zemiakov, priniesol fľašu rumu z letiska. V ten večer vládlo pri stole najmä rozpačité mlčanie; pochopil som to tak, že na prelomenie ľadov je ešte priskoro. Až o niekoľko dní mi Yesika prezradila, že ich všetkých premohla clivota. Kedysi takto sedávali vo Venezuele v kuchyniach a na verandách so svojimi priateľmi každý večer. No odkedy utiekli, pohodu a bezstarostné večery predošlého života akoby celkom vytesnili z pamäti. Onen stratený pocit normálnosti, ktorý opäť zažili po dlhom čase, bol na nich zrazu priveľa.

Odchádzam domov pred polnocou, keď život na uliciach zamiera. Až do rána bude mesto patriť už len taxíkom, policajným hliadkam, lupičom. Potom, na svitaní, prídu smetiari a zametači.

Vyhnanci

Do okolitých krajín neutekajú z Venezuely pred násilím a hladom len bežní, zúfalí ľudia. Hoci z piatich miliónov emigrantov – pätnástich percent celej populácie –, ktorí sa z krajiny vysťahovali do konca roka 2020,ⁱ je drvivá väčšina práve tých. Odliv mozgov je obrovský v každej oblasti spoločenského rebríčka. Krajina má akútny nedostatok odborníkov a profesionálov nevyhnutných na jej základné fungovanie. Zúfalo tu chýbajú učitelia, umelci, manažéri a v prvom rade – lekári.ⁱⁱ V rámci bratskej výpomoci ich preto stovky poslala do Venezuely Kuba, a spolu s nimi aj tajných agentov a vojenských dôstojníkov. To je však už celkom iný príbeh.

Ďalšou dôležitou skupinou utečencov sú tí, čo patria k politickej a spoločenskej elite. Tí, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do problémov s predstaviteľmi štátnej alebo miestnej moci, tí, ktorým preto hrozil rýchly koniec, vražda, zmiznutie, v lepšom prípade odsúdenie na mnohoročný pobyt vo väzení.

Ricardo Delgado mal posledných dvadsať rokov našliapnuté na kariéru úspešného miestneho politika a neformálneho lídra Pemónov, domorodého kmeňa v južnej Venezuele. Vláda si ho začala všímať v roku 2018, keď po útoku neznámych ozbrojencov v komunite Canaima aktívne vystupoval na sociálnych sieťach a verejne žiadal podrobné vyšetrenie prípadu a potrestanie vinníkov. Potom prišiel 22. február 2019 a ďalší masaker v Santa Elene a okolitých dedinách. Presne vtedy, keď sa stala slávnou aj Yesika a takmer pri tom prišla o život.

Ricardo pomáhal niekoľko týždňov predtým organizovať medzinárodnú humanitárnu pomoc, ktorá mala priviezť do krajiny stovky ton jedla, liekov a hygienických potrieb. Spolu s ďalšími Pemónmi protestoval, keď sa vláda rozhodla nevpustiť humanitárny konvoj na svoje územie. Pripravoval aj alternatívne spôsoby jeho transportu a aktivizoval bežných ľudí, aby si nedali vziať nádej na zlepšenie svojej situácie. Napokon, keď všetky ich snahy stroskotali a vláda poslala na hranice armádu s ostrou muníciou, stal sa aj očitým svedkom vraždenia vo vlastnej dedine. Ricardovi v ten deň zostala už len posledná možnosť: utekať. Išlo mu o život. A tak skončil rovnako ako Yesika v brazílskom meste Boa Vista.

Napriek tomu na svoju krajinu nerezignoval, a už vôbec nie na svojich ľudí. Stal sa osobnosťou exilovej politickej opozície voči venezuelskej vláde. Cestuje do USA a okolitých krajín, kde upozorňuje na osud svojho kmeňa, a snaží sa dostať venezuelskú vládu pod čo najväčší tlak zvonka. Je vzdelaný, rozpráva presvedčivo a plynulou angličtinou, a medzi svojimi rodákmi i zahraničnými partnermi sa teší čoraz väčšiemu vplyvu. 

Toñito mal sedemnásť, keď začal pracovať v bani na zlato. Odvtedy sa jeho život niekoľkokrát dramaticky zmenil. Postupne sa stal váženým podnikateľom. V pohraničnom venezuelskom mestečku Santa Elena patril k najvplyvnejším mužom regiónu. Vlastnil reštaurácie, bary, diskotéku. A, samozrejme, zlaté bane. V Santa Elene sa živí ťažbou zlata alebo biznisom okolo nej viac ako polovica obyvateľov.

So sympatickým štyridsiatnikom sedíme pri bazéne skromného biznishotela v Boa Vista, hoci vo Venezuele mal luxusnú rezidenciu, kde ho kedysi navštevovali najvýznamnejší predstavitelia Chávezovej a potom Madurovej vlády. Tešil sa rešpektu bežných obyvateľov i indiánov. So všetkými obchodoval, vláde platil dane. Pomáhal, ako mohol. Ak váš nový obchodný model kdesi uviazol vinou štátnej byrokracie, ak vás podviedol miestny priekupník so zlatom alebo vaša indiánska škola potrebovala nové detské uniformy, zašli ste za Toñitom. Zatelefonoval správnemu úradníkovi alebo aspoň poradil, na koho sa obrátiť. A ak bolo treba, s úsmevom vytiahol peňaženku, aby domorodí školáci mohli ísť na svoj vytúžený výlet autobusom. V Santa Elene o ňom dodnes kolujú legendy.

Jeho zlaté bane pracovali legálne tak dlho, ako len bolo možné. Za starých čias stačilo získať na ministerstve baníctva koncesiu na ťažbu. Pokiaľ sa baňa nachádzala na indiánskom území, bolo ešte potrebné povolenie od jeho samosprávy. Každý tak dostal svoje. Štátu sa platila časť zo zisku, miestni indiáni mali zase prácu alebo ponúkali ubytovanie a jedlo baníkom. Ich samospráva navyše získala peniaze na budovanie komunitných domov či opravu hlinených ciest. A napokon, baníci a ich družstvá mali zaistené včasné výplaty a prístup k baníckym zariadeniam.

Úpadok sa začal po smrti Huga Cháveza, ktorého rakovinu nedokázali vyliečiť ani zázrační kubánski lekári. Najprv spadla o 70 percent svetová cena ropy, od ktorej exportu bola Venezuela bytostne závislá už desiatky rokov. Prišla kríza a s ňou chaos a postupne sa začalo nezadržateľne rúcať všetko, čo sa vo Venezuele podarilo za posledné roky vybudovať. Aj Toñitovo podnikanie a symbióza s jeho milovaným mestom čoskoro nasledovali osud celej krajiny. V roku 2017 Toñito upadol do nemilosti vlády a rovnako ako Ricardo, aj on musel nakoniec utiecť.

Ľudia ako oni však už dávno nie sú len pasívnymi obeťami situácie vo svojej krajine. Z Venezuely zbehli aj stovky vysokých dôstojníkov armády a ďalších ozbrojených zložiek, aby sa vyhli čistkám alebo preto, lebo sa viac nemohli pozerať na korupciu a zločin vo vlastných radoch. V Brazílii a v Kolumbii sa však postupne spájajú, koordinujú svoju činnosť a budujú efektívnu exilovú opozíciu. Získavajú mediálny a obchodný vplyv, podporuje ich aj miliónová komunita venezuelských imigrantov v USA. O ich hlasy sa uchádzajú dokonca americkí kongresmani a prezidenti.

Časť týchto politických vyhnancov neúnavne organizuje pre Venezuelu humanitárnu pomoc. Iní, naopak, ozbrojenú intervenciu.

„Zločinci. Moju krajinu celkom ovládli zločinci.“ Toñito pri odchode zatne päsť. „Ale ešte uvidia. Ešte sme stále tu.“