Text

Ľuboš Bendzák

Práce a dni

Zbierka mikropoviedok básnika a prozaika. Bendzákov človek v tejto zbierke je nepragmatický, nepracuje, premýšľa, hľadí von oknom, pozerá sa na svet, ktorému nechce a nemôže rozumieť. Ale možno je to inak. Prišiel na povahu sveta, a preto s ním chce vybabrať. Jeho čas stojí, hoci dni plynú. Čitateľ textu sa od prvého „príbehu“ presviedča, že i na ploche niekoľkých riadkov sa dá povedať veľa. Pochopiteľne, ak súčasťou výpovede je ticho, nastupujúce mlčanie alebo aj nepredvídateľná pointa. To všetko s dávkou istej sebairónie a absurdity. (anotácia ku knihe)

...

Alkoholik sedí doma a je mu zle. Tak to už býva, že alkoholikom býva zle. Potreboval by sa presuúť do výčapu, lenže nemá žiadne peniaze. Tak to už býva, že alkoholici nemávjú žiadne peniaze. Minul ich na múku a chlieb. Po pive býva človek hladný. Lenže aj piť treba. Čo robiť? Večná Černyševského otázka.

Celý deň je alkoholikovi zle. Len múka a chlieb a ani gram vodky. Ako byť za takýchto krajne nepriaznivých okolností šťastný? Húta alkoholik a odpovede v šírom vesmíre niet.

...

Prdím a vetrám. Vlastne nič iné celý deň nerobím. Z okna mám krásny výhľad na domov dôchodcov. Tam sa raz presuniem a budem prdieť z opačnej strany a dívať sa na svoj vlastný panelák. Sem sa nasťahuje syn. Tak to už chodí. Výmena stráží. Bude tu prdieť on a občas prejde cez cestu a navštívi otca. Prinesie tlačenku, knihu, zaváraniny, prehodí slovko-dve, takto idylicky si predstavujem jeseň života, keď vetrám a s nádejou hľadím von. 

...

Bukovčan je celkom neznámy človek. Dokonca ani susedia ho nepoznajú a mýlia si ho so Suchožom. Bukovčan pritom chodí každý deň do práce a zastáva tam pomerne dôležité miesto. Ale ani kolegom z práce nie je príliš známy. Len domovník Breza vie, že Bukovčan je Bukovčan. V deň, keď poňho príde polícia, im Breza bez zaváhania ukáže tie správne dvere. 

...

Živím sa písaním. Väčšina ľudí musí niečo robiť, ak chce svoje peniaze. Ja nie. Len píšem a píšem. Čitateľ sa už nájde, to je moje skromné presvedčenie. Brat nepíše vôbec, dokonca ani nečíta. Pozerá televíziu. Vôbec neuznáva moje písanie. Je referent na daňovom úrade a obstojný šachista. Ale ani to nemôže vyvrátiť moje vážne podozrenie, že je to len ďalší sprostý chuj.

...

Vagadaj vstúpi do obchodu a požiada o cigarety. Predavačka mu hovorí, že cigarety nepredávajú. Môže mu ponúknuť len nakladané hríbiky alebo čerstvú huspeninu. Vagadaja to prekvapí, ale nedá na sebe nič poznať a poberie sa preč. Lenže neuspeje ani v železiarstve, pretože tam mu ponúknu len pílky a klince. Načo sú mi pílky a klince, keď chcem fajčiť? pomyslí si Vagadaj a slušne sa rozlúči. Ani v treťom obchode nedopadne lepšie. Chcú mu nalakovať nechty a urobiť trvalú, ale on zdvorilo odmietne. Fajčiar s trvalou aj tak vyzerá dosť hlúpo. Chuť na cigarety rastie a on začne panikáriť. Ako som len mohol cez noc zabudnúť kupovať cigarety? pýta sa Vagadaj sám seba. V panike vtrhne do štvrtých dverí. Tam ho bez okolkov vyzlečú donaha, rozštvrtia na menšie kúsky a pomelú do klobás. 

Fajčenie je strašný zlozvyk. Z človeka sa stane mentálna troska, ani nevie ako. Je len logickým dôsledkom, že potom nasleduje rýchla a strašná smrť.

...

Ležím v posteli ako ťažko chorý pacient. Potím sa a mám strach, že by som jedného dňa mohol vyzdravieť a musel žiť. Moja priateľka, prezlečená za služobnú, mi práve priniesla čaj s medom. Aké je to všetko hnusné! Tento život, ktorý mi darovali moji úbohí naivní rodičia! Ešte stále sa o mňa starajú, akoby som bol malé dieťa. Každú nedeľu prídu na návštevu, matka prinesie horúcu polievku, kŕmi ma a kreslí mi prstom krížik na čelo. Sadnú si s otcom na peľasť postele, zarmútene ma pozorujú, pýtajú sa, ako sa mám, a vzápätí ma nezmyselne povzbudzujú namiesto toho, aby ma nechali v pokoji zomrieť.

...

Vaneska mala maľované vajíčko. Veľmi ľúbila svoju kraslicu. Dávala ju na poličku hneď vedľa mamičkinej fotografie, kde mala svoje čestné miesto. Hrdo ju ukazovala každej návšteve. Raz ráno sa zobudila a z vajíčka sa vyliahlo odporné kuriatko. Bolo po vajíčku. Tak sa skončilo Vaneskino šťastné detstvo. 

...

Molnár z duše nenávidí svoju ženu. Nenávidí hrachovú kašu, ktorú mu varí, aj jej poblednutú tvár matne pripomínajúcu brizolit. Molnár dobre vie, že v takýchto prípadoch je lepšie udierať než kvetinu dávať. Každú nedeľu preventívne stlčie ženu a trochu sa mu uľaví. Žena je apatická, ako telo bez duše sa premáva po byte a to Molnára popudí ešte viac. Raz sa ho žena v slabej chvíli opýta, prečo to vlastne robí, že ona si manželské šťastie predstavovala inak. 

Tá skutočne vie, ako ho rozzúriť.

...

Párnický je duchovne vysoko založený človek. Nepije, temer neje. Veľa medituje. Sadne si do tureckého sedu, narovná chrbát, prižmúri oči a už to fičí. Nezúčastnený divák by sa mohol domnievať, že Párnický bohapusto mrhá časom, ale on pracuje. Pozoruje myšlienky. Tým, že si uvedomuje ich ničotnosť, marí ich ďalšiu existenciu. Konečne má prázdnu hlavu. Teraz môže vziať príklepovú vŕtačku a bezbolestne vyvŕtať do hlavy dieru. Vybrať ten sajrajt, ktorý tam ktosi bez jeho vedomia uložil. Pripime si na Párnického zdravie, pretože nám práve ukázal jedinú možnú a správnu cestu k spáse. 

Subham astu sarvadžagatam!

...

Moja žena je ešte stále pekná. Kedysi ju trtkávali mnohí, ale teraz ju trtkávam len ja. Vie, že nebude naveky pekná. Som taký pokojný prístav. 

Nie, táto loď už nikam nevypláva. Pokojne zhnije v prístave, ako sa sluší a patrí na vyradený výletný parník.

...

Je známe, že mravce sú veľmi agresívne zvieratá. Hovorí sa, že raz v Čemernom prekvapili cigána a postupne ho ohlodali až na kosť. Inde zase prepadli mamičku s kočíkom a odvliekli bábätko nevedno kam. Ak človek naďabí v lese na mravca samotára, má v podstate len dve možnosti. Ak je chlap, mal by sa ho pokúsiť zašliapnuť čižmou. Ak je však sraľo, je pre neho lepšie utiecť a zachrániť si aspoň holý život.

...

Možno poznáte Borisa. To je ten krpatý s nosom ako zemiak. Ale nie o ňom som chcel. Chcel som vám rozprávať o Jožkovi Baranovi. Ale dá sa, keď ma neustále prerušujete? Poďme sa teda baviť o Lenke Topoľančíkovej. No ale čo už sa o nej dá povedať? Že zostarla a stučnela? To nie je naša téma. Bavme sa radšej o malých chutných dievčatkách. To je jediná téma, ktorá ešte zaujíma starcov ako ja.

 

Prihlás sa na odber noviniek a získaj prehľad o slovenskej literárnej scéne
Prihlásením do newslettera súhlasíte so zasielaním obsahu prostredníctvom e-mailu. Kedykoľvek sa môžete z odberu odhlásiť.