1. mája 2021 počas akcie nazvanej Deň zatvorených ateliérov prečítal herec Juraj Hrčka ukážky z pripravovanej knihy obľúbeného spisovateľa Ballu. Vďaka láskavosti autora, aj jeho vydavateľa, máte teraz možnosť prečítať si a vychutnať tieto texty, aby ste sa mohli už vopred tešiť, keď kniha z pracovným názvom V prázdnom ringu vyjde.

...

„Neuveríš,“ naklonil sa na začiatku toho čudného roku ku kolegovi od fachu, „ale rozviedol som sa, lebo manželka pila. Začala puchnúť, súťažili sme, kto spuchne viac. V detskej izbe puchol syn, malý tučný gymnazista, no ten od sladkostí. V puchnutí spočívalo naše rodinné porozumenie. Muselo sa skončiť. A muselo sa skončiť zle. Ale čo sa neskončí zle? Po čase zasiahla moja matka. V záujme vnuka, tvrdila. Šlo jej aj o dobré meno rodiny, lenže naša rodina mohla mať vtedy už len takzvané dobré meno. Matka mala strach o našu povesť, no už dávno na nás ukazovali prstom. Napriek tomu, že sa jej báli. Vždy vedela ubližovať, vždy mala možnosť ubližovať a vždy ubližovala. Väčšina manželiek v milionárskej štvrti, kde sme bývali, robila to isté. Boli zatrpknuté,klamané, podvádzané, ponižované, ale neušli od manželov. Intrigovali a mstili sa, v milionárskej štvrti sa im však veľmi páčilo, tá štvrť tu bola pre ne, prečo by odchádzali? Každá žena by tam začala piť. A veď aj tu,“ ukázal Felešlegi najprv pred seba a potom širokým oblúkom okolo seba, „aj tu hneď rozpoznám, ktorej to hrozí, ktorá tu sedí ešte mladá s ešte mladým frajerom, a ja na frajerovi už vidím, že je kokot, život s ním bude život s kokotom, má prirodzené sklony k nevere, a pozri, ako už teraz obaja pijú, tak ako budú piť o pár rokov? Ona neskoro pochopí, že je v pasci, hoci by to mohla pochopiť už teraz. Nájde únik z problémov, spôsobených alkoholom, práve v alkohole, samozrejme. O pár rokov spuchne. Rád by som spuchol s ňou, no už som spuchol s inou. Táto spuchne aj od bitiek. A potom príde na scénu seriózna svokra. Dievča bude mať na krku rozvod, zvalia na ňu všetku vinu. Ale dnes sa to až tak prísne neberie. Tu v meste sú vzťahy väčšinou rozpadnuté a ak niektorý ešte nie je, rozpadne sa neskôr. Nie je to žiadna hanba. A keby aj bola, ak táto bude poriadne piť, hanbu si nevšimne. O to ide. Aby človeka už nič neiritovalo. Takto ma naučila piť moja manželka a som jej za to vďačný. Aspoň za niečo. Horšie to dopadlo s naším synom. Bol terčom posmechu na strednej, tuším aj neskôr, ale neskôr sa so mnou už nebavil, prestal sa mi sťažovať a začal ma nenávidieť. Veľa čítal, v tom je problém. A naozaj rýchlo priberal. Stará mama ho aj dnes prikrmuje, to je teraz jej vášeň, prikrmovať vnuka. Nevie, že mu tým ničí život. Takéto osoby nechápu súvislosti. Prípad môjho syna ma mrzí. To jediné ma ešte mrzí. Mrzí ma to, ale pijem ďalej, lebo iné neviem, a iné neviem, lebo ďalej pijem. A všeličo mi chodí po rozume. Keď vidím, že sa niekto smeje, tak si myslím, že je blázon, a hneď ho beriem do ordinácie. Alebo sa smeje zo zúfalstva? Vtedy dvíham ruky, vzdávam sa, lebo taký smiech je v poriadku, v takom prípade nemám prečo zasahovať. Takto sa smejeme my, čo sa smejeme naposledy. A že ešte chodím do práce? Že ešte ordinujem? Že ešte riešim ľudské osudy? Áno, ale len ľavou zadnou. To je ornament. Ozdoba na povrchu, pod ktorým už nie je nič.“ 

Zadíval sa na kolegu od fachu.

Ten sa zadíval naňho.

Dívali sa na seba.

...

Pán doktor, 

prečo všetci dobrí ľudia pomreli? Aj ja už chcem odísť. Otec je dávno preč. Bol dobrý, hoci často zúril. Od detstva som vedela, že muži zúria, a on bol zo všetkých najmužnejší. Nikto mu nesmel protirečiť. Raz na prvého mája mieril puškou ľudových milícií na Cigána, lebo Cigán nie je Slovák, a tento sa ešte aj vysmieval červenej zástave a robotníckemu hnutiu. Otec ho nakoniec nezastrelil, len stĺkol pažbou. Ostatní stáli v šoku, potom sa traja spamätali a odvliekli otca za tribúnu. Jeden či dvaja by takého býka nezvládli. Hocikedy udrel, neváhal. Ale bil v dobrom. Niekedy veľmi bil. Vtedy vo veľmi dobrom. Boli iné časy, nie dnešné, keď ani zlé dieťa nesmie nikto udrieť. Mama povedala, že som bola najprv zlé dieťa a teraz som zlá žena. Chcelo sa mi vtedy plakať, ale tvárila som sa, že sa mi nechce, hrkotala som riadom, potom som všetko šmarila do výlevky a ušla na poschodie do izby, kde sa dalo aj zamknúť, lebo brat mi na dvere namontoval zámok, no vypýtal si za to tridsať eur. Otec by mi zámok namontoval zadarmo, ani polícia by sa ku mne nedostala. 

S pozdravom

                            Vargová

...

„Práca psychiatra je hrozná. Nemôžeš byť s každým kamarát alebo kamarátka, niekoho treba poslať do blázinca. Neexistuje, aby boli všetci normálni. Ľudia sú ohrození duševnými chorobami, ale najmä tým, že normalita môže byť kedykoľvek vyhlásená za úchylku. Je to nevďačná robota. Aj ľudia sú nevďační. Psychiater je v jednej osobe kapitán lode aj pirát, ktorý ju prepadol. Taký pirát je aj náš mozog. Hocikedy nás potopí. Vídam to denne. Nečudo, že na psychiatrov ľudia pľujú,“ poučoval istú mladú ženu, novú kolegyňu. Potom ešte dodal, že najradšej má pacientov so samovražednými sklonmi: tí robia problémy, len kým sú nažive, a práca s nimi je úspešná, keď oni majú konečne pokoj od seba a on od nich.

...

„Včera som nemohol prísť, pán doktor, prepáčte, mal som bolesti,“ povedal smutný pán.

„Čo vás bolelo?“

„Nič. Práveže nič.“ 

Felešlegi zdvihol obočie: 

„Vás to ešte bolieva?“

...

„Peťo pred ňou kľačal, no ona ho mala už dosť. Darmo plakal, trvala na tom rozsudku,“ povedala Felešlegimu riaditeľka ústavu. 

„Čo za rozsudku?“ nerozumel. 

Zaujímalo ho zákonné pozadie veci, hoci nemal ilúzie o zákonnosti čohokoľvek. 

Upresnila, že to vlastne nebol rozsudok, ale akýsi iný platný a vykonateľný dokument, na základe ktorého sa v minulom režime dalo človeka internovať. V tomto prípade bolo potrebné stanovisko tej ženy, Peťovej matky, lebo bola zároveň vplyvnou lekárkou a straníčkou. Lekárske rodiny a najmä viacgeneračné klany boli v tých časoch skoro ako mafia, vysvetľovala Felešlegimu, ako keby to nevedel. 

Peťo sa vraj pred matkou váľal na koberci, plazil sa, vstával a padal a prosil ju, čo je, mimochodom, bežné u alkoholikov a narkomanov v určitom štádiu, no príslušníčka klanu aj tak vyniesla ortieľ. 

„Ale aký ortieľ?“ zvýšil hlas Felešlegi.

Riaditeľka ústavu si oficiálny názov dokumentu nepamätala, už vôbec nie konkrétne paragrafy či zákon, ktorý už aj tak neplatí, ale na jeho základe Peťa dostali k nej do ústavu. 

„To miesto bolo už vtedy odporné a keby som tam dodnes nebola práve riaditeľkou, tak sa tam zbláznim alebo zabijem,“ priznala sa riaditeľka. „Je plné hlúpych a podivných idivíduí, vrátane personálu. Peťo, kedysi na gymnáziu veľký fešák, tento Peťo, tento fešák sa u nás prakticky okamžite obesil,“ uzavrela, smutne sa na Felešlegiho pozerala, ale on sa na ňu pozrel ešte smutnejšie, lebo Peťo bol jeho brat a tá doktorka bola nielen Peťova, ale aj jeho matka.

...

„Bývam u matky,“ hovoril kolegovi od fachu. „Áno, práve u matky. Nie je to slasť. Tá žena by zničila každý domov. A jeden už zničila. Nie sama, aj otec na tom pracoval. Otec bol sviňa, ale zomrel, matka žije. No jej život je v skutočnosti životu protikladný. Pohreb ešte nemala, ale to nič neznamená. Niekde som čítal, že dekorácie nespĺňajú praktickú funkciu, no domov si bez nich nevieme predstaviť. Moja matka si nevie predstaviť domov bez seba, bezo mňa a bez nedeľného obeda. Trvá na ňom. Je to malomeštiacky rituál. V každej slušnej rodine v tomto meste sa v nedeľu odohráva rituálny obed, lenže ja čas nedeľného obeda trávim v krčme. Keď kamaráti odchádzajú, a to práve na nedeľný obed, presadám si k iným kamarátom, a keď aj tí odchádzajú – nie je ťažké uhádnuť kam – púšťam sa do konverzácie s čašníčkou, ktorá na obed odísť nemôže, je v pasci, a tak si musí vypočuť moje rozprávanie o tom, že viem, že by som mal vstať, zaplatiť a ísť na obed, lebo matka čaká, ale ja o tom len rozprávam a ďalej sedím a objednávam si ďalšie vodky a striehnem na dvere, lebo po hodine či dvoch sa postupne začínajú vracať kamaráti, ktorí odišli ako prví. Krčma znovu ožíva. Vracajú sa aj tí, čo odišli ako druhí, a tak ďalej, je v tom poriadok, hoci mne by neprekážalo, keby krčma neožila, stačí mi čašníčka a prísun vodiek. Navyše, keď sa kamaráti vrátia, zakaždým som nútený uznať, že v porovnaní s nimi výnimočne zle artikulujem, lebo doma pri nedeľnom obede stihli vytriezvieť, najedli sa, čiže ďalšie vodky na nich nezaberajú tak, ako na mňa. Ja som hladný len racionálne, viem, že by som mal byť hladný, ale reálne žiadny hlad necítim, cítim úzkosť. Opilosť sa už prehlbovať nedá, ale úzkosť rastie. Opilosť pôsobí skôr ako melanchólia, oťažievanie a únava, a tak ma plného úzkosti melanchólia, oťažievanie a únava napokon každú nedeľu prinútia vybrať sa podvečer, večer alebo v noci na obed k matke, ktorá stále čaká. Lebo náš rodinný dom má tú chybu, že v ňom nežije rodina. Dvaja ľudia, matka a syn, sa na rodinu iba hrajú. Na rodinu si každý osobitne a odlišne spomínajú. Ten dom je napodobenina rodinného domu, v ktorej prebieha napodobovanie rodinného života, tam smerujem každý nedeľný podvečer, večer či v noci na nedeľný obed,“ rozprával Felešlegi kolegovi od fachu, ktorý sa odtiahol už úplne na okraj stola a nazeral do vedľajšej miestnosti, kde boli ďalšie stoly, pri nich by sa dalo od rozprávača odťahovať prakticky donekonečna.

Pokračoval, že si stále predstavuje, ako doma sedí pri nedeľne prestretom stole nedeľný obed predstierajúca matka a očakáva návrat miestneho Achilla z bojov pri miestnej Tróji. Každú nedeľu sa obáva, že pochybného hrdinu prinesú na štíte, lebo bol opäť porazený, preto je vždy vyslovene sviatočnou udalosťou, keď Achilles príde po vlastných a trochu neisto sa usadí ku stolu. Sedí a cíti, že život, a špeciálne rodinný život v tomto rodinnom dome, je len formálna záležitosť. Pod povrchom už dávno nič nepokračuje, pod povrchom je všetko ukončené, tento sveter je doštrikovaný, pomáhal si v rozprávaní metaforou, ktorou si pomáhal aj v duchu zakaždým, keď si sadal k nedeľnému obedu skôr ako o dvadsiatej a teda ešte čosi vnímal. V takom prípade si odsunul stoličku s prepiatou opatrnosťou opilca, ktorý si ešte dokáže uvedomovať svoju opitosť, sadol si a mlčal, aby mu z úst nebolo cítiť vodku a pivo. Absurdné opatrenie vzhľadom na jeho celkový stav a situáciu. Matka mu slávnostne nabrala polievku. To bolo jej každotýždenné víťazstvo, víťazstvo formy nad obsahom, jej pravidelné a možno už jediné zadosťučinenie. Synovi ponúkala na výber rôzne aperitívy, rozumne si zakaždým vybral vodku. Ak existuje prípad výberu vodky ako rozumného výberu, tak to bol tento. Potom nasledoval druhý chod, vždy mäso, väčšinou kuracie alebo morčacie, bez mäsa niet malomeštiackej nedele, bez mäsa by sa matka za nedeľu hanbila a niekoho by z takej bezmäsitej nedele musela obviniť. K mäsu patrili zemiaky alebo ryža, k zemiakom alebo ryži patril kompót či kyslé uhorky, chvíľu boli v móde aj kvasené, ale len kým boli nedostatkovým tovarom, keď sa dali kúpiť bežne, vyšli z módy. Na zapitie sa servírovala minerálka alebo aj trochu plebejská kofola. Jedlo sa mlčky, lebo nebolo čo povedať, jedlo sa spôsobne a precízne, na to určeným príborom z na to určených tanierov, tak sa v tejto štvrti jedáva, už len preto si ľudia ako moja matka podľa ľudí ako moja matka môžu a majú vážiť samych seba, vysvetľoval.

Kolega od fachu mlčal. 

Jedlo sa mlčky, nemliaskalo sa, treba si vážiť samych seba, celý týždeň si zver, prasa, pokračoval, a v nedeľu podvečer, večer alebo v noci nemliaskaš, lebo si malomeštiak pri malomeštiackom nedeľnom obede. 

V pondelok ráno pri poháriku v ordinácii alebo popoludní v krčme hovorieval o tom, ako si počas nedeľného obeda, realizovaného podvečer, večer alebo v noci, naberá kompót a poškuľuje po mise uprostred stola, plnej rôznych druhov rôzne pripraveného mäsa, a napokon si vždy naloží ďalší rezeň, hovorieval, že jedia stále mlčky a že nielen od vodky a piva sa dá puchnúť, ale aj od nedeľných malomeštiackych obedov, ktoré dekorujú ich pusté, skončené životy ako ošúchaná, ale milá ozdôbka, no spod nej vytŕča celotýždenná pravda spoločnej popoludňajšej, večernej a nočnej samoty v prázdnom dome, pravda starnutia, úpadku a úvah o príčinách a následkoch a vinníkoch a obetiach a spravodlivých trestoch a stieraní rozdielu medzi vinou a trestom a páchateľom a obeťou. 

„Otec zomrel prakticky dobrovoľne, odpúšťam mu. V záujme rodiny sa vraj vzdal možnosti drahej terapie. A zároveň mu ani náhodou neodpúšťam. Veď nás chcel pokoriť ešte aj tým, že sa akože obetoval. Majetok ostane rodine, hovoril, lebo rodina je to hlavné, zdôrazňoval ten kurevník a bonviván, ktorého strašne zaskočila choroba, a to práve preto, že bol lekár. Vychádzal z toho, že hranice medzi lekármi na jednej strane a pacientami na druhej strane sú jasne a navždy dané a neprekročiteľné. Vinu za to, že bol podrazený vlastným telom, pripísal rodine, chcel nás na poslednú chvíľu ponížiť. Pomstil sa manželke, prvorodenému synovi i mne tak, že sa za nás akože obetoval. Akože za nás a akože obetoval. Toto je moje telo, toto je moja krv, toto je moja rakovina. Položím život, aby ste naďalej mohli žiť v luxuse. Aby ste mohli žiť v milionárskej štvrti, v rodinnom dome s veľkým pozemkom. A odkedy zomrel, rozmýšľam, či aj moja matka vie, že zomrel. Asi nie. Tie nedeľné obedy každý týždeň v nedeľu popoludní, podvečer alebo v noci sú zrejme jej obedmi s mojím otcom, nie so mnou. Po takomto obede matka ostáva sama v obývačke, za chrbtom knižnica, s ktorou nikdy nemala nič spoločné. Nikdy ju nezaujímala. Ale v malomeštiackom dome knižnica kedysi nevyhnutne musela byť, ako ozdoba na náhubku, pod ktorým kňučal poslušný pracujúci inteligent. S knihami produkovanými v desaťtisícových nákladoch sa tie stojany na tuctovosť nedali odlíšiť jeden od druhého, a keď dobre situovaná malomeštiacka rodina šla na návštevu v milionárskej štvrti k inej dobre situovanej malomeštiackej rodine, a keď už na tej farizejskej zdvorilostnej návšteve všetkým šibalo od nudy, pozreli sa na knižnicu a niektorý z návštevníkov si z regála vybral presne tú primitívnu, masovo vyprodukovanú hlúposť, ktorú mal doma rozčítanú a položenú na stolíku pri posteli. Keby ju rozčítanú položenú pri posteli nemal, stála by teraz aj uňho doma približne na tom istom mieste rovnakej poličky v celom tom kompendiu priemernej tuposti, lebo knihy sa do knižnice ukladali podľa veľkosti a farby obalu, takže na návšteve v hociktorom dome milionárskej štvrte alebo aj iných štvrtí s malomeštiacky povinnými knižnicami mohol každý neomylne siahnuť do regálu a vybrať si svoju rozčítanú, režimom povolenú sračku a krátiť si ňou nikam nesmerujúci prázdny čas tamtej bezčasovosti na návšteve u duševne spotvorených ľudí. Matka sa v negližé neraz opiera o knižnicu, čo je katastrofa, lebo si myslí, že sa nevystavuje na obdiv predo mnou, ale pred mojím otcom. Jeho smrť evidentne vytesnila a zrazu ho chce zvádzať, hoci každý muž by bol radšej mŕtvy, než zvedený mojou matkou v negližé. Je to kruté tvrdenie. Takto by sa syn o matke nemal vyjadrovať. Ale ja obdivujem krutých ľudí. Mäsiarov? Povedzme. Tí o sebe ani nevedia, že sú krutí. Pre nich živé tvory, napríklad prasce, nie sú živé ani cítiace. Na druhej strane, ani taký mäsiar by nezabil svojho kocúrika. Tak koho vlastne obdivujem? Obdivujem ľudí, ktorí vedia ubližovať. Zámerne, cielene, napríklad v rámci pomsty. Čím tvrdšia pomsta, tým viac ich obdivujem. Pomstiteľ má zlo vo svojej moci. Rozhodneš sa a si zlý, hotovo, nepotrebuješ cudziu asistenciu. To nie je ako láska, na ktorú musíte byť dvaja a dvaja sa nájdu len zriedka. Byť zlý je lákavé a jednoduché. Pozerám sa na ľudí a aj preto sa bojím. A ako môžu žiť a pritom nič nevedieť? Žijete, ako keby sa pred vami nežilo. Ako keby sa pred vami nič zásadné nestalo. A to zásadné sa neraz stalo práve preto, že žijete, ako keby sa pred vami nežilo. Bojím sa, keď vás vidím a počujem, je to, akoby som sedel v klietke s medveďmi, tigrami alebo potkanmi. Ktovie, čo sa vám deje v hlavách. Vaše hlavy sú iné ako moja. Vašich hláv sa bojím. Ale to, že sa nebojím tej svojej, je osudná chyba.“