Ako sa pripravujú mŕtvoly pred kremáciou? Ako sa robí posmrtný mejkap? Čo je lepšie, zahrabanie či spopolnenie? Prečo sa mladé dievča rozhodlo holiť mŕtvoly? Nie každého zaujímajú odpovede na tieto otázky, ale verte mi, jedného dňa vás zaujímať budú! Prekladateľka Marianna Bachledová sa o pohreby tiež nezaujímala, kým sa jej nedostala do rúk kniha americkej pohrebnej celebrity Caitlin Doughty o jej práci v krematóriu. Zažila šok! Okamžite sa pustila do prekladania a výsledok si nedajte ujsť! Kniha Dym v očiach (a iné lekcie z krematória) vám zmení pohľad na vlastnú smrť! 

Rozhovor s prekladateľkou a vydavateľským pracovníkom pre Literát pripravila Ivana Zacharová.

Ako sa k vám kniha Dym v očiach dostala? Ako ste sa o nej dozvedeli?

Odporučil mi ju môj bývalý študent Braňo Bugan, ktorý správne vyhodnotil, že ju ocením.

Čím si získala váš záujem? Samozrejme, okrem prvej vety „Každé dievča si zapamätá prvú mŕtvolu, ktorú holilo.“ Na tú vetu pravdepodobne nik nezabudne.

Tá veta zaujala asi každého, okrem mňa. Mňa podstatne viac zaujali tie štrukturálne prvky hneď na začiatku knihy: morbídne haiku – intertextuálny predslov – úryvok zo zákona o pohrebníctve. Páči sa mi to rytmicky aj obsahovo. Ja som taká ako od Addamsovcov, mám rada art bizarre, hlukové steny a nekroturistiku. 

Autorka sa venuje vskutku odvážnej téme, a hoci knihu prešpikovala čiernym humorom, neprekračuje hranice únosnosti, z textov neustále cítiť úctu k zosnulým aj k pohrebným obradom. Museli ste dlho presviedčať Slava Sochora, aby zaradil knihu do edičného programu Literárnej bašty?

Nie. Vôbec som ho nepresviedčala, pri cigarete len tak vravel, že rozmýšľa nad edičným plánom. Opýtal sa, či mi napadne niečo, čo by bolo super preložiť. Hovorím, že Smoke Gets in Your Eyes. Tak si to prečítal a povedal, že ideme do toho.

Krátko po slovenskom vydaní sa medzi čitateľmi zdvihla vlna pozitívnych reakcií, nepochybne aj vďaka vášmu výbornému prekladu. Vyskytli sa počas práce na preklade aj nejaké problémy? Čo predstavovalo najväčšiu výzvu?

Prekladalo sa to dobre, akurát terminológiu súvisiacu s prípravou zosnulého na pohreb som musela konzultovať s pohrebníctvom. Celkom dobrý zdroj sú internetové obchody s pohrebníckym materiálom, ale pri niektorých veciach ani sami nevedia, ako to majú nazvať, kadejako tie termíny kalkujú. Ale bola to celkom zábava, napríklad som zistila, že existuje špeciálna taška na urnu. Predstavujem si, ako si ju vezmem namiesto kabelky, vytiahnem v Tescu z tašky urnu, vysypem z nej drobáky a predavačka omdlie. Učím preklad na vysokej škole, keď nájdem zaujímavý problém, ukážem ho študentom a porovnávame si riešenia. Niekoľko slovných hračiek v tejto knihe vyriešila moja študentka Zuzka Brišáková, vzadu má poďakovanie.

Doughty si spomína na svoju prácu v krematóriu a odvážne opisuje scény, pri ktorých zrejme citlivejší čitatelia zalapajú po dychu. Mne sa to stalo pri opise kremácie tela vo vynovených peciach. Určite viete, ktorú pasáž mám na mysli. Predstavila som si svoje oblečenie nasiaknuté teplým ľudským tukom a ... Ktorá desivá scéna sa vám najviac vryla do pamäti?

Mne tá scéna s roztopeným tukom mi pripadala skôr absurdná ako desivá. Za podstatne desivejšie považujem, že existujú rodičia, ktorým vlastné deväťročné dieťa nestojí za to, aby sa s ním rozlúčili a nechajú si ho poslať v škatuli. Bohvie, čo za tým bolo, možno nemali peniaze, ale aj tak je to strašné. Jedna vec je temná estetika, druhá ľudskosť.

Pri knihe som sa veľa nasmiala, až som sa sama pred sebou hanbila, autorka predsa len píše o vážnych veciach. Lenže nedalo sa však inak, úžasným spôsobom odľahčila svoje rozprávanie. Keď som sa vás v predošlej otázke pýtala na najdesivejšiu scénu, opýtam sa aj na najvtipnejšiu. Spomeniete si?

Bavila som sa na absurdných opisoch Rondel Place a rozosmiala ma aj story s pani, ktorá zoranžovela. Nie je to ani tak vtipné ako celok, ale Caitlin to vie špičkovo okomentovať: „Keď sa telo začne rozkladať, pleť zaihrá živými pastelovými, ba dokonca neónovými farbami. Táto žena konkrétne zoranžovela. Hneď po príchode do práce som sa pustila do mejkapu. (...) Pokúsila som sa odviesť pozornosť od rozkladu tým, že som jej parádne vyčesala vlasy. Okolo tváre, ktorá sa tvarom (aj farbou) ponášala na basketbalku, som jej pekne naaranžovala látku. Keď som ju nakoniec odviezla do rozlúčkovej miestnosti, v ružovom svetle vôbec nevyzerala zle.“

V časopise Verzia som sa dočítala, že ste sa s Caitlin Doughty virtuálne stretli na podujatí Venček alebo rakvička. Podelíte sa s nami o dojem, ktorý na vás autorka urobila? Je aj v súkromí taká vtipná, ako sme ju mohli spoznať v knihe?

Caitlin Doughty je vtipná, múdra a odvážna – ako jej kniha. Sledujem ju v rôznych médiách už roky a mám ju veľmi rada. Keď sme sa virtuálne stretli na diskusii, bola ku mne bezprostredná a veľmi milá. Veľmi si vážim, že do toho šla, má nabitý program. 

Posledná otázka vlastne ani nie je otázkou. Ak je niečo, čo by ste chceli o knihe a preklade ešte dodať, tento priestor je vyhradený presne na to.

Kiež by som stále prekladala len veci, ktoré ma takto bavia!

Niekoľko otázok sme položili aj vedúcemu redaktorovi Slavovi Sochorovi z vydavateľstva  Literárna bašta.

Slavo, nemali ste ani trocha, ani na okamih, obavu z takejto knihy? Anotácia a názov knihy evokujú čítanie pre úzku skupinu ľudí. 

Absolútne som nepochyboval, moji blízki spolupracovníci a spolupracovníčky sa tejto téme venujú na odbornej báze, takže viem, koľko ľudí fenomén pohrebníctva, aj téma umierania, zaujíma. Pokiaľ ide o samotnú knihu, myslím si, že je pre všetkých. Raz bude po nás, a to bez výnimky. Mali by sme sa na to pripraviť.

Nie ste teda prekvapený, že kniha tak pozitívne rezonuje? Ja osobne som totiž negatívnu kritiku ešte nepostrehla. 

Nie, pretože je výborne napísaná a preložená. Skôr by ma mrzelo, keby tomu tak nebolo. Je to mimoriadne vtipná, ale aj citlivá "reportáž", ktorá nikoho neunudí, a to je pre mňa, ako vydavateľa a čitateľa, základný parameter dobrého písania. Už keď mi ju Marianna prvýkrát spomenula, vedel som, že to musí fungovať.

Plánujete dotlač, alebo si majú čitatelia pre istotu rýchlo uchmatnúť zostávajúce kusy?

Knihu sme vydali po dušičkách a ešte stále je dostupná v kníhkupectvách a v našom vydavateľskom e-shope. Bol by som rád, keby si tam našla pevné miesto, pretože to nie je žiadna rýchlokvasná senzácia, ani zbytočné písanie na tepe doby. Ak nám ju čitatelia a čitateľky pomôžu vypredať, určite ju dotlačíme.

Pripravila Ivana Zacharová