Nehybný vesmír Barbory N.

Texty

Nehybný vesmír Barbory N.

16.08.2015
poviedka
umelecká próza
próza

Bol to jeden z ničím sa nevyznačujúcich dní. Barbora vstala o osem tridsať a od toho momentu pri každom svojom pohybe cítila akúsi obligátnosť. Urobila si kávu a sadla si s ňou do otvoreného okna, bývala na piatom a zakaždým, keď si tam sadala, jej napadlo, že raz z toho okna vypadne a že ľudia si potom budú myslieť, že to bola samovražda. Hoci tým, čo ju poznajú, by muselo byť zrejmé, že nebola, lebo Barbora by v živote neskočila z okna v pyžame. Preto sa ani nikdy pred vypitím kávy neprezliekala, aby bolo jasné, že to nebolo úmyselné. Lebo tá možnosť vypadnutia tu bola – Barbora sa hocikedy nadmerne vyklonila a stratila rovnováhu, naposledy napríklad, keď išlo popod jej okná červené auto a ona sa chcela pozrieť, či v ňom nesedí niektorý z jej bývalých milencov, lebo všetci Barborini bývalí milenci sa nejakou zhodou náhod vozili v červených autách. A vtedy aj naozaj vypadla z okna, lenže našťastie na tú stranu, kde bol byt.

Keď dofajčila, zliezla z okna, dala si sprchu, raňajky, obliekla sa a potom od deväť tridsať do štrnásť tridsať pracovala a občas sa preľakla, lebo nebolo ničím ojedinelým, že Barbora hocikedy len tak sedela a zrazu sa z ničoho nič preľakla. Barbora sa už desať rokov živila písaním ženských románov. Celá jej robota spočívala v tom, že si každý deň o deväť tridsať vyložila nohy a schematicky písala o vzťahoch medzi mužmi a ženami. O pätnásť nula nula skončila, lebo o pätnásť tridsať k nej pravidelne prichádzal jej milenec Milan Borguľa. Polhodinu, ktorú Milan venoval presunu z práce k Barbore, venovala Barbora údržbe seba a bytu, pretože bola tej mienky, že správna milenka musí vedieť vzbudiť dojem, že nikdy neupratuje, nemenštruuje, nemá depresie, nebolí ju hlava a vždy má oholené nohy.

Milan Borguľa bol už dvadsať rokov šťastne ženatý a Barbora pokladala priezvisko Borguľa za najhnusnejšie na svete, ale ani tieto skutočnosti jej nebránili udržiavať s Milanom vzťah intímneho charakteru. Niekedy si počas milovania s ním zo srandy predstavovala jeho ženu, pani Borguľovú, ktorú síce v živote nevidela, ale o to viac ju vzrušovalo, že si ju môže predstavovať. Barbora nevedela, čo si predstavoval Milan, ale pani Borguľová to asi nebola. Možno to bola Kylie Minogue.

Barbora si v určitých chvíľach veľmi jasne uvedomovala, že jej síce nič nechýba, ale napriek tomu nie je spokojná so svojím životom. Túžila po nejakom osvietení, životnej pravde, odhalení tajomstva ľudského šťastia. S Milanom v posteli často rozoberali duchovné otázky a hovorili o podstate vesmíru. Milan bol presvedčený, že vesmír je statický. Barbora nevedela, čo si má o tom myslieť. Ich spoločné sexuálne zážitky na druhý deň vždy použila v práve rozpísanom ženskom románe, hoci vždy ich trochu prifarbila.

Keď Milan odišiel, dala si sprchu a pobrala sa naberať inšpiráciu, pretože jej profesia si to vyžadovala. O osemnásť tridsať vyšla z domu.

Barbora trpela pocitmi, že ju ľudia sledujú, pritom ona sledovala ich. Jej najobľúbenejšou kategóriou boli frustrované päťdesiatničky občasne holdujúce alkoholu. Bolo z nich cítiť pot, zúfalstvo a nenávisť voči mladším ženám akéhokoľvek vzhľadu. V reči používali slovo „slopať“. Barbora presne vedela, kde môže na takéto typy natrafiť, a tak po večeroch chodila presne tam a počúvala ich rozhovory, aby si ich mohla zapísať a potom použiť vo svojich knihách, aby boli autentické. Vždy si jednu zo žien v duchu nazvala pani Borguľová. Vždy si sadla chrbtom k ženám a iba ich počúvala, jednak k neštandardným rečiam nepotrebovala ešte aj vizuálny vnem, jednak chodila zásadne bez podprsenky, hoci mala bradavky v rozličnej výške, lebo mala nerovnaké kozy, a mala tú skúsenosť, že to u žien okolo päťdesiatky vzbudzuje pohoršenie, lenže Barbora čítala, že nosenie podprsenky spôsobuje rakovinu, a tak ju nebola ochotná nosiť. Preto si sadala vždy chrbtom, a ešte aj preto, aby bola nenápadná.

„Môj muž má milenku,“ povedala za jej chrbtom Borguľová a zmĺkla, ibaže Barbore sa zdalo, že počuje aj jej myšlienky. „Videla som ju. Ide z nej taká drzá vyžitosť,“ pokračovala. „Ešte nikdy som nevidela takú bezohľadnú mrchu. Minule mi doma len tak trepol, že vraj vesmír sa nehýbe. To má určite od tej kurvy.“ Barbora nevedela, či si to Borguľová len pomyslela, alebo to povedala aj nahlas. Dopila svoju štvrtú Havanu a išla domov. Táto Borguľová sa jej javila ako mentálne výrazne odpudivý typ.

Zobudila sa o tri tridsať na to, že je celá spotená, ale hlavne na to, že prišla na niečo významné. Zreteľne si uvedomila, že v spánku sa jej vyjavila tá životná pravda, to tajomstvo, kľúč ku všetkému. Malátne sa odšmochtlala do sprchy, lebo vrstva potu na jej tele ju znepokojovala, kráčala a videla do jadra vecí, chápala podstatu sveta, všetko bolo priezračné a zreteľné a absolútne jasné, Barbora prenikla do podstaty bytia a podstaty sveta a sprchovala sa studenou vodou a bola osvietená, taká osvietená, že jej pripadalo bezmála absurdné, že by bolo možné na čokoľvek z tohto okamihu zabudnúť a vrátiť sa do starého života, priam sa pri tej predstave zasmiala. Zo sprchy vyšla plná osvietenia a životnej múdrosti.

Vstala o osem tridsať a z každého svojho pohybu cítila obligátnosť. Matne si spomínala, že v noci sa jej v polosne čosi vyjavilo, čosi podstatné, ale nemala šajnu, čo to bolo. Len Boch vedel, že Barbora sa s týmto pocitom budila každý deň svojho života.

Urobila si kávu, sadla si na parapetu a mierne sa vyklonila, keď popod jej okno prechádzalo červené auto. Z ničoho nič sa preľakla, lebo sa nazdala, že padá, že padá na zlú stranu, ale v skutočnosti zostala sedieť. V tej chvíli sa Barbore zazdalo, že znehybnel celý vesmír. 

Čítané 4x