Blanka sa vedľa mňa neprestajne mrví. Chvíľami hľadí von oknom, chvíľami kontroluje čas na hodinkách. Každých päť minút sa ma spýta. Mami, a kedy tam už budeme? Zdvihnem hlavu od knihy, pozriem sa do prázdna pred sebou, zvraštím čelo, akoby som nad otázkou naozaj uvažovala. Neviem, myslím, že už čoskoro. Blanka sa zas nespokojne zamrví a opäť stíchne. Stále sa pozerá von oknom, akoby v očakávaní známych domov, ulíc, stromov, ktoré sa každú chvíľu predsa musia vynoriť a preletieť popri vlaku, ja si zatiaľ nerušene čítam, len občas sa úkosom pozriem na dcéru, sledujem jej narastajúce vzrušenie, nadskakovanie na sedadle, nervozitu, očakávanie. Možno to príliš prežíva, možno by som ju nemala brávať so sebou na cesty. Ale ona ma vždy úpenlivo prosí, mami, už dlho sme nešli do mesta, mami, chcela by som ísť za tatinom, a ja sa nakoniec vždy nechám obmäkčiť a vyberieme sa spolu na cestu vlakom.
Blanka s napätím sleduje krajinu za oknom a zavše sa ma spýta. Cez aké mesto teraz prechádzame? Cez túto dedinu sme išli aj minule, však, mami? (Hlúpučká, veď je to vždy tá istá cesta.) Niekedy ma naľaká výkrikom. Mami, pozri, tam sú kravy! Tam sa pasú kravy!
Naše rozhovory na ceste sú vždy rovnaké. Skôr či neskôr sa ma spýta. Príde tatino na stanicu? Myslíš, že dnes nás bude čakať na nástupišti? Neviem, čo jej mám na to povedať. Obe tušíme, čo nás čaká na konečnej stanici. Blanka však nechce počuť pravdu. Pravda je príliš očividná. Nie je to podľa pravidiel. Väčšinou odpoviem niečo v tom zmysle, že uvidíme. To sa nedá povedať, kým tam neprídeme. Keď je príliš rozrušená, poviem jej, nech si nerobí veľké nádeje.
Dnes hľadí optimisticky do budúcnosti. Predstavuje si, že tatina uvidí priamo z vlaku, hneď ju zbadá, zakýva jej, ona sa vykloní z okna. Tati, tati, tu sme. Zakaždým mi rozpráva tento scenár, ktorý sa ešte nikdy nezrealizoval, lebo hlavný hrdina odmieta svoju úlohu. Núti ma chodiť na cesty, nepomáha vysvetľovanie, plač, prosby, vždy znova a znova nastúpime do vlaku a vydáme sa do mesta za tatinom, nikdy nekončiaca fraška. Aj ma to uráža, prečo vždy len tati tati tati a nikdy nie mami mami mami! Chcela by sa stretnúť aj so mnou tak nástojčivo, keby som zrazu zmizla z jej života? Vydávala by sa aj za mnou na cesty? Kedy už dá pokoj? Keby tak jedného dňa prišla a sama od seba povedala. Mami, už nechcem, aby sme chodili za tatinom. Vystískala by som ju, konečne by som vedela, že je moja. Ale ona len túžobne hľadí von oknom, počíta stĺpy popri trati a sníva o ňom.
Mami, a prečo v tomto vlaku nikdy nechodí kontrolór? Nečakane sa ku mne obráti. Touto logickou otázkou ma úplne zaskočí. Mňa, mňa sa pýta, prečo sa v jej vysnívanom vlaku nekontrolujú cestovné lístky! Cesta za dokonalým tatinom musí byť tiež dokonalá, nie? Možno kontrolór kontroloval lístky tesne predtým, než sme nastúpili. Alebo sa mu nechce. Vysvetlenie pokrivkáva, no viac odo mňa naozaj čakať nemôže.
Ticho sedí a rozmýšľa. Nad mojou odpoveďou. Či jej má uveriť. A má tento vlak vôbec reštauračný vozeň? Zrazu ju trápia takéto podružnosti. Neviem, nikdy som to nezisťovala. Si smädná? Pokrúti hlavou, že nie, a vytiahne z tašky obrázkovú knižku. Potichu čítame, jedna vedľa druhej, matka a dcéra na nedeľnom výlete do mesta.
Zrazu zdvihne hlavu od knihy. Niekto si ide sadnúť do nášho kupé! Do nášho kupé si ešte nikto nikdy neprisadol. Naším vlakom cestuje veľmi málo ľudí. Ako bude dcéra reagovať na spoločnosť?
Je nadšená. Ale áno, je tu voľno. Prisadnite si. Aspoň nám bude veselšie. Rapoce ako divá. Ideme do mesta navštíviť tatina. Už na nás čaká a dokonca kúpil makovník na privítanie. Pôjdeme sa všetci traja pozrieť na opice a na slony a na žirafy do zoo. Minule tam bolo žirafie mláďatko a to bolo vyššie než ja. A pritom sa narodilo len pár dní predtým. A tatino nás zoberie na zmrzlinu. Nedá sa zastaviť. Vymýšľa si také nehoráznosti, až sa za ňu hanbím. Zle som ju vychovala. Klame a ani sa pri tom nečervená.
Aj ja jej neprestajne klamem. Beriem ju na cesty za tatinom. Nechám sa vždy znova a znova prehovoriť a nastúpim s ňou do vlaku. Dávam jej nádej, že sa s tatinom raz stretne. Nakoniec si ho vsugeruje. Vymyslí. Zbledla som. Čo ak tieto banálne cesty vlakom u nej vyvolajú nejakú psychickú poruchu? Začne počuť hlasy a bude si myslieť, že k nej hovorí tatino. S cestami treba urobiť rázny koniec. Bude to tak lepšie. Pre nás obe. Skúmavo na ňu hľadím. Práve sa smeje. Nie, nie. Tatino býva u nás, ale teraz má prácu v meste a preto nemôže byť s nami. Čoskoro prácu dokončí a budeme zasa všetci spolu.

Blanka, idem si do kuchyne uvariť kávu. Nechceš čaj? Nemám ti priniesť niečo na pitie? Určite si smädná.
Nepočúva ma. Pokračuje v monológu. Druhý raz sa jej spýtam. Vytreští na mňa oči. Ale, mami, ty si sa zbláznila, veď sme vo vlaku. Obráti sa k imaginárnemu spolucestujúcemu. Ospravedlňte nás. Mama je asi trochu zmätená. Odhodlane vstanem z kresla, odložím knihu na nočný stolík. Odchádzam do kuchyne. Blanka vyskočí zo stoličky, ktorú si pred „cestou“ postavila vedľa mňa, a zdrapí ma za tričko. Mami, nechoď preč! Vypadneš z vlaku! Je to nebezpečné! Vytrhnem sa. Koniec týmto hlúpostiam! Musí si uvedomiť, že tieto cesty nevedú nikam.
Urobila som si kávu a so šálkou sa vraciam naspäť do izby. Čo asi za mojej neprítomnosti urobila? Snáď upratala stoličku na svoje miesto a vzdala sa. No keď nenápadne nakuknem do izby, ešte stále sedí na stoličke vedľa môjho opusteného kresla. Počujem, ako s neskrývaným nadšením hovorí. Vážne?! Vy ma zoberiete za tatinom? Ó, ďakujem. Vedela som, že raz ma za ním niekto naozaj zavedie!