Jedáleň je slávnostne vyzdobená, konfety, balóny, sviečky, stoly sú spojené, usporiadané do polkruhu, na každom aspoň dve karafy vína, v jednom rohu stojí na zemi rádio, z ktorého sa rinú príšerné melódie stanice Nostalgie, všade sa motajú ošetrovatelia, bzučia vozíky s rezidentmi, nočný strážnik Jean-Claude behá s vodnou pištoľou a postrieka každého, kto sa mu pripletie do cesty, Martina sa smeje pri kraji bazéna, Luca sa snaží prekričať celý ten hurhaj, nejako všetkých zorganizovať,
Zastaneme s Dragom na prahu, mierne znechutení, že deň sa má skončiť takto mizerne, zo stola si vezmeme oriešky, čipsy, sušené ovocie a utiahneme sa na plastové stoličky pri bazéne, odkiaľ všetko nezúčastnene pozorujeme,
Ešte pred večerou Jean-Claude hodí jačiacu Martinu do vody, ona vylezie a rozbehne sa za ním, čvachtanie tenisiek, voda, ktorá z nej tečie prúdom, presvitajúce belasé tričko,
Drago povie, že to nie je zdravé, Luca by jej mal doniesť niečo na seba, nejaký sveter, aby neprechladla, je to od neho nezodpovedné, ale on sám sa o to starať nemieni,
A potom, po večeri, voľná zábava na parkete, stoly prisunuté k stene, aby bolo dosť miesta, ošetrovatelia tancujú s vozíkmi, krútia ich po miestnosti, rezidenti sa smejú, zadrhávajú, prskajú šťastím a dojatím, bezstarostnosťou,
Keď sa zotmie, pristaví sa pri nás hluchonemý správca internetovej miestnosti, prišiel si po udicu, zdvihne pravú ruku, otočí ju dlaňou hore, kývne hlavou, ukáže na udicu, potom na prázdne vedro, Drago len mávne rukou, že nič, nič nechytil, obaja sa rozosmejú,
A opäť Jean-Claude, kvôli ktorému som už aj ja celá premočená, vyhráža sa, že ma tiež hodí do bazéna, ako Martinu, ale Drago naňho vrhne taký zlý pohľad, že si to radšej rozmyslí a odíde so svojou vodnou pištoľou niekam inam,
Bolí ma z toho všetkého hlava, som unavená, keď vtom si všimnem Oliviera, ako stojí, opiera sa o vozík, ale stojí, na vlastných nohách, stojí a spieva, vyrevuje Marseillaisu a všetci mu tlieskajú, povzbudzujú ho, pozerám naňho a spočiatku ani nechápem, čo to znamená, Olivier vozičkár, stojí a pritom je ochrnutý, stačilo, aby sa pripil, a zabudol, že je postihnutý, stačilo trocha vôle, snahy, a nikto sa tomu nečuduje, nikto nekričí zázrak, všetci vedia, že hocikto z nich by mohol chodiť, narovnať sa a začať žiť, ako normálny človek, bez vozíka, bez centra Bellevue, hocikto z nich by sa mohol postaviť na vlastné nohy, lenže oni nechcú, boja sa sveta tam vonku, nenávisti, chcú ostať deťmi až do smrti, chcú, aby sa o nich starali, prebaľovali ich, umývali, nechcú sa zaradiť medzi dospelých, prevziať zodpovednosť za vlastný život,
A potom Olivier sťažka dopadne na vozík, po takých tridsiatich sekundách, asi si uvedomil, že to prehnal, že sa prezradil, možno sa bojí, aby ho teraz nevyhnali, ale nie, všetci sa naňho usmievajú, potľapkávajú ho po pleci, kto by sa naňho hneval, veď sú to deti, nesvojprávne, vyľakané, hlúpučké, a je to ich práca, starať sa o nich, utešovať, udržiavať v tomto larválnom štádiu,

Mám poobedňajšiu službu, Drago povie, že musí ísť do mesta, vybrať nejaké peniaze z banky, ale keď neskôr vojdem do našej izby, nájdem ho na posteli, leží s pohľadom upretým do stropu, a keď ma zbadá, sadne si a povie, že sa mu nechce nikam chodiť, mohli by sme sa ísť spolu kúpať, čo povieš, iste nemáš veľa práce, veď čo to je, poobedňajšia služba,

Vlastne prvýkrát som v bazéne centra Bellevue, doteraz som sa kúpala len v mori, spočiatku mám pocit, že naše správanie je neprístojné, keď nás všetci tí vozičkári, čo sú vedľa v spoločenskej miestnosti a pozerajú televíziu, môžu zazrieť cez sklo, ako sa čvachceme v chlórovej vode, ako blbneme, ale veľmi skoro na nich zabudnem, ostane len Drago a bazénny vex, na ktorý sa vešiame, zadržiavaný dych a tempá pod hladinou, hlavičky, stojky, kotrmelce, smiech,
Opieram sa o stenu bazéna, Drago oproti mne, tak blízko, až je to znepokojivé, na okamih ma chytí za zápästia, ale hneď aj pustí, kvapky mu stekajú po lícach a nose, zo steny na nás prúdi voda a Drago povie, že je to ako vibrátor, ten prúd, že keď tam dáš ruku, je to príjemné,
Buchnem ho po hlave, zľahka, roztopašne, takéto reči nemienim počúvať, jasné? akože sa hnevám, ale pritom vôbec nie, zavesím sa mu okolo krku a on povie, že som ho opäť raz prekvapila, naozaj to odo mňa nečakal, také nadšenie pre vodu, som šikovná a vôbec, vtedy v noci som mu klamala, veď aj tie stojky na rukách mi idú, a ako!
Zrazu ma chytí za pás a vyloží na kraj bazéna, jedným mocným pohybom ramien, a pritom som ťažká, z tej vody, čo sa zo mňa leje, sedím a špliecham ho nohami, no potom vyjde aj on, vzoprie sa na rukách a ja zbadám, že má erekciu, rýchlo sa odvrátim, aby nevidel, ako sa smejem, ale asi si to všimol, lebo si hneď ľahne na brucho, hlavu podloží prekríženými rukami,
Sadnem si mu na zadok a začnem mu natierať chrbát opaľovacím krémom, páči sa mu to, vraj by bola zo mňa dobrá masérka, keď vtom sa pri nás zastaví vozík s Ahmadom a Ahmad povie, že v tých žltých plavkách vyzerám ako kanárik, úplný kanárik, opakuje a pritom sa usmieva, ale akosi zlovestne, tá jeho vyškerená tvár na slnku, tá meravosť, ten kŕč,

Zrazu mám pocit, že sa zotmelo, zozimilo, na rukách mi naskočí husia koža, dobrá nálada spred pár minút je preč, vstanem, rýchlo sa zaviniem do uteráka a bez slova sa vzdialim, chcem sa ísť čo najskôr obliecť na izbu, chcem si ľahnúť na posteľ a zavrieť oči, zabudnúť na Dragovu erekciu a na Ahmadov pohľad, ale ako prechádzam spoločenskou miestnosťou, zrazu sa mi postaví do cesty Marie, zablokuje dvere svojím vozíkom, chcem ju obísť, posunúť vozík, ospravedlňujúco sa usmievam, ale ona ma chytí za ruku, zovrie ju z celej sily a spýta sa, kedy už odídeš, kedy odtiaľto konečne vypadneš, keď nami tak pohŕdaš, keď ti je z nás tak zle?! a uprene sa mi pritom díva do očí, s takou nenávisťou, že sa zmôžem len na pár slov, že len vykokcem, ne-neviem... už odídem... asi, a rozbehnem sa preč, do útrob ústavu,
Drago ma nájde na schodoch, kam som sa utiahla, je už oblečený, v modrých šortkách a bielom tričku, aj kučeravé vlasy mu už uschli, vidí, že plačem, rezignovane si prisadne, spýta sa ma, čo sa zas stalo, Blanka, prosím ťa, prečo plačeš, a ja zo seba začnem vyrážať nesúvislé vety, že ich nenávidím... to povedala... chce, aby som odišla... že kedy už odídem... tak sa ma normálne spýtala... prečo si myslí... čo som jej urobila... ja neviem, čo som jej urobila... Drago, čo mám robiť... všetci ma tu nenávidia... všetci ma nenávidia... počuješ, všetci ma nenávidia!
Drago ma objíma, dlho ma drží v náručí, hovorí, že sa mám upokojiť, hladká ma po vlasoch, všetko bude dobré, len sa, prosím ťa, upokoj, stále to opakuje, hoci ja viem, že nič nebude dobré, že to hovorí len tak, aby som prestala plakať, lebo predsa viem, už sme to toľkokrát preberali, nenávisť a ako s ňou žiť, všadeprítomnosť nenávisti, nenávisť celého sveta, ale toto je predsa len prvý nezvratný dôkaz, že je to tak, Marie to povedala na plnú hubu, vyslovila svoju nenávisť ku mne a ja viem, že to myslela vážne, napriek tomu, že Drago tvrdí opak, že klame, všetko bude dobré, nejako sa to vysvetlí, poď, pôjdeme za ňou spolu, a ty jej povieš, že sa mýli, že to zle pochopila, len už, prosím ťa, neplač, aby si jej neurobila ešte väčšiu radosť,
Keď vstanem, zatočí sa mi hlava, na okamih nič nevidím, ale Drago ma drží, už ani neplačem, na záchode si opláchnem oči, sú ešte trochu červené, ale to si snáď nevšimne, už ju vidím, je zaparkovaná v rohu miestnosti, stretnú sa nám pohľady, podídem k nej a poviem, že sa mýli, že to vôbec nie je tak, ako si myslí,
Počúva ma a pritom sa usmieva, ja sa tiež usmievam, navzájom sa na seba usmievame a obe vieme, že sa v skutočnosti nenávidíme, že toto všetko je len divadlo pre druhých, sme ako dve tragédky, ktoré by si najradšej v zákulisí vyškriabali oči,
A ja zrazu opäť cítim prevahu, prevahu zdravého nad chorým, a úsmev sa mi ešte rozšíri, je už takmer úprimný, úprimne sa teším z toho, ako pred ňou stojím, ako ona predo mnou sedí, a hovorím si, ja odtiaľto o dva týždne vypadnem, ale ty, drahá Marie, ty tu budeš hniť po zvyšok života,

Xavier hodí rukou, vraj o nič nejde, máme skrátka zakrúžkovať, čo sa nám bude viac pozdávať, tie papiere sú len informačné, interné, a najmä anonymné, pre organizáciu Concordia, teda pre francúzsky Inex, len chcú vedieť, aký máme z tábora pocit, či sme spokojní, či sa nám v centre Bellevue páči,
Sedíme na plastových stoličkách pri bazéne, je skoro polnoc a Drago vedľa mňa pokojne, nevzrušené krúžkuje, systematicky prechádza bod po bode, z času na čas zívne, ruku však priloží k ústam vždy príliš neskoro, lenivý, znudený, akoby ho to vôbec nebralo, akoby na odpovediach ani nezáležalo,
Zmätene naňho hľadím, čo nič nepochopil, alebo to len hrá?