Rozhovor

Najprv o knihách len písala, teraz začala prekladať!

Prekladateľka a publicistka Eva Andrejčáková urobila dôležitý životný krok: po 20 rokoch, ktoré strávila na pozícii novinárky a publicistky, presedlala na pozíciu prekladateľky umeleckej literatúry z maďarčiny. Zdá sa, že urobila dobre, jej preklad Pála Závadu dobre prijali nielen čitatelia, ale aj prekladateľská obec!

Pál Závada je maďarský Slovák, pochádzajúci z mestečka Slovenský Komlóš (Tótkomlós), ležiaceho na juhovýchode Maďarska pri hraniciach s Rumunskom. Dodnes sa tu hovorí tzv. komlóštinou, dialektom, ktorý sa už 200 rokov nevyvíja a je ukážkou veľmi peknej mäkkej slovenčiny, ktorou sa už na Slovensku zrejme nikde nehovorí. Tu je príklad: „Hát, takie buchtičke to budú, makovie, orechovie i syrovie.“

Po slovensky nevie, ale dohovorí sa

Pál Závada sa preslávil denníkovým milostným románom Jadvigin vankúšik, ktorý v preklade Renáty Deákovej vyšiel v roku 1999 v Kalligrame (nové vydanie pripravil Slovart). Román sa odohráva v Tótkomlóši a kvalita príbehu oslovila dokonca aj filmárov. Závada píše maďarsky, ale dohovorí sa aj slovensky. Eva Andrejčáková: „Pál Závada po slovensky všeličo rozumie, ale jeho slovná zásoba je viazaná na rodisko, najmä a cez činnosti súvisiace so životom v rodnej dedine či cez tamojšiu typickú kuchyňu.“

Závada ju podnietil

Eva Andrejčáková do roku 2018 pracovala pre denník SME na oddelení kultúry. Jadvigin vankúšik ju podnietil, aby začala prekladať: „Ten príbeh ma uchvátil, použitý jazyk zo zmiešaného prostredia maďarských Slovákov na juhu Maďarska rozohral moje skryté emócie a prebudil vo mne dvojitú identitu, ktorú som dovtedy z rôznych dôvodov vedome potláčala.“ V roku 2018, po dôkladnej príprave a overovaní si, či dokáže zvládnuť umelecký preklad, opustila redaktorskú funkciu, získala štipendium a pustila sa do prekladania Závadovej knihy Prirodzené svetlo.

Mnohovrstevnatý, plný naratívov

To, že nešlo o prechádzku ružovým sadom, pochopí aj sám čitateľ, keď sa do románu začíta. Andrejčáková o knihe povedala: „Román Prirodzené svetlo je mnohovrstevnatý, pracuje s rôznymi naratívmi v rôznych dejových líniách, fyzických a mentálnych priestoroch, má mnoho rozprávačov, ktorých charakterizujú rozličné žánre, ich príbehy sa postupne prepletajú, stupňujú, vlievajú jeden do druhého. Dej prekvapuje zvratmi v konaní postáv na pozadí osobných či spoločenských situácií, nenápadnými zápletkami, ktoré majú ďalekosiahle následky. Autor využíva komplikované, často krkolomné súvetia. Prenášať ich do iného jazyka znamená riešiť kontext, neupínať sa na samoúčelné riešenia.“

Kasarda o knihe

Mimoriadny kritický a publicistický ohlas, ktorý kniha získala hovorí o tom, že ide o naozaj mimoriadne dielo. Pre Magazín o knihách napísal recenziu Martin Kasarda: „Závada... vytvára panoptikum, ktoré pripomína kakofonické a katastrofické obrazy Hieronyma Boscha. Kniha je akoby výskum spomienok na krivdy, neprávosti, nenávisti a stratené životy. Výskum nie štatistický, ale spomienkový, načierajúci z bublajúceho guľáša uprostred pusty, kde chutí život drsne, nostalgicky a správne tragicky.“

Krekáňová a Mačor o knihe

V recenzii pre Denník N Ivana Krekáňová píše: „Autor vytvoril beletristickú reportáž, ktorá je freskou niekoľkých desaťročí života v zmiešanom maďarsko-slovenskom mestečku.“ V recenzii pre portál Medzi knihami Denis Mačor píše: „Vzniká tak čosi originálne, nazval by som to fabulačná reportáž, ktorá je nasiaknutá osobnosťou Pála Závadu...Všetko plynie s absolútnou prirodzenosťou románu, v ktorom má autor tak právo na „licencia poética“, ako aj na verný, historicky presný obraz, a hoci udalosti z dekád začiatku dvadsiateho storočia priamo nezažil, pristupuje k materiálu zodpovedne a držiac sa fotografií a histórie, imituje peripetie osudov, kde najviac rezonuje maďarský, slovenský a nemecký jazyk.“

Martina s hlavou v knihách o knihe

Aj 23-ročná anonymná blogerka, ktorá sa nazýva Martina s hlavou v knihách sa do Závadu začítala a mala tento takmer mystický zážitok: „Kým vo väčšine prípadoch sú čitatelia zvyknutí na striedanie typu kapitola - pohľad, Závadov spôsob bol ako špirála, ako nekonečný vír, ktorý čitateľa sťahoval na dno, pričom občas ho „vypľúval" zo strany na stranu a pohadzoval si ho ako bábku. Keby si čitateľ predstavil seba samého ako vinšovníka počas vianočných sviatkov, zistil by, že od domu k domu nekráča sám, ale sprevádza ho rozprávač, ten sa občas u nejakého suseda pozabudne, vymení si rolu s niečou dcérou/matkou/bratom/otcom..., ktorého do mrazivého počasia vyšle namiesto seba a čitateľ tak každú chvíľu od domácnosti k domácnosti putuje s niekým iným, pričom niekam zavíta aj opakovane - sprevádzaný rôznymi ľuďmi, od ktorých nasáva informácie. Spočiatku to môže pôsobiť zmätočne, no po čase sa už od príbehu nedokáže odtrhnúť.“

Rozhovor s Evou Andrejčákovou o Pálovi Závadovi a prekladaní jeho knihy Prirodzené svetlo, si môžete prečítať tu:

Prihlás sa na odber noviniek a získaj prehľad o slovenskej literárnej scéne
Prihlásením do newslettera súhlasíte so zasielaním obsahu prostredníctvom e-mailu. Kedykoľvek sa môžete z odberu odhlásiť.