Voňavá ryba

Hotel Ines ospanlivo zíval prázdnotou. V poludňajšej páľave sa hýbala len voda, monotónne tečúca z hadice priviazanej o palmu do prázdneho bazéna. Všade bolo ticho, iba v diaľke hučal oceán, zahryzávajúci sa do pobrežia ako nenažrané zviera. Ventilátor obsypaný mŕtvymi muchami nehlučne odvieval, vlečúce sa minúty poludňajšej siesty.

Pár modrozelených jašteríc bláznivo pobehovalo po stene s vykachličkovaným motívom Tlaloca, akoby  chceli využiť čas, kedy ich nerušia žiadni hostia. Do priestranného pátia, chráneného spleťou obrovských stromov vkročila žena. Nehlučne kládla na zem biele nohy, akoby nechcela rušiť rozvláčnu scenériu kľudu a pohody. Žena nazvyme ju Anna, váhavo pristúpila k stolu a do rúk vzala jedálny lístok. Chvíľu ho čítala a nervózne pri tom prstom stískala spodnú peru. Rozhliadla sa okolo seba. Miesto ktoré slúžilo ako reštaurácia bar aj kaviareň, bolo úplne prázdne. Len osamelý cuervo, vyďobával zo špár na dlažbe zbytky jedla. Posadila sa na koženú stoličku a pozorovala vtáka.  Dívala sa na jeho modro čierne perie a klipkajúce očká, zvedavo pozorujúce jej ruky položené na okraji stola. Hypnotizoval ju, akoby čakal kedy spadne na zem kúsok jedla. Odrazu pri nej stála čašníčka, menšia zavalitá žena s dlhými čiernymi vrkočmi. „Čo si budete želať seňora?” opýtala sa spevavou mexickou španielčinou. Anna si pošúchala dlaň, akoby jej bola zima. Pozrela na čašníčku, na cuerva a uvedomila si, že majú rovnakú farbu vlasov a peria. „Mám hlad  čo by ste mi doporučili?“ Žena sa chvíľu dívala do Anniných modrých očí. „Voňavú rybu je to špecialita hotela, recept vymyslela seňora Ines, náramne sa pri nej zabavíte“, tajnostkársky povedala časníčka. Anna sa zamyslela, akoby zvažovala pre a proti, ale napokon kývla hlavou.  „A na pitie?“ zaspievala znova čašníčka a pravou rukou odohnala vtáka, pokúšajúceho sa pristáť na vedľajšom stole. „Melónovú vodu“, zašepkala Anna. Čašníčka hodila na Annu znova ten široký zubatý úsmev a kývajúc mohutnými bokmi, nehlučne zmizla za závesom z  korálkov. Anna pozrela na hodinky. V duchu prepočítala časový rozdiel  a preniesla sa pri tom do krajiny, odkiaľ prišla. Určite nasnežilo, zamrmlala pre seba. Predstavila si zhon v obchodoch, zápchy na cestách a neznesiteľnú krikľavosť vianočných reklám. Predstavila si ostrý vietor a mokrú masu snehu, pod nohami sa meniacu na studenú čľapanicu. Naskočila jej husia koža. Musela znova pozrieť do pražiaceho slnka aby sa uistila, že je v malom prímorskom meste na východe Mexika. Copatá čašníčka vybehla z kuchyne a položila pred Annu melónovú vodu. Do kroku jej hrkotal korálkový záves, akoby tancovala. „Grácias“, poďakovala Anna a znova sa ponorila do svojich myšlienok. V tejto chvíli odomyká dvere. Hodí na botník tašku a kľúče od auta. Topánky nechá len tak, v strede chodby aby ma naštval, pomyslela si Anna a usrkla z nápoja. Volá na mňa. Raz, dvakrát ale ja tam nie som. Vyzlečie si sako a vyzuje ponožky. Všetko hodí na zem, bordelár. Kráča rovno k počítaču. Vždy ide najprv k počítaču, aj keby som ležala utopená vo vani, šiel by najprv k počítaču. Pohybom prsta rozsvieti obrazovku.

Vôňa ryby plávajúca z kuchyne, na chvíľu odtrhla Annu od myšlienok a spustila v ústach záplavu slín. Preglgla. Čierny cuervo zapichol oči na jej ohryzok. „List je na ploche počítača, prečíta ho asi za desať minút“, zamrmlala. Desať minút a pochopí, že som ho definitívne opustila. Lenže pred tým, si zrekapituluje všetky svinstvá, ktoré mi kedy urobil a ktoré som toľkokrát prehltla. Bod po bode, pekne zaradom. Znova pozrela na hodinky. Voňavá ryba dráždila Annin žalúdok aj žalúdok vtáka. „Tak už to dofrasa dočítaj!“ zasypela. Cuervo zaškriekal. Annou trhlo. Predstavila si výraz jeho tváre. Najprv nechápavo zíza na písmená. Potom, keď do mozgu dorazí význam slov, skrivý ľavý kútik do zlostného úškrnu.  Teraz určite nadáva, vždy nadáva keď sa hnevá, napríklad kurva! Dobre že som odišla tak ďaleko, pomyslela si a nervózne poškrabala svoje neopálené nohy. Čašníčka vytancovala s voňavou rybou. Niesla ju v rukách ako vzácny poklad a slávnostne položila na stôl. Bola to veľká oranžová ryba s vycerenými zúbkami, obložená šalátom a avokádom. Usmievala sa na Annu, akoby vravela zjedz ma zjedz a ona zhypnotizovane vzala do rúk vidličku a začala jesť. Nevedela sa nasýtiť jej korenistej chuti, za chvíľu odložila príbor a jedla rukami. Voňavá rybacia šťava stiekla po prstoch a kvapkala jej z rúk na zem. Anna slastne śrkala a mliaskala. Predstavovala si pri tom, ako On bezmocne pobehuje po byte. Volá jej priateľkám. Žobre a vyhráža sa, aby povedali kde je.  Ako fajčí jednu cigaretu od druhej. Prehrabáva sa v Anniných veciach aby vyňuchal stopu, ktorá ho k nej dovedie. Ako nadržaný škrečok.

Začala sa smiať. Najprv potichu, ale potom sa tiché chichúňanie zmenilo na hlasný rehot. Nevedela prestať, až sa musela chytiť za brucho. „Môže čmuchať koľko len chce, nikdy ho nenapadne že žena, ktorá sama nevytiahla päty ani na kúpalisko, mohla zdrhnúť niekam do Mexika.“ Čašníčka vykukla z kuchyne a so širokým úsmevom povedala: „Vravela som vám seňora, že sa pri nej dobre zabavíte“. Cuervo znova zaškriekal. V jeho škriekaní bolo cítiť hlad. Anna dojedla, vzala do rúk ohlodanú rybiu kostru a položila ju na zem. Vták chvíľu nedôverčivo pozoroval Annu a zbytok jedla. Napokon skočil k rybe, schmatol ju do zobáka a zmizol v horúcom ospanlivom vzduchu Puerta Escondida.