Malá Dekadentná Žúrka

(pôvodne uverejnené v časopise Knihy&spoločnosť)

Stála päť krokov od dverí bytu a pozorne rátala dlaždice na zemi. Tretia zľava v desiatom rade od rohožky bola uvoľnená. Ak na ňu šliapla, odporne zaškrípala. Zobudila tak fotra a potom vždy nasledovalo čistenie žalúdka. Jej fotrík bol nomenklatúrny aparátčik, uhundraný „komouš“ s neznesiteľnou povahou. Bol to ten patriarchálny typ, čo sekíruje svoju ženu, chce teplú večeru na stole presne o siedmej, nestrpí iný názor a pevne drží na uzde svoju takmer dospelú dcéru. Mala podozrenie, že otec dlaždicu neopravil naschvál, aby mal prehľad o tom, kedy sa vracia domov. Gabika opatrne prekročila dlaždičku a bez najmenšieho šramotu odomkla dvere. Do tváre jej udrela ťažká vôňa prívarku, ktorý včera určite mali na večeru. V tmavom byte vládol spánkový režim. Hlasné chrápanie odrážajúce sa od panelákových stien jej dávalo istotu, že otec tvrdo spí. Zažala svetlo v kúpeľni a potichu si vyzula topánky. Keď si vyzliekla kabát a nohavice, niekto ju chytil za ruku. „Preboha mama chceš aby som dostala infarkt?“ zašepkala na ženu v dlhej bielej nočnej košeli. Mama vyzerala strašidelne. Jej blond strapaté polodlhé vlasy pripomínali chápadlá medúzy. „Jediná ktorá dostane infarkt, som ja!“ zasyčala mama. „O jednej ráno sa chodí domov, há? Ak sa to dozvie otec, prerazí ťa!“ Aj napriek tomu, že mama šepkala si Gabika uvedomila ako kričí. Ten nahnevaný krik, ktorý mama dokázala premeniť na zúrivé šepkanie obdivovala roky. „Keby niečo prišla si o jedenástej, jasné? A veci vylož na balkón, smrdíš za cigaretami!“ šepkala zlostne mama. Gabika sa usmiala a pohladkala jej tvár. V žltom svetle žiarovky ju mala hladkú ako dievčatko. „Akú mal dnes náladu?“ špitla Gabika a vyzliekla sa do podprsenky. Mama jej položila dlaň na ústa, zhasla v kúpeľni a potme ju vliekla za ruku do kuchyne. Nehlučne zatvorila dvere. „Dnes vŕtal do steny hmoždinky. Vieš kvôli tým policiam na kompóty, čo stoja rok v pivnici. Ten nadával! Na všetko. Aj na teba, že si lenivá a nevieš nič iné len flámovať a potom drichmať.“ Gabika vytiahla z chladničky maslo, zo skrinky vybrala chlieb a pustila sa do neskorej večere. „A spomenul, že ma už nemieni živiť?“ povedala s plnými ústami. Mama si vzdychla a pošepky vymenovala všetky oblasti na ktoré sa včera pri vŕtaní zniesli nadávky jej manžela: „Vraj ťa vyhodí z domu! Neprovokuj ho prosím ťa, lebo to naozaj urobí.“ Jej dcéra iba opovržlivo zošpúlila pery. „Sama odídem a že som to ešte neurobila, je len kvôli tebe. Utrápil by ťa k smrti!“  zašepkala nahnevane. „Keby si ho toľko nedráždila. Aspoň to oblečenie by si mala zmeniť. Neznáša krikľavé košele a tvoje vypasované rifle ho vytáčajú do nepríčetnosti,“ pripomenula jej mama. Gabika prehltla chlieb a vyplazila jazyk smerom k izbe kde spal otec. „Jazyk máš teda poriadny,“ šepkala mama, „ale ja ťa už nebudem kryť. Raz zistí že chodíš domov ráno, bude tu taký cirkus že až!“ Obidve ženy chvíľu mlčali. Akoby počúvali chrápanie rozliehajúce sa v byte a premýšľali čo povedia. Potom mama mávla rukou, zdvihla sa a šla si ľahnúť. Unavene šúchala nohy v papučiach o linoleum. Gabika dojedla. Šupla maslo do chladničky a odložila chlieb. Oblečenie vyvesila na balkón. Potichu zaliezla do voňavých perín. Ráno mal otec dobrú náladu. Opýtal sa totiž svojej ženy, kde je Gaba. Keby vstal „hore zadkom“, ako hovorievali, opýtal by sa, kde je darmožráčka. Žena mu oznámila, že Gabika ešte spí. „Zasa prišla naša herečka neskoro domov, čo?“ hundral a nervózne búchal lyžičkou na škrupinku vajíčka uvareného na mäkko. Matka sa pre istotu práve odkrádala do kuchyne, keď z dverí spálne vyšla Gabika. „Dobré ránko,“ zaspievala a sadla si k stolu. Otec sa opýtal čo za šašovský kostým má na sebe. Gabika mu s úsmevom povedala, že sú to vlastnoručne vyrobené batikované šaty. Začal sa nasierať: „Takto oblečení u nás na dedine chodili cikrusanti! Obleč si niečo poriadnejšie!“ Dcéra si vzala vajíčko a položila ho do pohárika z umelej hmoty. Dvakrát po ňom ťukla a pokojne mu oznámila, že o tom čo si oblečie alebo neoblečie bude rozhodovať sama. Oheň na streche sa rozhorel rýchlo. Otec zakričal aby nebola drzá. Kým bude bývať pod jeho strechou, urobí to, čo jej otec povie. Gabika lúpala vajíčko a drobné škrupinky hádzala na tanier. Vyzerali ako kúsky bielej sadry odlomené z nejakého záhradného trpaslíka. „Nie som tvoj majetok,“ priliala oleja do ohňa Gabi. Z kuchyne pribehla matka a začala tíšiť rozčúleného muža. „Ale veď to tak nemyslela,“ čičíkala ho a očami naznačovala dcére, aby sa krotila a neprovokovala ho. Gabika jedla vajíčko a pobavene sa dívala na červeného, „vytočeného“ otca. Práve jej vyhadzoval na oči koľko peňazí a nervov ho, počas svojho krátkeho života, stála. „Ty tu nie si na dovolenke! Máš aj nejaké povinnosti však? My s mamou sa môžeme zodrať a ty? Mademoiselle sa fláka a vysedáva po krčmách! Kedy si prišla včera večer domov?“ reval až mu na čele vybehli kropaje potu. Gabika mu kľudne oznámila, že prišla o jedenástej. Otec sa pozrel na matku a zhíkol: „O jedenástej! To je tvoja robota! Pretože ju rozmaznávaš! O jedenástej!“ opakoval to slovo dookola ako blázon a potom zahlásil, že má Gaba domáce väzenie. Mama sa chytila za rozbúšené srdce. Mužove výbuchy zlosti ju hrozne vyčerpávali. Mávla rukou a odišla do kuchyne. Veď to nejako prehrmí. Gabika doraňajkovala a opýtala sa otca, či to s tým domácim väzením myslí vážne. „To si piš, že myslím!“ povedal víťazoslávne. „Vieš ja som chcela osláviť MDŽ s kamošmi,“ sklopila Gabika oči. Otec sa samoľúbo usmial: „Milosťpani bude oslavovať MDŽ doma. Prácou! Pomôžeš mame umyť okná a zavesíš záclony!“ Gabika sa mu pozrela do očí. Priamo ani na okamih neuhla pohľadom a vážnym hlbokým hlasom povedala: „Ako chceš otec!“ Pozbierala zo stola taniere a šla ich poumývať do kuchyne. Vypočula si pri tom otcovu prednášku o slušných zväzáčkach, životných cieľoch a kapitalistických zlozvykoch, ktorými sa nakazila aj jeho jediná dcéra. Otec odišiel do práce a ich byt sa konečne ponoril do pokoja, ktorý rušila suseda na piatom poschodí vyklepávajúca rezne. V televízii vysielali priamy prenos zo zasadania ÚV KSČ na ktorom odovzdávali ženám-hrdinkám ocenenia. Gabika si všimla, že súdružka Kabrhelová dostala kyticu karafiátov presne rovnakej červenej farby ako jej prepitý nos. Odpor ktorý v nej roky vyvolávalo otcovo správanie a režim, sa premenil na malého pichľavého ježka. Bodal ju do duše a ona si uvedomila, že cíti obrovský vzdor. Mama sa opýtala čo dnes mieni robiť. Gabika hodila dlhými vlasmi: „Poriadne oslávime náš sviatok mami!“ Matka sa smutne usmiala a povedala, že skočí ku kaderníčke na „trvalú“. Mohla by teda uvariť niečo slávnostnejšie. „S otcom sa stretneme poobede v meste, chce mi kúpiť nejaký darček, tak nech nevyzerám ako opica,“ povedala a obliekla si svoj šedivý montgomerák. Gabika uštipačne skonštatovala, že na betón dostane šatku a tulipán. Ako každý rok. „Najlepším darčekom by bolo, keby sa odsťahoval niekam veľmi, veľmi ďaleko,“ dodala, lenže v tej chvíli už matka za sebou zatvorila dvere.

Ten ježko v Gabike mal poriadne ostré pichliače. Pichal a bodal, šepkal a smial sa až dvihla telefón a zavolala kamošom. A tak večer, keď prví opilci hulákali na ulici, otec s matkou otvorili dvere bytu. Na gauči sedela Gabika s kamošmi. Veselo popíjali rum. Z magneťáku práve vyletela pesnička Kanárek od Plastikov. Pliaga, Gabikin kamoš a filozof degradovaný na pomocného robotníka otvoril šampanské. Strčil otcovi do rúk pohár. „Na zdravie našim ženám, milenkám a dcéram, nech sú šťastné a slobodné,“ zabľabotal. Otec zbledol a zhrozene si obzeral skupinku vlasáčov rozvalených na jeho kreslách. „Gaba! Čo to má znamenať?“ opýtal sa výhražne. Šneky, maliar čo mal zakázané vystavovať, sa snažil otcovi vysvetliť poslanie dnešného žúru, ale otec už otváral ústa aby niečo povedal. Situáciu zachránila Šaňa. Neuveriteľnou rýchlosťou prikvitla k otcovi a zakryla mu ústa pripravené ziapať, svojimi plnými perami. Mama stála na chodbe ako tieň. Čerstvá trvalá sa ešte leskla pod novou šatkou. Len tulipán jej v ruke trocha zvädol. „On ťa zabije,“ zašepkala akoby bola polnoc a vydesene pozrela na Gabiku. Bozk od červenovlasej hipisáčky zrazil otca na kolená. Sadol si na gauč vedľa Pliagu a vypil hneď dva rumy za sebou. Rita, bláznivá speváčka protest songov, už pár krát sediaca v base, pribehla k mame a vzala jej z rúk nákup. „Nedáte si nejaké lieky? Rozpumpuje Vám to náladu!“ snažila sa prekričať Magorov hlas spievajúci o zdochnutom kanárikovi. Pliaga sa postavil pred otca, ktorý sa tváril akoby ho ranila mŕtvica. „Na zdravie, súdruh vedúci!“ zakričal a donútil otca vypiť ďalšie deci rumu. Šneky vyzliekol z kabáta paralyzovanú mamu. Koketne jej pochválil vlasy. Pripili si šampanským. Žúrka začala. Gabika tancovala a Pliaga vykrikoval prednášku o ľudských právach, ktoré sú ako vieme nedeliteľné! Otec sa snažil pozbierať zvyšky svojej hrdosti: „V tomto byte nestrpím žiadne protisocialistické živly,“ zahulákal, ale jeho hlas zanikol v pesničke Modrej autobus, ktorú pustila Šaňa na plné pecky. Šarmantne vzala otcovu ruku a oznámila mu, že si zrejme nevšimol čo sa okolo neho deje. „Začína pražská jar, hučala mu do ucha, prichádza otepľovanie!“ Otec sa nechápavo díval na mamu, ktorá so strapatými vlasmi pila jedno šampanské za druhým. Šneky jej niečo šepkal do ucha a Gabika si uvedomila, že ju vidí po dlhej dobe rozosmiatu. Žúrka sa natiahla do skorých ranných hodín, keď otec kapituloval po Pliagovej prednáške o likvidácii totalitných režimov nenásilnou formou. Mama spala na zemi. Definitívne došiel rum. Tri dni po oslave MDŽ ušla Gabika z domu a zoznámila sa so sympatickým hipíkom. Päť mesiacov potom zastrelili na chodníku môjho otca príslušníci vojsk Varšavskej zmluvy. Vraj hádzal na tanky dlažobné kocky. A o štyri mesiace neskôr som sa Gabike narodila ja.