Vysídlenci v Buzitke

(úryvok z románu Osem mesiacov pred tým)

Na druhý deň po nešťastných udalostiach, ktoré v momente zmenili dejiny a najmä výzor našej Buzitky, som sa snažila okrem iných záležitostí vyriešiť, čo bude ďalej s deťmi. Deti kolonistov chodili do školy, kde boli otvorené separátne maďarské a slovenské či české triedy. Čo teraz s nimi?

Na obed som sa odvážila prejsť po dedine. Po celý čas ma sprevádzali dvaja naši chlapi. Ondrej o tomto mojom výlete nevedel a László odišiel z nášho domu ešte pred deviatou. Povedal, že potrebuje vybaviť pár záležitostí vo Fiľakove a najmä v Lučenci, ale podvečer sa vráti a ak by mohol, tak by rád u nás aj prespal.

Pri pohľade na opustené a vyrabované domy som sa nemohla ubrániť slzám. Sychravé jesenné počasie ešte umocňovalo hrozný dojem, ktorý vyvolávali zúbožené stavby, ktoré ešte pred pár hodinami ani netušili, čo sa s nimi stane. Mlčky som sa dívala na porozbíjané okná, rozhádzaný a zničený nábytok. Keď sa ho zlodejom podarilo rozbiť, jednoducho ho nechali tam, kde bol. Obrazy, fotografie, hrnce, dokonca periny a šaty, všetko sa váľalo po dvoroch, na ulici.

Nepríjemný vietor veci, ktoré dokázal odniesť, rozvláčil po celej kolónii, na jej hranice a potom ďalej do čerstvo pooraných polí. Ktovie kam veci kolonistov až zavial. Možno až tak ďaleko, že sa nejakým zázrakom dostanú k ich pôvodným majiteľom. Tí teraz pravdepodobne čakajú niekde tesne za hranicami a ešte stále v kútiku duše dúfajú, že sa ešte dnes stane nejaký zázrak a oni dostanú pokyn, aby sa vrátili späť do svojich domov.

Zdrvená najnovšími zážitkami a preplnená nepríjemnými pocitmi som sa vrátila späť a v rýchlosti som sa najedla. Neprešla ani hodina odvtedy, ako som sa vrátila do nášho domu, keď sa zvonku opäť ozval veľký hluk. Hore našou kolóniou kráčalo pomaly možno dvadsať, tridsať ľudí. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že sa pozerám na celé rodiny naprieč generáciami.

Unavení a prestrašení ľudia zastali uprostred osady. Sprevádzali ich maďarskí žandári a vojaci.

„Čo sú to za ľudia?“ opýtala som sa Ondreja a neskôr aj chlapov, ktorí sa postupne vynárali z hlbín nášho statku.

Nikto nevedel. Všetci sme sa nechápavo na nich pozerali. Nevedeli sme, čo si máme o nich myslieť. Jeden z chlapov povedal, že podľa neho sú to Židia, lebo len tí sa tak obliekajú.

Veliteľ žandárov, ktorí sprevádzali čudnú skupinu ľudí, zrazu ukázal smerom k nášmu domu. Zo skupiny sa odpojil jeden muž a pohol sa naším smerom, sprevádzaný veliteľom.

„Kto je tu majiteľ, prosím?“ opýtal sa po slovensky. Odpovedal mu Ondrej:

„Ja. Kto ste a čo tu chcete?“

„Predvčerom k nám vtrhli slovenskí gardisti a žandári. Keďže sme nemali v poriadku dokumenty, povedali nám, že sa máme čím skôr pobaliť a že o hodinu prídu autá, na ktoré musíme nasadnúť. Pýtali sme sa kam a prečo. Povedali nám len toľko, že nás vedú do Lučenca. Prinútili nás nastúpiť a ešte aj keď nás vyložili na námestí v Lučenci, netušili sme, čo sa vlastne deje.“

„Ničomu nerozumiem. Odkiaľ ste? Prečo vás odviezli?“

Maďarský veliteľ žandárov ma dôrazne požiadal, aby som prekladala celý rozhovor. Tak som teda prekladala.

„Z Revúcej. Veď už som hovoril, že preto, lebo sme ešte nemali občianstvo. Hoci sme žili v Československu už desať rokov, stále sme neboli riadni občania.“

Aj keď som už tušila, čo sa stalo, nechcela som tomu veriť. Spýtala som sa preto celkom otvorene:

„Vyviezli vás na územie, o ktorom predpokladali, že ho zaberú Maďari. A už ste sa nestihli vrátiť. Je to tak?“

„Áno,“ s údivom sa na mňa pozrel asi päťdesiatročný chlap, o ktorom som už nepochybovala, že je Žid.

„A čo teraz?“

„Nevieme. Maďari nás nechcú. Hovoria, že nás vrátia naspäť. Už to vraj skúšali s inými ľuďmi, ale naši vojaci na hraniciach ich vysmiali. My sme už dve noci vonku, chvála bohu, že ešte nie sú mrazy.“

Pán bol veľmi nervózny. A zúfalý. Dnes im vraj žandári povedali, že všetkých, ktorí dopadli tak ako oni, začnú zvážať až niekde k Miškolcu, že tam sa pripravujú zberné tábory. Okrem tých, ktorí si nájdu ubytovanie sami. Od rána už prešli cez tri dediny. Maďarské. Všade ich vypočujú, ale nepomôžu.

„Sme Židia. A ešte k tomu z Československa. Cítime, že nás nechcú. Niekoľkí sa už zľutovali, ale bolo to kvôli peniazom. No tých my veľa nemáme. V jednej dedine nám povedali o tejto osade, že je československá. Tak sme prišli. Ale ako vidíme, ani tu to nie je veľmi dobré.“

Ukázal na domy okolo. Ondrej sa na mňa spýtavo pozrel.

Veliteľ žandárov s neskrývaným odporom povedal:

„Sú to Židia od vás. Vaši sa ich zbavili ako prašivých psov.“

„Volám sa Samuel Kraus. Na ulici je celá moja rodina.“ Pán Kraus sa nenechal vyviesť z miery, aj keď mu veľmi dobre rozumel.

„Mohli by ste nás, prosím, prichýliť aspoň do konca týždňa? O pár dní budeme múdrejší. Hádam sa budeme môcť vrátiť domov. Máme nejaké peniaze, nebudeme vám na oštaru. A pomôžeme. Všetci. Aj deti sú naučené robiť.“

Porozprávala som mu, čo sa nám za posledné dva dni stalo.

„My sami sme v ohrození. Pred pár hodinami tu na nás strieľali. Tu by ste neboli v bezpečí.“

„Nám už je to jedno. Verte mi. Hlavne, aby sme mohli niekde hlavu skloniť. Vonku je to oveľa nebezpečnejšie.“

Ondrej ma zavolal nabok. Tak, aby ho pán Kraus nepočul, povedal:

„Hádam ich sem nepustíme.“

„Čo ti je? Veď som ešte nič nepovedala.“

„Poznám ťa veľmi dobre. Necháš ich tu.“

„A keby aj, tak čo? Čo sa ti na tom nezdá?“

„Sú to Židia. A od nich nemôžeme čakať nič dobé. Pomohli by nám, keby sme boli na ich mieste? Určite nie. Máme dosť problémov aj bez nich.“

„Dobre, tak im choď povedať, nech idú preč.“

Vedela som, že Ondro to neurobí. Na to bol príliš mäkký. Na mňa nakričať, to áno, ale aby im to povedal sám, to nie.

Povedala som pánovi Krausovi, že sa môžu rozložiť v pajte. Ale nie na dlhšie ako dva, tri dni. Chcela som najmä počkať na Lászla a s ním sa dohodnúť, čo s nimi. Poslať ich proti noci niekde do polí, na to som nemala guráž.