Vo svojom v poradí druhom románe nastoľuje Pavol Rankov znova raz tému silného prepojenia individuálnych ľudských osudov s dobou, v ktorej sú žité a ktorá ich stavia pred často absurdné rozhodnutia.

V románe sa odvíja príbeh materstva vo viacerých líniách. V príbehu tehotnej Slovenky Zuzany, ktorá bola osloboditeľskou armádou odvlečená do sovietskeho koncentračného tábora Artek, kde porodila syna. Jej príbeh sleduje dcéra dobre situovanej a predčasne ovdovenej matky, ktorej diplomová práca má cez autentické rozprávanie (oral history) „odvlečenkyne“ zaznamenať „špecifiká realizácie materstva v hraničnej situácii“. Autor tak sleduje príbehy materstva odohrávajúce sa v štyroch generačných subjektoch zasadené vo svojej dobe.