Na hnedú rakvu dopadajú ťažké hrudy stvrdnutej zeme...
Ten zvuk Jane krája srdce. Vie, že od tohto momentu už nikdy nič nebude také ako doteraz. Jej malá sestrička ju navždy opustila. Takmer sa usmeje, keď si uvedomí, čo v duchu vyslovila, no slzy jej to nedovolia. Naozaj je to však tak. Mária bola pre ňu vždy malou sestričkou. Narodila sa o desať rokov neskôr ako ona... klbko vôní a plaču, drobnučký balíček v bielej perinke, ktorý prevrátil naruby chod dovtedy pokojnej a zebahnutej domácnosti. Zrazu sa všetko zmenilo. Mama s ockom tlmili hlasy, chodili po byte po špičkách... a takmer stále sa usmievali.
Svoje šťastie mali vykreslené v tvárach zreteľnými ťahmi, vnímala ho aj ona a bola šťastná spolu s nimi. Veľmi túžila po sestričke. Po prvý raz svoju túžbu vyslovila, keď mala štyri roky, a nemohla tušiť, ako tým rodičov, ktorí si želali to isté, trápi. Po rokoch sa jej prianie konečne splnilo. Jej život získal iné farby, a ako plynul čas, boli čoarz jasnejšie a teplejšie. S Máriou si neskutočne rozumeli. Napriek značnému vekovému rozdielu boli ako dvojčatá. Vedeli o sebe takmer všetko. Zdôverovali sa jedna druhej so svojimi snami, túžbami a plánmi, neskôr so svojimi láskami aj neláskami, jednoducho so všetkým.
Podporovali sa a utešovali, keď im bolo nanič, spoločne sa tešili a smiali, keď sa niektorej z nich čosi podarilo.
Zdalo sa im, že ak majú jedna druhú, vzájomnú podporu a blízkosť, všetko sa dá zvládnuť lepšie a ľahšie. No teraz Máriina smrť všetko pretrhla. Zničila. Zostala jej v srdci len spaľujúca diera...a nekonečná bolesť.
Jana sa zadúša slzami, hoci si sľúbila, že na pohrebe nebude plakať. Verila, že to dokáže, veď za posledné dni preplakala more sĺz, domnievala sa, že sa jej už minuli...
že bude silná a statočná... kvôli mame, Petrovi a najmä kvôli malej Sáre. Pozrie na Petra, svojho švagra, drží malä za ruku, stojí pri ňom vystretá ako sviečka, zviera malú dlaň a v drobnej bledej tváričke vynikajú jej okrúhle modré očká. Keď pohľadom blúdi po tvárach dospelých, stojacich pri vykopanom hrobe, má v nich strach. Inokedy sú jasné ako svetielka, plné smiechu a šibalstva, no teraz akoby ani neboli jej. Akoby nepatrili dieťaťu. Och, Bože, zanarieka Jana v duchu a utiera si slzy, toto sa nemalo stať. Nie Márii... Veď čo teraz bude s malou? Kto sa o ňu postará? Kto jej nahradí mamu? Nikto, počuje svoju odpoveď a má čo robiť, aby sa nerozkričala.
Na osud, Boha... kohokošvek, že pripustil, aby vyhasla svieca takému mladému stvoreniu, ktoré malo v sebe neuveriteľný náboj, lásku, energiu, na tvári večný úsmev a srdce naplnené láskavosťou a dobrotou. Nie, Márii sa to nemalo stať. Nie žene s trojročnou dcérkou a životom pred sebou. Tešila sa, že si s Petrom časom kúpia väčší byt...plánovala druhé dieťa. Túžila po chlapčekovi, chcela mať párik, už o ňom občas vravela, akoby ho naozaj čakala. Celá Mária, pomyslí si s boľavou nehou Jana. Ona bola taká... neskutočná. Éterická. Úžasná. Človeku stačilo straáviť len chvíľu v jej blízkosti a hneď sa mu zdal zvyšok dňa krajší...