Stará pani sedí v hojdacom kresle a mierne sa kolíše. Kreslo občas zavŕzga, inak je v izbe celkom ticho. Klbko kamsi zaliezol, nepočuť jeho spokojné odfukovanie, a oheň v peci tichučko praská ako vetvičky pod nohami srnky. Odjakživa ju fascinoval... lenže dnes dáva prednosť pohľadu z okna. Vábi ju, rovnako ako spomienky... Sedí, nohy má prikryté modrou vlnenou dekou, trocha jej je chladno, vie, že na vine sú jej nohy, v poslednom čase ich máva ľadové ako cencúle, nepomáhajú ani hrubé ponožky, ani teplé vlnené papučky, ktoré jej uplietla Janka... Pozoruje snehové vločky za oknom. Veselo tancujú svoj rituálny tanec, prišli ako na zavolanie, v predvečer Vianoc, a ako vždy, už od čias, keď bola malým dievčatkom, vtiahli ju do svojho sveta. Nemusí vyjsť na dvor, i tak cíti ich chlad, ľahkosť a zázračnosť. Sú ako roztancované malé víly, vrtia sa vo vetre a potom tíško dopadajú na zem, kde skončia svoju púť. Žijú len krátko... tak krátko, a napriek tomu ovplyvnia svet okolo seba. Platí to už večnosť... a na tom sa nikdy nič nezmení. Deti pri pohľade na bielu krajinu výskajú nadšením a vyťahujú sánky, romantici vybehnú von a nechajú si vločky dopadnúť na tvár, chcú pocítiť ich chladivú jemnosť, starší ľudia frflú, že sa vonku šmýka a je to pre nich nebezpečné, a šofér i nadávajú, pretože sneh prináša len problémy. V Betke sa mieša dieťa s romantikom, a keďže sa jej nechce vybehnúť von, veď aj tak bude musieť o chvíľu vyvenčiť Klbka, len tak sedí a pozoruje ich tichý tanec. Vie, že by mala vstať a začať čosi chystať, veď čas uteká a onedlho bude chalupa plná smiechu a kriku, no nemôže... aspoň chvíľu nie. Premohli ju spomienky... tak ako už večnosť, ako päťdesiatpäť rokov, vždy sa pri pohľade na vločky zasníva a teraz už aj spomína. Je plná známej bolesti, no vie, že o chvíľu prejde... už sa zmierila. S Ľubošom sa brali pred päťdesiatimi piatimi rokmi, ona mala dvadsaťdva a on o štyri roky viac. Svadobné zvony vyhrávali nielen po celom mestečku, ale aj v jej srdci. A snežilo, husto a krásne, rovnako ako dnes. Bolo to tak dávno... no ona si pamätá na ten deň celkom jasne, akoby sa to stalo len včera. Ľúbila Ľuboša z celého srdca a už sa nevedela dočkať, kedy sa ich životy spoja... kedy budú svoji. Vonku snežilo a krajina navôkol akoby bola vymaľovaná bielym štetcom nevinnosti a krásy. Rovnaká bola ona... nevinná, krásna a ľúbiaca, odetá do bielych jednoduchých šiat, ktoré jej ušila mama. Vnútri rozochvená, navonok pokojná... na rozdiel od Ľuboša, ktorý si nervózne mädlil dlane a chcel, aby to už bolo za nimi... Znervózňovali ho davy, najradšej by bol s ňou už sám... Dočkal sa. Od ich svadobného dňa prešlo už vyše pol storočia... a všeličo sa zmenilo. Svet vonku nadobudol iné dimenzie a rozmery, no ten vnútri... ten zostával rovnaký. Láska nepodlieha tlaku zvonka ani jeho chaosu a rýchlosti... láska, tá je stále rovnaká. Postupom času sa len menia jej vonkajšie prejavy... V očiach starej panej sa zalesknú slzy... Prežili sme spolu hodnotný život. A ľúbili sa do poslednej chvíle... až kým mi ho anjeli nezobrali k sebe.

Bolo to presne pred dvoma rokmi... deň pred Vianocami. Čakali svoje deti a vnúčence, a preto už od začiatku adventu chystali Vianoce. Mal ich byť plný dom... malo prísť desať detí. Vždy ich volala deti a bolo jedno, či ide o jej vlastné, alebo o zaťov, nastávajúcu nevestu či vnúčatá... pre ňu to boli jednoducho deti. Ešte sa len učili životu... životu bez jej ochranných krídel. No vždy boli prepletení s tým jej... Rady sa vracali domov, nadýchali spomienok, oddýchli si, načerpali silu ísť ďalej... Oni s manželom zostávali v modrom domčeku sami, no nikdy nie nadlho. Deti sa sem často vracali a ona ich zakaždým vítala s otvorenou náručou... Rovnako to malo byť pred dvoma rokmi. S Ľubošom pobehovali po dome ako dvaja škriatkovia, ona piekla, on údil klobásky a mäso, v neďalekom meste kupovali darčeky a po večeroch ich balili do vianočných papierov... a tešili sa na Vianoce. Lenže osud to chcel inak a zasiahol v tej najnevhodnejšej chvíli. Deň pred Vianocami! A pritom obaja tak Vianoce milovali! Hrávali sa na usilovných vianočných anjelikov a opájali sa každou chvíľou adventu.

Pamätá si na to ako dnes... a nebolo by dňa, keď by sa jej ten obrázok nevracal. Rozoberá ho do detailov, usiluje sa prísť na to, kde sa stala chyba... a či sa tomu nedalo zabrániť. No ako to mohla predpokladať? Bol to ich predvianočný deň... a niektoré rituály sa na ňom za celého pol storočia nezmenili. Ona vyzdobovala domček, v každej izbe to voňalo smrekovými vetvičkami ozdobenými medovníčkami, ktoré sama piekla a zdobila bielkovou penou už od Mikuláša, pripravovala zemiakový šalát a varila kapustnicu, pretože odstáta lepšie chutí, a Ľuboš chystal drevo, aby ho mali na sviatočné dni dosť. V tej osudovej chvíli boli vonku obaja – ona zametala sneh spred domu, Ľuboš rúbal drevo... Dohovárala mu, že nemusí, že stačí, ak narúbané nanosí dovnútra, že aj Maroš pomôže... nie, on trval na svojom.

„Potrebujem trocha pohybu,” usmial sa a žmurkol na ňu, tak ako to robieval celých päťdesiatpäť rokov.

„Tak sa poď so mnou prejsť,” navrhla mu. Snehové vločky jej padali na šál, ktorý mala obkrútený okolo hlavy, sneh jej vŕzgal pod čižmami a krajina lákala na krátku prechádzku. Už videla, ako si po návrate uvaria sladký čaj s rumom a zasadnú ku krbu... Milovala sneh... veď práve on ich pred rokmi spojil. Pre oboch mal zvláštnu príchuť a vôňu.

„O chvíľku, Betuška, len narúbem zopár polien. Dobehnem ťa.”

Vedel byť tvrdohlavý ako mulica, no ona tiež, nie raz sa preto pochytili, ale to už k životu patrí. Láska bez hádok je ako korenie bez jedla... Verili tomu, pretože ich udobrovanie bolo vždy zázračne sladké...