Suché roky

Kapitán Maloťák nie je zlý človek. Ani úplne vymetený. Keď hovorí, ani sa mi nedíva do očí. Nie je mu to ľahostajné. Asi. Je mu to trápne. Možno. Alebo je aj on unavený životom? Pravdepodobne. Má niekde, ako sa vraví, prerušenú šnúru? Polohlasom sa z neho derú ospalé slová, som prekvapený, že nekričí, nekoktá a nerudne mu tvár:

„Súdruh desiatnik, ja som nepovedal, že vás dáme do basy. Pozor, to som nepovedal.“

V okne za ním blikajú červené svetlá. Dvor je plný vojenských áut. Nezreteľne počuť hlasy. Hlasy skoro všetkých dôstojníkov útvaru.

Mám na sebe oranžové pyžamo. Vojenské oranžové, ktoré sa chvíľami mení na červené. Svetlá áut a pomalá premena mesiaca na slnko sa pohráva s farbami. Vojenské pyžamo, keď je červené, tak je čudné. Červený vojak je krásny terčík. Poľahučky sa dá trafiť. Načo samopalom, či puškou? Možno ho zabiť aj špáradlom. Pichnúť rovno do oka.

Zobudili ma. Po večernej šichte. Mimoriadna udalosť. Niečo našli. Zavolali všetkých dôstojníkov, akoby sa mala začať tretia svetová vojna.

„Musíme to predložiť vojenskému prokurátorovi. A určite sa toho chopí vojenská kontrarozviedka,“ neochotne pokračuje Maloťák.

„Súdruh kapitán, kvôli takej hlúposti?“ pýtam sa pomerne smelo, napriek tomu, že mi zaiste nie je ani trochu do smiechu.

Veliteľ práporu sprísnie:

„Vám sa to zdá ako hlúposť, desiatnik? Ale tu, kde sme a prečo sme, to hlúposť nie je,“ zaznela pomerne zložitá veta, ktorú často používa, len mi nie je celkom jasný jej zmysel.

„Písal som si tie básničky len zo zábavy, súdruh kapitán,“ hovorím mierumilovne.

Kapitán Maloťák sa narovnáva zo zhrbeného postoja:

„Prosím, a hlúpa zábava sa premenila na ukrutne preukrutnú vážnu vec.“

„Aj keď ma zavriete, vravím vám, že to všetko som si písal len tak.“

 „Desiatnik, opakujem, ja som nepovedal, že vás dáme do basy! Pozor, to som nepovedal!“

Akoby na jeden povel všetkým autám na dvore zaburácajú motory, pohnú sa  a pomaly vychádzajú zo stredu kasární. Všetko je jasné. Dôstojníci odchádzajú po akcii, ako sa na vojne hovorí za svojimi matkami, manželkami a snúbenicami, kvôli ktorým bránime socialistickú vlasť.

 „Môžete pokračovať vo svojom odpočinku, desiatnik,“ zavelil veliteľ práporu. Malo to znamenať, že môžem vypadnúť z  jeho hnusnej kancelárie, nemusím sa už pozerať na tú jeho odpornú dôstojnícku brigadírku a môžem ísť spať.

Idem napísať list žene. Nejdem jej napísať, lebo si už nepíšeme. Nejdem jej napísať, Ahoj, asi ma zavrú a za riadnu pičovinu, za to, že mi našli v aute básničky v neevidovanom socialistickom zošite. Lebo všetky socialistické zošity vo vojenskom aute Československej ľudovej armády plnom vysielačiek, ktoré v roku 1983 zachytávajú reč leteckej podpory, Close air support, kapitalistického nepriateľa, musia byť zaevidované, s očíslovanými stránkami a farebnou nitkou vpichnutou naprieč všetkými listami. V zošite sú mierumilovné smiešne básničky v najkapitalistickejšej reči zo všetkých kapitalistických rečí na svete, v angličtine. Ani jej nenapíšem, sú to tu všetko gumené hlavy. Hlavy, ktoré nikdy nič nevedeli, ani vedieť nebudú. Robia zle ostatným, aj sebe, a nech si strčia do riti tú svoju komunistickú vojenskú službu. Ani jej nejdem napísať, že preto na Vianoce neprídem za dcérou, aj keď som ženatý, aj keď ženatí podľa nejakého zákona na Vianoce vždy domov chodia, lebo ma strčia do špinavej basy a tam budem hniť niekoľko rokov. Ani jej nenapíšem, že môže byť šťastná a rada a spokojná a že si môže užívať, ako si jej vyšportované telo žiada, môže si vyspevovať, celé dni tancovať. A to všetko o ďalších niekoľko rokov dlhšie ako predpokladala, lebo sa môže stať, že budem v base možno aj do roku dvetisíc tristo tri. Aspoň, keď bude tretia svetová vojna a budú na nás útočiť tí ohavní kapitalisti, ja si budem spokojne rátať v base hlísty a smiať sa na svet hrdelným smiechom. Možno budem aj s pavúkmi hrať šach, s muchami naháňať prach a s potkanmi spievať ožranské pesničky, a teda, v podstate, nemusí mať o mňa, moja žena, ktorá už minimálne rok a pol nie je mojou ženou, len na tom už pokrčenom úradníckom papieri ňou je, žiaden strach. Chach!

Pochodujeme na buzerplaci. Ľavá noha do výšky, tupý hlúpy buch o asfalt. Pravá noha do výšky, vyleštená kanada, sprostý buch o asfalt. Zelené malé more búcha, všetci sme len nuly. Kto si myslí, že nie je, je iba pomýlený. Veliteľ sa len škerí, veď chceme žiť naveky v mieri. Buzerplac je celý rozpálený, vie, že sme tu preto, lebo chceme brániť svoje ženy. Chceme brániť svoje matky a snúbenice, nech majú vždy ony červené líce. Veď červená je krásna láskavá a krvavá, pre ňu sa oplatí vybudovať riadna obrana. Obrana, čo porazí celý celučičký kapitalistický svet, väčšieho zmyslu života niet.

Zapisujem si tieto riadky večer do nezaevidovaného zošita v najkapitalistickejšej reči zo všetkých kapitalistických.

Vypočúvajú ma. Predstavitelia vojenskej kontrarozviedky. Tak toto som ešte nezažil. Sú dvaja. Ja sám. Jeden má dlhé čierne mastné vlasy, aby pôsobil, že je niečo ako „bítlsák“, akože svieži, mladícky, jeden z nás, potenciálny člen už bývalej britskej skupiny. Na tie vlasy musel dostať, za jasným účelom mätenia nás, nebezpečných nepriateľov vlasti, služobné povolenie. Druhý je ryšavý, krátkovlasý, brčkavý, aby pôsobil, že je rýchly, akčný, pružný. Budem ho volať Brčkavý. Vypočúvajú ma Bítlsák a Brčkavý. Jeden je zámerne dobrý a druhý vedome zlý. Dlhovlasý sedí vedľa mňa. Chytá ma bratsky okolo pliec. S hranou srdečnosťou trasie mojím telom:

„Vieš, ja som komunista. Ja ti chcem pomôcť. Musíš mi len povedať pravdu. Ako to je. Pre koho si písal tie tajné veci?“

Neviem, čo mám povedať.

„Chcem ti pomôcť.“

Mlčím.

 „A keď povieš pravdu, súdruh desiatnik, bude ti dobre. Konečne.“

Myslím na to, že mi dobre nie je. Ale zatiaľ nemám ani poňatia, čo mám povedať, aby mi dobre odznova už niekedy konečne bolo. Básničky som písal len zo zábavy.