Naposledy bol Dědo na stretávke predminulý rok v júni. Človek by netušil, aká môže byť so starými ľuďmi sranda. Erich, čulý organizátor stretávok, si ešte stále privyrábal prekladmi z nemčiny. V jeho rodine vedeli dobre po nemecky a nemčinu si zdokonalil v pracovnom tábore priamo v Nemecku. Bol tam rok, cez druhú svetovú. Dědo s Babičkou také štipendium nemali. Mohli len konverzovať na chatke v Beskydách, kde sa skryli pred lietadlami Spojencov, čo bombardovali Ostravu. (Inak, keď sa vrátili, z ich domu polovica chýbala, čumeli cez ruiny na rez vlastným bytom. Až kým nepochopili, že tam viac bývať nebudú.)

Každú chvíľu si niekto prisadol a Dědo ho objal (už si dal pár pohárov červeného). Dotyčný po úvode o vnúčatách popísal, aké má problémy s chrbticou, pečeňou, hrubým črevom, tenkým črevom, mechúrom, análom, očami, ušami, pätami, pamäťou, sluchom, zrakom i čuchom, ale aj s koncentráciou, orientáciou a erekciou.

„Neseď u ní tak blízko! Koukněte na starýho chlípníka, jak ji tam pod stolem ošahává kolena! Deš vod ní!“ řve Děda na spolužiaka oproti. Ten sa takmer šeptom prihovára svojej bývalej favoritke.

„Co máte pořád s tou Klárou? To s ní nepřestanete blbnout ani nad hrobem?“ akože žartujú tri brýlaté kamarátky z kúta. Traumy z detstva. Tak mi pripadajú títo veselí starečkovia v obnosených oblekoch a rozstrapkaných kravatách a rozjarené staruchy v stredovekých róbach a parochniach. Je ich tu dvanásť z tridsiatich štyroch a pár vyžírkovských príbuzných, ktorí sa tvária ako osobní šoféri, napríklad ja s otcom. Salónik v reštaurácii sa zmenil na gympel cez prestávku