Elizabeth pomaly otvorí oči. Cez jemné zlatisté závesy dopadajú na posteľnú bielizeň prvé slnečné lúče. Započúva sa do spevu vtákov. Celkom jasne rozoznáva vysoké elitárske trilkovanie stehlíka červenolíceho. Niekde v diaľke sa ozve samička. Nevie pochopiť, ako je možné, že sú tu. V strede mesta. Uvedomí si nástojčivý spev drozda a cukrovanie hrdličiek.
Miluje pomalé prebúdzanie. Keď nie je ešte celkom isté, či sa preberie. Môže sa stať, že znova zaspí. Nevie si spomenúť, či má dnes prvú hodinu. Potom si zrazu uvedomí, že je sobota, a hneď stratí náladu. Neznáša voľné dni. Neznáša soboty. A nemá rada ani nedele. V sobotu a v nedeľu vždy stratí náladu.
Pomaly sa natiahne. Dotkne sa končekmi prstov stehien. Jemne posunie ruku po zaoblenom boku a pohladí si pekné prsia.
Postaví sa a prejde do obývačky. Opatrne sa priblíži k veľkej kovovej klietke prikrytej bordovým závesom. Nahne sa dopredu a stíšeným hlasom povie:
„Ľúbim ťa. Zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you. No povedz! Ľúbim ťa... Ľúbim ťa!“
Chvíľu ticho stojí a potom sa znovu prihovorí:
„Konrad, zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you! I love you! Kedy sa to konečne naučíš?!“
Elizabeth stiahne bordovú látku a nacvičeným pohybom ju poskladá. V klietke sa pomrví veľký sedemdesiatcentimetrový papagáj. Keď na jeho farebné perie dopadne ranné svetlo, priateľsky pokýva hlavou.