V kufríku boli staré zažltnuté fotografie Richarda Steuera, môjho starého otca. Čierny zošit so zažltnutými stranami a kúsok väzenskej uniformy s ružovým trojuholníkom.Sedel som v sedačke v našom byte. Filip mal nejaké stretnutie. Povedal, že príde až v noci. Pozeral som do tváre mladého čiernovlasého, asi tridsaťročného muža, ktorý sa usmieval do objektívu. Na jednej z fotografií stál s mladou štíhlou blondínkou, opretý o bicykel. Tú ženu som poznal. Bola to moja stará mama Elizabeth Steurová Wassermanová.Otvoril som čierny zošit previazaný tmavomodrou páskou. Niektoré listy boli pokrčené a na niektorých miestach bol nemecký rukopis nečitateľný.



23. február 1941 Buchenwald

Na obed sme mali polievku z červenej repy. Plávali v nej dva hnilé zemiaky. Ešte sme dostali nejakú kašu, ktorá sa nedala identifikovať, a kúsok čierneho chleba. Stále som hladný. Cítim, ako každý deň strácam energiu. Hovorí sa, že tých, ktorých odvlečú z baraku, vykastrujú. Vraj robia na nich pokusy.Začal som sa modliť. Ja, ktorý som nikdy neveril v Boha, sa teraz každý deň modlím. A Boh ďalej neexistuje. Cez zamrežované okno sa pozerám na nočnú oblohu. Dnes je už jedno, čo je zmyslom nášho života. Už nie sme ľudia. Už sme len vystrašené pokusné zvieratá!