„... bude to zvláštny rok so zimou bez snehu ktorý sa skončí 32.
decembrom a po ňom už nič šípy budú padať z oblohy ktorej znova začneme
hovoriť nebo ako nás to učili naše deti kým sa ich ešte nezmocnili
psychiatrie náhradné rodiny a marketingové oddelenia...“

„... ani by ste neverili ako vie bolieť dýchanie ako ma bolí
dýchať akoby som prehĺtal kúsky skla z detského krasohľadu, ktorý ktosi
pomlel (...) ale to najhoršie ešte len príde keď to nepríde (...) potom
sa pravdaže stane to čo sa musí stať človeku ktorý sa vykašle na
dýchanie...“

„... vyšiel som na vrchol svojej hlavy a pozerám sa dolu
neverili by ste aká je to výška od temena lebky po špičky chodidiel
chytá ma závrat krúti sa mi hlava letím nad sebou ako felix baumgartner
nad planétou...“

„... aj tento chlap chcel niečo zachrániť a vykričať a možno si pochabo myslel že sa mu to podarilo...“

„... nevyhnutne zháňam dve výkonné zátvorky (...) medzi ktoré
by som ako do zveráku dal (...) všetko čo som tak usilovne zbieral aby
som zavadzal samému sebe...“

„... Bože otče ak nás raz podrobíš skúške pokušením nemusíš nás
posielať na nijakú púšť stačí keď okolo nás vystaviaš mesto ako
toto...“

„... na umelom obruse kôpka stružlín z cerúz zlomených pri
rysovaní labyrintov tá hŕbka popola náčrtov a obrysov ktoré nikdy
nedospeli k celistvosti výroku...“

„... rozvrátené vnútorné prostredie to nie je veta to je verš kartografia mojej duše...“

„... som osoba hovoriaca v prvej osobe o sebe pravdaže o sebe zaujíma ma iba ten čo sa volá ja...“

„... tak si tu žijeme v takých kurvačasoch že ten prvý sneh je
zároveň aj posledný (...) v takých sračkačasoch že tá prvá nádej je
zakaždým aj posledná...“

„... aj keď ma budete neznášať čomožnonajnenávistnejšie aj tak sa raz ocitneme vedľa seba v nejakej učebnici literatúry a v buchli s nadpisom dejiny...“

„... mať všetko je dosť veľa ale nikdy to nestačí a tak sa učím mať práve toľko aby toho bolo dosť...“

„... už nemám nijaké ambície chcel by som doviesť toto starnúce
telo k poctivej smrti a odísť za svetla a v tichu vznesúc sa vlastnými
ramenami tak ako to odjakživa vídam v snoch...“